Ing. Ján Juráš

Ja som mal obrovskú výhodu celý život, že som bol dieťa režimu a keby som aj na kolenách prosil, tak ma jednoducho nesmeli zobrať ani za iskričku, ani za pioniera, ani za zväzáka a nedajbože do strany. Keď už potom som pracoval, tak jeden nadšený chcel, že: „Pozrite na neho, ako robí!" a tak mu ukázal kádrový, že „Či nevieš jeho životopis?“, čo bola obrovská výhoda, lebo keby som musel odrieknuť, to by asi veľmi dobre mi neurobilo v tej škole ani v zamestnaní, takže toto bol bezproblémový krok. Tie rozdiely, to, čo nám rozprávali, som ani nepočúval, mal som svoje, od otca, starého otca, u starej mamy Šenšelovej, lebo u nej sme bývali, keď starý otec zomrel a otec bol v Čiernej Lehote, to boli nádherné spomienky. Ona bola veľká ochotníčka, dámy sa stretávali, šili zástavu k vzniku Československej republiky, v krojoch chodili pri určitých príležitostiach a ona nám toto všetko rozprávala. Večer sme si čítali z Biblie v kraličtine, aj keď už boli aj slovenské preklady, žalmy, to sme vedeli niekoľko žalmov naspamäť. Naozaj, vďakabohu za ňu. Aj za mamu, samozrejme, tá sa starala hlavne fyzicky, v tej finančnej oblasti. My sme nezbadali, boli sme štyria doma, mama, dve sestry a ja, pochopiteľne, že sme spomínali na otca, aj sa za neho večer pomodlili, ale vôbec sme necítili, že máme nejaký problém, že keď vyjdeme na ulicu, že sme menejcenní a tu doma sme sa cítili veľmi dobre. Tu musím povedať, že veľakrát najmä mne pomohli komunisti, teda členovia komunistickej strany. Teraz preskočím o pár rokov do Bátoviec, odkiaľ potom otca zobrali, to bol už odvelený, dostal som ťažký záchvat srdcový, a potom šelest srdca, bol som v nemocnici, a prišla faktúra z nemocnice, lebo nebol som zamestnaný a nebol som ani študent. Mama nad tým sedela, sadila stromčeky v lese. Niečo dostala pochopiteľne, aj cirkevníci pomohli, hlavne potravinami. A zrazu prišiel predseda Obecného výboru komunistickej strany, že reku, ako sa cítim. A ja že už dobre, len teraz máme to také nahnuté. „Neboj sa, od pondelka nastupuješ do Poľnohospodárskeho odborného učilišťa v Pukanci a ja im napíšem, že si náš učeň, študent,“ povedal. Mama bola hotová z toho úplne, nerátala s tým, nikdy nebol za ani proti, stretávali sme sa na ulici, „Dobrý deň, dobrý deň,“ a teraz zrazu toto. A tak som tam potom chodil asi rok, učili sme sa malú násobilku, azbuku a hocikedy pani učiteľka povedala, že: „Pozrite deti, ako je pekne vonku...“ a išli sme do prírody, no fantázia jednoducho.

Jozef Juráš zo Žiaru pod Barancom, čo už pospomínať, ťažké je to, ťažké, ale treba to... Chodil do školy v rodisku, potom v susednej obci Smrečany, potom do gymnázia v Mikuláši, to spomínal, osem kilometrov ráno tam a osem kilometrov naspäť a potom robil na poli. Pamätám si na prázdniny v Žiari, to muselo byť každé leto, viezol nás na rebrináku, prešli sme cez potok, vyviezol nás hore, pomodlil sa, a kosil a kosil a kosil, čo by človek nepovedal na farára, ale on bol chlapec z dediny, sedliacky syn, čo bolo veľké plus, lebo vedel potom komunikovať s ľuďmi na dedinách, kde pôsobil potom ako farár. Potom s požehnaním mamky, tá sa starala o nich, mamke pomáhal jej brat Juraj Kordoš zo Smrečian, druhého otca im robil, všetko, čo bolo treba, chlapskú robotu robil, čo mi to bol, prastrýko, veľká spomienka. Študoval teológiu s nadšením, to bolo jasné, že iné nemôže a potom študoval v Nemecku a musel odtiaľ ujsť, lebo ráno zdravili obraz vodcu vztýčenými pravicami a on to odmietol. Po druhom, treťom odmietnutí už začalo byť zle a tak ušiel naspäť, sa dostal na loď ako plavčík do Bratislavy a potom už sa stali tie vojenské veci 2. svetovej vojny. V štyridsiatom siedmom, keď som sa narodil, tak dostal pozvanie do Spojených štátov, na polročné také štúdium najmä o nedeľných školách. Deti, mládež to bolo jeho obrovským záujmom, vtedy bol aj tajomníkom Zväzu evanjelickej mládeže, to mu potom veľmi poškodilo pri tých súdoch. Dostal povolenie od vedenia cirkvi aj od štátu súhlas na tento pobyt. Lenže za ten čas sa už tuná všeličo mlelo na Slovensku. Jemu neskôr veľmi vyčítali jeho kontakty, ale on ho nemohol jednoducho obísť. On bol predseda Národnej luteránskej rady, John Foster Dulles, ktorý bol neskôr ministrom zahraničných vecí USA a veľký nepriateľ komunizmu, povedzme to takto. To sa pochopiteľne donieslo aj na Slovensko. Veľmi, veľmi ho tam mali radi a on zase mal rád ich, dokonca na takej platni rozbitnej boli nahrané rozlúčkové príhovory, kde mu ďakovali, že prišiel, priali, aby tieto skúsenosti mohol aplikovať na Slovensku, takže všetko sa dozvedel. Mne osobne doniesol spirituály, nieže doniesol nahraté, ale spieval mi ich, a ja som sa zamiloval do nich. A mal som potom to šťastie, že som o niekoľko desiatok rokov mohol organizovať Veľké augustové večery spirituálov za účasti slovenskej speváckej elity, Dáni tam boli, Keňanka, tak to bol od neho naozaj taký veľký darček pre mňa.