The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Štefan Horský (* 1929)

• narodil sa v Stupave v roku 1929

• detstvo prežil v železničiarskom strážnom domčeku v Devínskom Jazere, kde zažil nemecký vojakov aj sovietsky vojenský súd

• maturoval na Obchodnej akadémii v Bratislave

• nastúpil do Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky

• v roku 1952 dostal miesto redaktora do Československého rozhlasu v Bratislave

• popri zamestnaní vyštudoval žurnalistiku na FF UK a v roku 1968 naživo vysielal počas okupácie vojsk Varšavskej zmuvy

• 1970 preradený do Metodicko-výskuného kabinetu

• 1975 bol sledovaný ŠtB

• vydal 5 kníh a je členom Spolku slovenských spisovateľov

Rozhlas ho sprevádzal vo všetkých dôležitých momentoch života. Už ako dieťa prežívajúce druhú svetovú vojnu sedel s celou rodinou pri rádiu a počúval Londýn, Moskvu, Bratislavu alebo Viedeň, ktorú bolo v Devínskom jazere pri hraniciach s Rakúskom počuť najlepšie. Vtedy ešte netušil, že ako šéfredaktorovi spravodajstva v Československom rozhlase, mu práve živé vysielanie v roku 1968 zmení život natoľko, že už sa k mikrofónu ako reportér nedostane. Napriek tomu láska k rozhlasu vydržala a prežil v ňom viac ako tri dekády života. Autor literatúry faktu, publicista, rozhlasový redaktor, archivár a kronikár Štefan Horský, rodený Hason, sa narodil 1.9.1929 v Stupave. Mama pochádzala z Palárikova a pracovala u grófa Károlyho. S otcom sa zoznámili v Stupave, kde mal gróf jeden z kaštieľov. Mladí manželia sa usadili v strážnom železničnom dvojdomčeku pri Marcheggských mostoch, lebo otec získal miesto železničiara.  

Druhá svetová vojna

Mladosť pamätník prežíval v strategickom trojuholníku železničných tratí Devínska Nová Ves - Devínske jazero - Mrachegg, v blízkosti rakúskych hraníc. Mladý Štefan sledoval s bratom vlaky smerujúce do Prahy či Viedne a ako syn železničiara vždy vedel, kedy ide vo vozni Tomáš Garrigue Masaryk alebo iná dôležitá osoba. Pred začiatkom druhej svetovej vojny v roku 1938  sa do susednej polovice domu, kde bývala trojčlená mladá rodina, nasťahovali dvaja nemeckí strážcovia, ktorí sledovali Marcheggské mosty. Prístupové železničné cesty strážili až do februára 1945. V roku 1941 si otec pamätníka ako štátny zamestnanec musel do mesiaca zmeniť cudzo znejúce meno Hason na slovenské. Inak by prišiel o prácu a rodina by sa musela zo železničiarskeho dvojdomu vysťahovať. Z Hasona sa stal Horský.  “Najdramatickejšie sú pasáže, keď sa dovalil nemecký front. Nemeckí dôstojníci, poručíci a esesáci boli v našej izbe hore a my sme boli v pivnici. Jednoducho prišli k nám a bez pýtania sa nasťahovali do spálne. Odtiaľ riadili streľbu proti Rusom v Mariánke a Záhorskej Bystrici, ” spomína Š.Horský. Keď ich Rusi zatlačili a dostali sa až k ich domu, prichádzalo bombardovanie na ich dom zasa z druhej strany, od Nemcov z Marcheggu. Ako chlapec bol svedkom ruského poľného súdu. Vojsko rozložené na poliach na priestranstve pred ich domom rozhodlo, že šesť nemeckých zajatcov popravia. Nažive nechali len jedného Rakúšana, otca piatich detí, ktorého poslali po železničnej trati pešo domov.  

Už ako stredoškolák spolu vysokoškolákmi od septembra 1944 do marca 1945 kopali v Devínskej Novej Vsi protitankové zákopy. 6.12.1944 Američania bombardovali Devínsku Novú Ves. Vďaka silnému vetru trať takmer nepoškodili, Dedina bola zdevastovaná. Odstaviť trať sa im nepodarilo ani na druhýkrát. Mladý Štefan dochádzal z Devínskeho jazera najskôr do školy v Stupave, potom do Devínskej Novej Vsi a v závere na Obchodnú akadémiu v Bratislave, kde v roku 1948 zmaturoval. Dva roky pred vojenčinou na Šumave pracoval ako účtovník a stenograf v Slovenskej hypotečnej a komunálnej banke v Bratislave. Po návrate z vojenčiny, kde sa zoznámil so športovým redaktorom v rozhlase Rudolfom Gallom, sa pri prvej príležitosti vybral na konkurz do Československého rozhlasu v Bratislave.  “Keď som povedal, že som ako mládežník v roku 1947 pomáhal budovať Titovi železnicu Šamat - Sarajevo, mysleli si, že majú zväzáckeho zamestnanca prvej triedy. Zobrali ma. Ja som však od všetkých funkcií dával ruky preč,” smeje sa Š.Horský. Do Slovenského rozhlasu nastúpil v roku 1952, kde sa stal rozhlasovým redaktorom a neskôr Popri zamestnaní vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského novinárstvo. V rozhlase sa venoval najmä spravodajstvu, no stál pri zrode relácií Dobré ráno a Konečne sobota, čiže živého príhovorového vysielania. Prišla éra televízie, rozhlas musel reagovať. Pamätník bol vyslaní na študijný pobyt do Berlína, aby sledoval nemeckých kolegov pri vysielaní naživo v relácii Guten morgen.

Vpád vojsk Varšavskej zmluvy

Š. Horský výborne ovládal stenografiu a jeho doménou bola práca v teréne. V roku 1967 bol zvolený za šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva Slovenského rozhlasu. V Bratislave začali vysielať naživo, hoci Praha živé vysielanie odmietla. (Začala až v roku 1971). Kľudný život narušil vpád vojsk Varšavskej zmluvy 20. augusta 1968 . “Šofér išiel o polnoci do Smeny a proti nemu tanky. Zastali a vyhadzovali letáky. Šofér to schmatol a zistil, že to sú Rusi. Bežal za smenárom. Ten mi volal, lebo ja som bol jeho nadriadený. Hovorím, že čo to je za volovinu a on začal čítať: “ Dragie druzia, u vás kontrarevolúcia a my prišli zachrániť…a tak ďalej. To rozhadzujú Rusi, je toho plný most. Otvor si okno.Otvorilo som okno a počul som to hrmenie. Tak som utekal do rozhlasu. V ten deň sme ešte normálne fungovali do pol štvrtej a potom nás vyhnali, “ opisuje Š. Horský. Spomína tiež, že vchod do rozhlasu na Zochovej ulici strážili ruskí vojaci. Dav asi 500 ľudí, ktorý sa tam zhromaždil, ukľudňoval a poslal pred ÚKSČ. Pamätník mal však informácie aj od pražskej redaktorky Magdy Kolárovej, ktorej manžel bol plukovník v Československej armáde počas SNP a dôverne sa poznal so Svobodom. “Kolárová mi hneď ráno v istých heslách povedala, kto nás počul nemohol vedieť, že mi hovorí, že Dubček skonštatoval: Všetko je stratené,” priznáva Š.Horský. Im však nikto vysielať nezakázal. Ďalej si s kolegami plnili povinnosť informovať ľudí, keď to národ najviac potreboval. Uvedomili si, že pred dvanástimi rokmi prežívali intenzívne udalosti v Maďarsku. ČS rozhlas mal vtedy v Budapešti redaktora, ktorý videl ako vešajú komunistov po stromoch aj následný teror. V hlavách im išli myšlienky, že sú to tie isté tanky ako v Maďarsku, ktoré prišli teraz na Slovensko. V tom momente sa zorganizovali. Rozhodujúce však bolo, že sa spojári, napriek zákazu, pridali k reportérom. Okrem aktuálneho diania v uliciach odvysielali aj vyhlásenia prezidenta Svobodu, Černíka, Dubčeka, ktorí hovorili, že je to agresia a potom aj iné, ktoré hovorili, že Rusi vstúpili na naše územie. Poslucháč si mal vybrať. Ilegálne vysielanie trvalo 10 dní z viacerých miest. Ekonomický námestník už mal dopredu pripravené, do ktorej školy alebo podniku pôjdu. Presúvali sa podľa situácie. Nocľah pamätníkovi ponúkali susedia aj známy, lebo sa báli o jeho bezpečnosť. Po upokojení situácie a návrate do práce nastúpili previerky. Všetky dokumenty nahádzali do čiernych vriec a nikdy viac sa neobjavili. “Rok sa to vaľkalo. Museli sme písať 40 stranové správy, o tom ako to bolo. Začali zisťovať, kto akým dielom bol vinnýl,” spomína Š. Horský. Dokonca bol aj predvolaný ako svedok na súd k procesu s Perlou Karvašovou, ktorá dobrovoľne odmietla odísť z rozhlasu. Nakoniec sa súd pred pojednávaním zrušil. “ Husák rozhodol, že v žiadnom prípade nepripadá do úvahy, aby bol niekto potrestaný za vysielanie v roku 1968, lebo vedel, že by to právne neobstálo. Takže sa hľadali reorganizačné opatrenia. Šesťdesiat ľudí prepustili a začali prijímať ľudí z ulice. Vedúceho rozhlasových novín prišiel robiť káder z JRD Lamač,” objasňuje Š. Horský, ktorého v roku 1968 odvolali z funkcie šéfredaktora, odstavili od rozhlasového mikrofónu a preložili do Metodicko-výskumného kabinetu. “Z Prahy prišli sťažnosti, že v Bratislave je v rozhlase zamestnaný voľajaký Horský, ktorý vysielal v roku 1968. Tak hlasovali a všetci boli za to, aby som odišiel. Ešte sa mal vyjadriť riaditeľ Kováč. A ten povedal, že on dáva za mňa záruky. Nevedel som o tom,” priznáva Š.Horský. Riaditeľ rozhlasu ho totiž videl na jednom z mnohých seminárov, ktorými každý týždeň zaškoloval nových pracovníkov a mal ich oboznamovať s tým, čo je rozhlas, rozhlasovosť, čo je správa a reportáž. Záruky za neho musel dával aj nasledujúce štyri roky.

Neposedné pero

V metodicko - výskumnom kabinete pracoval Š. Horský dve desaťročia a venoval sa rozhlasovej teórii, jej aplikácii v praxi a sčasti rozhlasovému výskumu. Publikoval odborné práce na tému rozhlas, ktoré mohli vyjsť len interne. Vďaka Horského celoživotnej kronikárskej dôslednosti a historickým záznamom poznáme zástoj Slovenského rozhlasu v 40-ročnom období národných dejín. Spolu s novinárom Jozefom Belešom každoročne pripravoval osem ročníkov Magazínu rybára. K rozhlasu sa vracal aj v knihách Vidieť svet ušami (1988), Dívaj sa ušami (2004) a Rozhlas nesmie mlčať, ktorú napísal spolu s Martinom Bakossom (2009). Napísal memoáre, ktoré by zároveň mohli patriť do literatúry faktu, keďže presahujú osobné zážitky a opierajú sa o historické pramene a neskoršie poznatky. Roky vojny, opísal pôsobivo v knihe Obluda na koľajniciach 1938 – 1945 (2007).  Rodnému kraju sa venuje aj v knihe Marcheggské mosty, mosty cez slovenskú Amazóniu (2006). Je členom Spolku slovenských spisovateľov.