Jozef Horváth

„Chodil som tam miništrovať ako františkán. Bolo tam vytvorená skupina, Mladí františkáni sme sa volali. Chodili sme aj vo františkánskych habitoch, ale iba po kostole pri oltári. Raz prišlo obdobie, v ktorom nastalo, že nám zobrali opáta policajti. To bolo v 1956 - 57. Zobrali ho, a my sme ho potom už nikdy nevideli. Museli sme sa vyzliecť z františkánskych habitov. Vtedy sa zo mňa stal najväčší antikomunista. Ale neviete prečo, keď som sa vyzliekol, tak ma zobrali pred bránu kostola, bol som ako dieťa vystrašený. Vyniesli pred bránu kostola, spadol som na chodník, odrel som si ruky a všetko. Vtedy sa zo mňa stal v nenávisti k spoločnosti, v ktorej som začal vyrastal. Chodili sme aj na náboženstvo do 9. triedy, kvôli čomu mal náš otec strašne veľké nepríjemnosti. Asi bol vedený na ŠtB ako politicky [nábožensky, pozn. ed.] zaťažený a my ako rodina tak isto."

„A v práci mi nadriadení hovorili: ,Ty si mladý perspektívny káder, ty by si mal vstúpiť do strany!´ A my sme spolu sedeli na takom kvázi výbore a ja im na to hovorím: ,Súdruhovia, ja nie som ešte tak uvedomelý, aby som vstúpil medzi takýchto, ako vy ste.´ Oni pochopili vtedy a ja som im nevysvetľoval, že prečo nechcem vstúpiť. Jednoducho som im povedal, že sa necítim byť ešte uvedomelý. A toto sa stalo vtedy, keď ma chceli nominovať za kandidáta strany, myslím. A odohralo sa to v mestskom Ústave národného zdravia, asi niekedy začiatkom osemdesiatych rokov."