Katarína Hulmanová

* 1958

  • „A vlastne ešte by som sa možno opýtal… tým, že vy ste boli ich prvým dieťaťom, alebo? (dokumentarista) Áno, áno. Čiže nejak, tipujem… že v druhej polovici päťdesiatych rokov mohli mať svadbu, alebo? (dokumentarista) Oni mali nejak, myslím, v päťdesiatom štvrtom svadbu a ja som sa narodila v päťdesiatom ôsmom. A vlastne keď už oni mali svadbu, tak neviem… už ich za to poťahovali, že spravili katolícku manifestáciu alebo niečo také. A pritom… no asi sa tam zišlo veľa mládeže, že asi mali veľa kamarátov, ale viem, že už vtedy to bolo vnímané, že spravili niečo protištátne, hej. A vlastne u tých františkánov, kde sa spoznali, tak to bolo v tej Trnave? (dokumentarista) V Trnave, áno. V Trnave. A vlastne, že sa nejakou formou angažovala j váš otec. Nemal problém dokončiť to štúdium alebo? (dokumentarista) Tak štúdium dokončil v pohode, hej, ale potom neskôr bol v živote tak trošku poťahovaný. To znamená aj to, že nejakú dobu nemohol vykonávať to lekárske povolanie? (dokumentarista) Nie, nie. Lekárske povolanie vykonával celú dobu, celý čas, hej. A ako sa prejavovalo, to poťahovanie? Že ako mu to ten režim dával najavo? (dokumentarista) Tak pozerala som v zväzkoch ŠTB, že bol zapísaný, neviem, aká je to kategória, že bol zapísaný ako nepriateľ štátu, tak ten. A pozerala som, že v ktorom roku to bolo, tak zhruba v sedemdesiatych rokoch to bolo. A takže, a sledovali ich vlastne už od mladosti. Aj mama spomínala, čo ja viem, že ju napríklad na ulici eštebáci obťažovali, že proste, že jej budú, že jej v zamestnaní budú robiť problémy a mám taký dojem, že ona sa potom s týmto zverila svojmu zamestnávateľovi a ten ju potom nejakým spôsobom ochránil. No a potom otec, okrem toho že bol lekár, tak sprvu robil v Trnave a potom neskôr robil v Piešťanoch, len neviem, z akých dôvodov. Či nemohol robiť v tej Trnave, alebo ako. Ale on napríklad aj učil na zdravotnej škole a bol dobrý a obľúbený profesor, ale tiež boli nejaké časy, keď nemohol vyučovať. Neviete zhruba, v ktorých rokoch to mohlo byť? (dokumentarista) Podľa mňa to bolo v sedemdesiatych rokoch. Po šesťdesiatom ôsmom to mohlo byť. Po šesťdesiatom ôsmom. (dokumentarista) A mama… No a mama bola stredoškoláčka, potom si spravila, my sme boli štyri deti vlastne, a mama si potom spravila pedagogické minimum a učila na učňovskej škole. Ale dlho neučila, lebo teda veľmi skoro sa s ňou rozlúčili. To bolo tiež asi na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Čiže bolo to asi v rámci tých previerok? (dokumentarista) Bolo to v rámci previerok. “

  • „Tak na gymnáziu sme ako mali takých, rôznych profesorov, hej, od nejakých takých až veľkých osobností, by som povedala, až po nejakých takých šplhúňov, ktorí možno len kvôli kariére vstúpili do strany, ale potom o to viac sa cítili byť zaviazaní, že robiť nejakú nadprácu. A mali sme takých… Zaujímavý bol profesor Hrmo, ktorý učil zemepis a dejepis, myslím, ktorý takým nejakým svojským spôsobom si zachoval nejakú tú svoju slobodu určitú. A potom ja som napríklad chodila do speváckeho zboru “Kantika Nova”, kde bol dirigentom profesor Šulc. A Šulc bol veľmi podivná osoba, a teda on stále žije a vyzerá veľmi mladistvo a má veľkú chuť do života. On… teda neviem si predstaviť, že ako fungoval. On vlastne venoval svoj život hudbe a deťom, deckám. Viedol ich ku spevu, aj boli sme na viacerých zájazdoch. Bol veriaci, určite bol aj kvôli tomu poťahovaný. A napríklad na zájazdy s nami chodil nejaký tajomník stranícky a vedúca komunistickej strany na škole. A to som v tých časoch ani netušila. No a keď sme boli, boli sme raz na zájazde v Rige a myslím si, že v tom čase som už bola v kontakte s Vladimírom Juklom, o ktorom hovoria “generál tajnej cirkvi” a vzali sme do Ruska biblie, hej. A viete, v ktorom roku to bolo? (dokumentarista) To som mohla byť taká tretiačka alebo štvrtáčka na gymnáziu, čiže sedemnásť rokov som asi mala. A vlastne tam ste sa mali s niekým stretnúť, komu ste to mali odovzdať? Alebo skúste nám to trošku priblížiť. (dokumentarista) No, Vlado mi dal nejakú adresu, hej, aj sme sa stretli s touto rodinou normálne v Rige. Dal nám, to boli také úplne maličké Biblie, ktoré pravdepodobne Holanďania tlačili, potom sa nejako dostali na Slovensko a oni sa teda snažili ich prepašovať do Ruska. Takže sme využili túto príležitosť a vzali sme, možno to bolo dvadsať Biblií, lebo sme to mali viacerí porozdeľovaní. Sme cestovali vlakom, ale viete, naivní mladí študenti, hej? Kebyže sa niečo stane, my sme si ani neuvedomovali, ako by sme toho profesora totálne zničili, a tak. A Rusko je Rusko, hej? A cestou sme dali takému starkému jednému, ktorý sa s nami tak veľmi zbožne rozprával. Potom v Rige sme sa stretli s takou, že boli sme u nich normálne doma, tak im sme dali a potom sme nechali v kostole, len tak položené na lavici. A to ste mali len tak voľný priestor na vychádzku, že ste tak mohli? (dokumentarista) Áno, áno. A nebáli ste sa, že niekto tam môže byť nastražený, aby sledoval, že kam idete, že či idete do kostola, alebo… (dokumentarista) Boli sme, teda ja som bola veľmi naivná v tých časoch ešte, možno aj neskôr, som bola veľmi naivná. “

  • „Tak ja predtým, vlastne sa odohral rok šesťdesiatosem, a ja predtým ešte by som sa opýtal, ešte predtým, ako sa dostaneme k tomu dvadsiatemu prvému augustu, bolo… Pražská jar bola o uvoľnení… váš otec mohol ísť napríklad na púť do Ríma. A vy v tom veku, v desiatich rokoch, nejako ste to vnímali, že sa niečo takéto deje, alebo sa to v tom veku nedalo veľmi vnímať? (dokumentarista) Asi, možno som to vnímala, že u nás začalo byť strašne rušno, v našej rodine, hej. A že vlastne vzniklo také hnutie, že “Dielo koncilovej obnovy” a môj otec tam bol veľmi aktívny, hej. A on bol, tam bol, myslím, že ešte taký starší kňaz Izakovič, ktorý bol, myslím, že jezuitán a on bol tiež taký aktívny. Môj otec bol vlastne birmovný syn biskupa Lazíka, takže on bol, oni sa tam vtedy veľmi aktivizovali, a viem, že vtedy k nám chodievalo veľa ľudí a aj on často chodieval preč. A bolo to také, že… no samozrejme pamätám si aj takú tú celkovú atmosféru a potom v šesťdesiatom ôsmom tie nápisy, keď tu boli Rusi a tak ďalej. No ale ako dieťa som to ešte nevedela tak prežiť, tak intenzívnejšie, hej. Ale tak to uvoľnenie, to bolo cítiť, aj to náboženské. A možno, možno že to… že vlastne… vtedy si spomínam, že v Trnave bol taký kňaz, Dubec. Vtedy tam bol nádherný univerzitný kostol a vtedy sa tam aj oltár reštauroval a tak. Čiže také veci sa pohli, ktoré predtým nefungovali. A Trnava, veľmi taký zvláštny fenomén, že tam potom vznikli mládežnícke omše. Normálne, bigbítové omše, že najväčší chuligáni začali chodiť do kostola a tam hrávali na gitarách. Ale to je zvláštne, že tie mládežnícke omše, oni pretrvali ešte dlho, dlho. No keď ja som chodila na gymnázium, ešte určite boli mládežnícke omše a podľa mňa aj veľa rokov potom. To je tiež taký zvláštny fenomén, lebo boli tam rôzni farári, boli tam rôzni kňazi, a že takáto vec sa udržala. A to bolo také naozaj, také hniezdo, kde sa stretávali všetci tí katolícki aktivisti, to bolo myslím v utorok o pol siedmej v Hrubom kostole, a možnože toto aj stojí za zmapovanie, ak je niekto v Trnave taký, že čo sa zaujíma o tú cirkevnú históriu, že toto je taký fenomén, veľmi mimoriadny, trnavský.”

  • Full recordings
  • 1

    21.02.2023

    (audio)
    duration: 01:59:04
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Predtým sa nám zdalo, že toto nikdy neskončí, a zrazu, ako šibnutím prútika… padlo to ako domček z karát.

Katarína Hulmanová počas EYD natáčania
Katarína Hulmanová počas EYD natáčania
photo: Post Bellum SK

Katarína Hulmanová, za slobodna Kopecká, sa narodila 18. apríla 1958 v Trnave ako prvé dieťa zo štyroch súrodencov. Otec Štefan Kopecký po vyštudovaní medicíny v Bratislave pôsobil celý život ako lekár. Mamička Alžbeta, za slobodna Jančovičová, pracovala ako úradníčka. Obaja rodičia mali veľmi blízko k duchovnému a náboženskému životu, takže sa nevyhli prenasledovaniu vtedajším režimom. Katarína vyrastala v Trnave. So školou nikdy problémy nemala, a to aj napriek tomu, že bola aktívna v rámci silnej mládežníckej náboženskej komunity. V roku 1976 začala Katarína študovať na elektrotechnickej fakulte v Bratislave. Počas štúdia pôsobila v sieti katolíckych aktivistov. Katolíckym krúžkom bola oslovená už v prvom ročníku a na stretnutiach prišla do kontaktu s ľuďmi z rôznych kútov Slovenska. V roku 1984 sa vydala za svojho bývalého spolužiaka Ericha Hulmana. Aj napriek rozrastaniu sa mladej rodiny bola Katka aspoň sčasti stále aktívna aj v náboženskom živote. Týkalo sa to aj Sviečkovej manifestácie v roku 1988 či samotnej Nežnej revolúcie, i keď v centre diania nebola. Katka s manželom vychovali päť detí, na ktoré je veľmi hrdá. Zároveň sa pustila do štúdia teologickej fakulty, ale po čase vrátila na pôvodné pracovisko, teda späť k programovaniu na železniciach. V cirkvi sa nikdy neprestala angažovať a od roku 2005 pôsobí ako dobrovoľníčka v rôznych kresťanských združeniach a tiež vo Fóre kresťanských inštitúcií.