The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Miroslav Ihnačák (* 1962)

• narodený 19. februára 1962

• od detstva hrával profesionálne ľadový hokej

• bol jedným z najlepších strelcov československej ligy v sezónach 1984/85 a 1985/86

• počas vianočných sviatkov roku 1985 emigroval do Kanady, hrával v zámorskej NHL v dresoch Toronta a Detroitu

• po roku 1993 pôsobil aj v slovenskej reprezentácii

• v súčasnosti je hokejový tréner v prvej slovenskej lige

Na začiatku 80. rokov bol Miroslav Ihnačák vychádzajúcou hviezdou slovenského a československého hokeja. Ešte ako dvadsaťročného mladíka si ho vyhliadol kanadský tím Toronto Maple Leafs a v sezóne 1984/85 a 1985/86 bol v drese VSŽ Košice najlepším strelcom československej federálnej ligy. Pozvánku do reprezentačného družstva však nikdy nedostal. Práve naopak, komunistické úrady mu odobrali cestovný pas a pri súťažných zápasoch v zahraničí musel zostať doma. Nakoniec sa mu za veľmi dramatických okolností podarilo z Československa ujsť a zahral si aj v najlepšej súťaži na svete – kanadsko-americkej NHL.

Príliš veľa príbuzných v zahraničí          

Miroslav Ihnačák vyrastal v Poprade a bol najmladší z celkovo dvanástich detí. Jeho rodina komunistický režim nevnímala nijako pozitívne: otcovi Štefanovi bol po nástupe komunistov k moci znárodnený majetok a od tých čias musel pracovať na pošte, mama Anna bola zase umiestnená na prácu do Jednotného roľníckeho družstva. Ako šesťročný zažil Miroslav inváziu sovietskych vojsk do Československa, na ktorú si veľmi dobre spomína: „Cez mestskú časť Veľká, kde sme bývali, prechádzala stará cesta smerom na letisko a práve cez ňu prechádzali sovietske tanky. Dodnes mám pred očami, ako v asfalte zostali po ich prechode vyryté stopy.“ A hoci mladý chlapec ešte nemohol vnímať, čo konkrétne okupácia Československa pre jej občanov znamenala, neskôr natrvalo ovplyvnila jeho osobný a profesijný život.

Mladý Miroslav hrával od útleho detstva ľadový hokej po vzore svojho staršieho brata Petra. Prirodzene aj vtedy bolo snom každého mladého hokejistu zahrať si aspoň jeden zápas v NHL, no hráčov z tzv. východného bloku oddeľovala železná opona a taktiež prísne strážené hranice. Toto obmedzenie si Miroslav uvedomil až v momente, keď sa zaradil medzi profesionálov: „Mal som šestnásť rokov a začal som hrávať za mužov v Poprade. Potom som si prešiel všetkými mládežníckymi reprezentačnými výbermi a keďže sme chodili na sústredenia aj na Západ, tak sme už museli vypĺňať dotazníky. A na zadnej strane bola kolónka: ,Kto z vašich príbuzných žije v zahraničí?´ Moja najstaršia sestra ušla z Československa už v roku 1966, brat Ján s ďalšou sestrou odišli v 1968 a mamina sestra už v 1948, takže my sme mali veľa príbuzných v Amerike. Avšak na tom dotazníku boli iba dve kolónky a eštebáci všetko vedeli, čiže ak som napísal iba dve mená, hneď sa pýtali, ako to, že som nenapísal aj ostatných.“

Eštebáci sa pohybovali aj okolo ľadového hokeja 

Popri kariére športovca Miroslav študoval na strednej strojníckej škole a následne pokračoval aj na univerzite, hlavne kvôli tomu, aby si mohol vybaviť odklad termínu nástupu na povinnú vojenskú službu. Príslušníci Štátnej bezpečnosti sa mu vtedy totiž vyhrážali, že mu ako „nespoľahlivému“ neumožnia hrávať hokej v nejakom vojenskom klube, ako to bolo pri iných hráčoch, ale že ho pošlú k regulárnemu vojsku. To by znamenalo dvojročnú hokejovú prestávku a pravdepodobne aj koniec športovej kariéry.

Všetko sa ešte zhoršilo v roku 1982, keď z majstrovstiev sveta vo Fínsku emigroval do Severnej Ameriky jeho brat Peter, čím napodobnil bratov Šťastných, ktorí tak urobili iba dva roky pred ním. Miroslavovi odobrali pas a s košickým klubom nemohol vycestovať ani na zápasy do Poľska či do Maďarska, teda na územie vtedy spriatelených krajín. Od tohto roka sa o neho už systematicky zaujímala Štátna bezpečnosť, ktorá naňho zaviedla pozorovací zväzok pod názvom „Šampión“ a podľa pamätníkových slov mali eštebáci svojich ľudí ešte aj v hokejovej šatni.

Miroslav v tom čase hrával v slávnom prvom útoku VSŽ Košice s Igorom Libom a Jánom Vodilom a v rokoch 1984 a 1985 patrili k najproduktívnejším útokom vo federálnej lige. Ihnačák sa navyše v sezóne 1984/85 stal najlepším strelcom celej súťaže a Košice sa po viacerých neúspešných ročníkoch opäť zaradili medzi elitu. Jeho individuálne úspechy si všimli aj skauti zo zámorskej NHL a v súkromných rozhovoroch mu ponúkali, že zariadia všetky potrebné záležitosti, aby mohol emigrovať z Československa. Miroslav sa ale najprv bál, že by mohlo ísť o provokáciu, a preto bol veľmi opatrný.

Cez československú hranicu v kufri auta

Koncom roku 1985 bol Miroslav Ihnačák najproduktívnejším hráčom československej ligy so 16 gólmi a 16 asistenciami z 22 zápasov. V komunistickom Československu si ale nevedel predstaviť vlastnú budúcnosť. Príležitosť hrať v národnom tíme sa pre neho zdala navždy uzavretá a navyše eštebáci vedeli o každom jeho kroku. Počas vianočných sviatkov sa tak definitívne rozhodol: „Dňa 26. decembra, na Štefana, som sadol v noci do vlaku v Košiciach a vystúpil som v Bratislave, kde som o piatej mal mať stretnutie v hoteli Carlton. Niekoľko hodín som sa však ešte musel ponevierať po meste a kto sa na mňa vtedy pozrel, tak som si myslel, že ma špehuje. Avšak vymysleli to dobre: prišlo po mňa diplomatické auto, nastúpil som a v kufri ma preniesli cez hranicu až do Viedne. Akurát ma upozornili, že budú tri kontroly: vojaci, polícia, colníci, ale už si nie som presne istý, v akom poradí to bolo. Takže takto sa mi podarilo prejsť tú hranicu.“

Vo Viedni mali funkcionári Toronta Maple Leafs prenajatý byt, v ktorom musel zostať celý týždeň, kým sa vybavili všetky potrebné formality, aby mohol vycestovať. Na byte ho privítal vtedajší generálny manažér Toronta Gerry McNamara a o urýchlenie vybavenia všetkých dokladov sa snažil aj kanadský minister športu Otto Jelinek, rodák z Československa. Napriek tomu bol týždeň čakania pre Ihnačáka neznesiteľne dlhý. Viedeň bola v tom čase ešte plná informátorov a agentov ŠtB či KGB, a tak zavretý na byte prečkal aj Silvester a Nový rok.

Druhý januárový deň roku 1986 boli konečne vybavené všetky formality a nič mu už nebránilo vycestovať. Nebolo to však také jednoduché. Ihnačák o tom hovorí: „Snažili sme sa dostať na prvé lietadlo, čo letelo do Kanady. Bolo to komplikované, lebo z Viedne sme išli do Londýna, odtiaľ do Vancouveru a z Vancouveru cez celú Kanadu až do Toronta, kde ma čakal brat Peter. Mal som ochranku a z bytu spolu vyrazilo päť áut: dve predo mnou, dve za mnou a ja som bol v tom strednom. Boli tam s nami vojaci z kanadskej ambasády, rakúski policajti so samopalmi, jednoducho, to bola ako scéna z nejakého akčného filmu. Najprv sme išli na ambasádu, tam som musel podpísať nejaké dokumenty, a potom išli všetky autá rovno k lietadlu na letiskovú dráhu. Cez žiadnu kontrolu sme neprechádzali, lietadlo už čakalo iba na nás, zastali sme pri ňom, vystúpili po schodíkoch hore a lietadlo už štartovalo. A až keď sme boli vo vzduchu, som si povedal, že sa mi to podarilo a už sa mi nič nemôže stať ...“

Tvrdá škola v najlepšej súťaži na svete 

O Ihnačákovom úspešnom prechode hraníc vedeli okamžite všetky západné médiá a najmä torontskí fanúšikovia netrpezlivo očakávali jeho príchod. Toronto je dodnes mesto zbláznené do hokeja a Miroslav bol sprvu prekvapený, že ho mnohí ľudia na ulici spoznávajú. Javorové listy mali vtedy za sebou niekoľko veľmi slabých sezón a očakávania od novej posily tak boli mimoriadne veľké. Novou hviezdou klubu sa na tlačovej konferencii pýšil aj vtedajší majiteľ Harold Ballard a jeho príchod prirovnával k príchodu hviezdneho švédskeho obrancu Börje Salminga spred niekoľkých rokov. Novinárov však zaujímala iná otázka súvisiaca s príchodom mladého talentu. Denník Toronto Sun totiž priniesol neoverenú správu, že Ballard zaplatil za Ihnačákov „bezproblémový“ prechod hraníc komunistickým úradom až 150 000 amerických dolárov. Na tlačovke však majiteľ klubu danú informáciu poprel.[1]  

Hoci Miroslav Ihnačák hneď vo svojom prvom zápase strelil gól, presadiť sa v najlepšej lige na svete a najmä zvyknúť si na nové prostredie nebolo také jednoduché. Americký hokej bol menej kombinačný, priamočiarejší, ale aj tvrdší ako ten v Európe, čo mu protihráči dali jasne pocítiť. S cudzincami v NHL sa vtedy vôbec nemaznali a treba povedať, že prítomnosť európskych hráčov na amerických klziskách bola vtedy skôr raritou a bolo by ich možné spočítať na prstoch dvoch rúk. Problémy Ihnačákovi spôsobovala aj neznalosť anglického jazyka a vzájomná komunikácia, či už s trénerom alebo spoluhráčmi, tak nebola ideálna.

Všetky tieto okolnosti spôsobili, že Miroslav dostával na ľade čoraz menej priestoru a ak aj mal vydarený zápas, ten ďalší už sedel na lavičke. Napätie do vzájomných vzťahov s funkcionármi klubu potom priniesol aj spor pri podpisovaní nového kontraktu. Zmluvu s torontským klubom musel totiž Ihnačák podpísať hneď po príchode do Viedne a po prvom zápase chcel začať rokovania o novej zmluve. Majiteľ Ballard však o tom nechcel ani počuť, a tak napätie v klube počas sezóny narastalo tým viac, že podľa Ballardovej mienky mu mal byť Ihnačák vďačný za to, že zariadil jeho útek z Československa. Rokovania o novom kontrakte uviazli na mŕtvom bode a Miroslav začal hrávať viac na farme ako v prvom tíme. Po troch sezónach, v ktorých odohral za Toronto iba 55 zápasov, sa presunul do Spojených štátov do klubu Detroit Red Wings, odkiaľ odišiel ešte do klubu Quebec Nordiques. Ani tieto sezóny neboli príliš úspešné, a tak začal pomýšľať nad návratom do Európy. Koniec-koncov začiatkom novembra 1989 padol Berlínsky múr a o pár týždňov na to sa komunistický režim zrútil aj v Československu. „Neveril som, že to padne. Čakal som až do roku 1991 a až potom som sa odvážil prísť domov,“ hovorí v rozhovore.

Návrat na Slovensko

Pred rokom 1989 by bol Miroslavov návrat na Slovensko nemožný, pretože by v takom prípade skončil vo väzení. Už niekoľko dní po jeho odchode začal vyšetrovateľ Štátnej bezpečnosti v Košiciach trestné stíhanie v neprítomnosti voči Miroslavovi Ihnačákovi za prečin nedovoleného opustenia republiky. Po pár mesiacoch mestský súd v Košiciach uznal Ihnačáka vinným za ilegálny prechod hraníc, za čo si mal vyslúžiť trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov.[2] Aj takto sa komunistický režim odvďačoval úspešným československým športovcom.

Po návrate do už demokratickej Európy mal Miroslav niekoľko úspešných sezón v nemeckej lige a napokon sa vrátil naspäť do Košíc. V roku 1995 si po dlhých rokoch čakania napokon zahral aj za slovenskú reprezentáciu na majstrovstvách sveta B-kategórie, na ktorých si Slovensko vybojovalo postup medzi najlepších. Ihnačák tu strelil sedem gólov. Aktívnu hráčsku kariéru potom skončil v roku 2005 ako štyridsaťtriročný v drese MHC Martin. Dodnes sa pohybuje okolo ľadového hokeja a v súčasnosti pôsobí ako vyhľadávač talentov pre hokejový klub HC Košice.

Pre Post Bellum SK nahral a spracoval Filip Pavčík

[1] DENTON, Herbert. Czech Defector Joins NHL Maple Leafs. In Washington Post, 4. 1. 1986. Dostupné na internete: https://www.washingtonpost.com/archive/sports/1986/01/04/czech-defector-joins-nhls-maple-leafs/693f110b-789d-4eb4-9958-178f853baa48/?noredirect=on&utm_term=.ea30d3a52cc7. Danú informáciu a sumu 150 000,- amerických dolárov spomína vo svojej knihe aj americký novinár Tal Pinchevsky. K tomu pozri: PINCHEVSKY, TAL. Breakaway: From Behind the Iron Curtain to the NHL – The Untold Story of Hockey´s Great Escapes. New York : HarperCollins Publishers, 2013, s. 64-65.

[2] Archív Ústavu pamäti národa, archívny fond: KS ZNB S ŠtB Košice, pôvodná značka arch. fondu: KE-V, arch. č. V-6391. Rozsudok Mestského súdu v Košiciach zo dňa 7. januára 1987.