Miroslav Ihnačák

„V decembri 1985 som sadol do vlaku v Košiciach a tu som vystúpil, v Bratislave, keďže ma už čakali ľudia, s ktorými sme sa dohodli. Dňa 26. decembra som odchádzal, to bolo na Štefana, ešte som sa bol rozlúčiť s kamarátmi na zábave a 27-ho som vystúpil v Bratislave. Ešte som sa ponevieral niekoľko hodín po meste a o piatej sme mali zraz v hoteli Carlton. Ale kto sa na mňa vtedy v Bratislave pozrel, tak som si myslel, že ma špehuje. Avšak vymysleli to dobre, prišlo po mňa diplomatické auto, nastúpil som do auta a preniesli ma cez hranicu až do Viedne. Akurát ma upozornili, že budú tri kontroly, že trikrát budeme stáť, tak aby som bol ticho v kufri. A tú hranicu som nikdy nevidel, ani som tadiaľ neprechádzal, keďže som nemohol cestovať na Západ. Iba mi hovorili, že kontroly budú v poradí: vojaci, polícia, colníci, ale už si nepamätám presne, v akom poradí to bolo. A keď som v Hainburgu vystúpil z auta, tak pre mňa to bolo ako deň a noc. Bola síce tma, ale všetko tam bolo rozsvietené a u nás bolo všetko také tmavé. Už o piatej bola tma ako v rohu, tu nič nesvietilo, žiadne svetlá nesvietili ako teraz, žiadne reklamy, nič. A tam som vystúpil a všetko rozsvietené bolo ... Takže takto sa mi podarilo prejsť tú hranicu.“

„Keď sa im podarilo vybaviť tie papiere, tak sme sa snažili dostať na prvé lietadlo, čo letelo do Kanady. Sme išli z Viedne do Londýna, odtiaľ do Vancouveru a z Vancouveru cez celú Kanadu až do Toronta. Mal som ochranku a z bytu spolu vyrazilo päť áut: dve autá vpredu, dve vzadu a ja som bol v tom strednom. Boli tam s nami vojaci z kanadskej ambasády, rakúski policajti so samopalmi, jednoducho, to bola ako scéna z nejakého akčného filmu. Najprv sme išli na ambasádu, tam som musel podpísať všetky dokumenty, odfotili ma a dostal som Canadian Travel Document, a potom sme išli autami rovno k lietadlu na letiskovú dráhu. Cez žiadnu kontrolu sme neprechádzali, lietadlo už čakalo iba na nás, vystúpili sme z auta, hore po schodíkoch a lietadlo už štartovalo.“