Ivan Hupka

„No o tú cenzúru, no tak to bolo kdesi v nás v podvedomí skryté. Dávali sme na to pozor. Vedeli sme, čo si môžeme dovoliť, ak chceme, aby to uzrelo obrazovku. Hej. Keď niečo by sme prehnali, ak to bolo príliš prehnané, tak bolo isté, že to zastaví tlačový dozor. Môžem povedať, že z toho neboli žiadne represálie, ak náhodou povedal (tlačový dozor): ,Toto tam nechcem, toto nejako upravte alebo toto vystrihnite.‘ hej. Urobilo sa, ale vždycky to bolo v rámci takého dohovoru a diskusie. Samozrejme, ak niečo prešlo a bolo to niečo nové a také odvážnejšie povedané, tak panovala medzi redaktormi taká radosť, by som povedal. ,No ale tomu to prešlo, čo? Výborne to urobil!‘ Takže, my sme museli kumštovať nielen nad materiálom, ktorý sme zohnali, ale nad tým ako ho spracovať, aby to prešlo.“

„Zvítanie bolo úžasné, to bola taká delegácia, nás vítala ako nejakú veľmi vzácnu návštevu. Prišlo ich tam asi dvadsať. Do Viedne. Od tých najstarších až po tých najmladších. No takže ten mesiac, čo sme tu strávili, to sme išli z náručia do náručia. To sa vlastne opakuje každý rok, keď sme tu.“

„To obdobie nás zastihlo v Bratislave. Išli sme ráno, to Marienka spomínala, teda, o piatej sme vstali, sme sa dozvedeli, čo sa stalo, hoci už tú noc vlastne tieto vojská prišli do Bratislavy a diali sa rôzne veci po Bratislave. Dozvedeli sme sa to až ráno. No a tak sme išli hneď do mesta a sme bývali blízko Trojičného kostola pod Michalskou bránou. No a tam bola tá situácia s tým tankom a tak. Lenže jednu vec nezabudnem nikdy a to bolo, ako sme stáli pri Tatre, tam bolo naše štúdio, vlastne celá televízia tam bola vtedy. Keď začali strieľať na ten kostol a to námestie bolo plné ľudí, tam boli tisíce ľudí, tam sa sotva dalo chodiť. Začala tá paľba a všetci ľudia padli. Na zem. Ohromné poníženie.“

„No ale pracovať sme nemohli. Samozrejme, sme museli odísť, ale sme sa stretávali v Luxore. Naša redakcia aj s naším hlavným redaktorom a sme si rozdeľovali úlohy, čo by sme mohli v danej situácii robiť. O tom, že sa vysielalo a kde sa vysielalo to už sa pohovorilo veľa. Ale aby mali čo vysielať, tak my sme boli jeden z malých štábikov, ktoré dostali príležitosť na kameru, kameramana a tak ďalej. Manželka chodila so mnou a dostali sme za úlohu úsek Bratislava, Dunajská Streda. No nebolo to jednoduché, pretože v tom bolo nebezpečenstvo, že sme sa nemuseli vrátiť z tej cesty. Proti nám chodili tanky a keby si boli zmysleli, že urobí toto, tak sa ocitneme v priekope a bude po nás. No a ten materiál, to ešte musím povedať, že šofér sa hrozne bál a hovorím mu: ,Viete čo, vystúpte a ja to všetko odšoférujem. My toto všetko musíme zaznamenať.‘ No a potom sa nechal prehovoriť a priniesli sme dokumenty. A neboli sme v tomto sami, samozrejme, ale musím vám povedať, že čo, kde sú teraz a čo sa s nimi stalo, neviem.“