Mária Jurčová

Boli sme všetci doma. Môj otec aj s druhou manželkou. Manžel prišiel z nejakého školenia, čiže už sa do Zlatých Moraviec nedostal. Tak všetci sme boli v okne. Cez našu ulicu prechádzali tanky a obrnené vozidlá. Všteci mali na nás namierené tie automaty. Ale tichučko to prechádzalo, nikto nekričal, nikto nenadával. Môžem vám povedať jednu perličku. Môj trojročný syn odišiel z okna a vrátil sa s takým ruským samopalom, ktorý dostal od otca. Ten hádzal také iskry. Že ja vám ukážem! Ledva sme ho strhli. Viete, čo by z toho mohlo byť?! Trojročný! To mu dodnes pripomínam, že nás chcel zničiť. Vtedy tam bola aféra s tou bankou. A potom oni v tom dvore bankovom hrali futbal tí vojaci, čo okupovali banku, s papierovou loptou. Raz som išla okolo a dala som im synovu loptu, aby mali čo kopať. Ináč boli nápisy na domoch: Keď si Biľak taký pán, chovaj si ty Rusov sám a podobné. Niekto to zotieral. Niekto ešte pripisoval. Niekto si to zapisoval do notíska, že to možno niekedy využije. A aj využili mnohí.

Gardisti mu zobrali otca, lebo za bývalého cárskeho režimu robil na panstve. A keď sa jeho manželka išla sťažovať na gestapo, tak povedali, že oni ho nemajú, že to je robota garistov. A tak ho aj ten môj priateľ videl naposledy pri súde. Dobitého, dokrvaveného a okolo neho šesť gardistov na jedného chlapa. Takže áno, oni robili svinstvá. Na vlastných ľuďoch. Pritom tento Gašparík mal takého zlatého, dobrého a milého otca. Kamarát môjho otca. Ja neviem, aká odnož sa to zobrala tam.

Pretože 26. marca vyslal môj otec našu učnicu objednať drevo. Ja som musela byť všade, tak som išla s ňou. Išli sme ku stanici objednať kruhy dreva, mäkké drevo na podpaľovanie. Vtedy telefóny neboli. Tak sme išli cez Párovce, kde predtým bola veľká nemecká posádka, ktorá odišla. Objednali sme a zadom sme chceli ísť domov a vtom veliké hučanie. Ja som sa vtedy pozrela hore a lietadlá sa rozťahovali do rojnice a začali padať bomby. Bol tam taký mladý nemecký vojak, 17 rokov, viac nemal. „Neboj sa dievčina, sem nepadne.“ Lebo ten tlak to odniesol. Vtedy bolo 26. marca deväť hodín a dve alebo tri minúty. Vtedy začali hučať sirény, keď už padali bomby. A práve tá časť, kde sme prechádzali autom, bola najviac napadnutá. Najchudobnejšia časť a najviac napadnutá. Ja keď som prichádzala naspäť, Marianka sa mi odpojila, lebo bývala na Párovciach. Ja som prešla cez ten bývalý Palánok. Nechcela by som, aby ste to videli, čo ja som tam videla. To bolo niečo strašné. Po ceste išli dvaja ľudia a hovorili: „Ježišmária, na Durčanskej ulici zomrel jeden krajčír.” Na Ďurčanskej ulici boli štyria krajčíri. No čo som si mohla myslieť, že je to môj otec. Tak som utekala domov a naproti nášmu domu padla bomba. Plný zásah. Ten pán zomrel. Pamätám si, že to bol taký pekný fúzatý pán. Maminka mi už išla naproti, že otec ma išiel hľadať po meste.

Oni mali na dvore siahy dreva, lebo u nás sa kúrilo drevom. A on si chodil každý večer kontrolovať byt, či sa niečo neodpečatilo. Moja teta odniekiaľ dostala hlášku priamo z gestapa, že na druhý deň bude ten veľký záťah na Nitru, na židov. Tak môj otec mu povedal: „Pán Sonnenschein už viac nechoďte, lebo zajtra bude pohon na židov." Tak ani neprišiel. Ale po vojne sa pekne vrátili a v roku 1947 odišli do Palestíny. Mali syna Ivana, ktorý tam vyštudoval za advokáta. Ja viem, kde sa ukrývali. V Mojmírovciach, údajne v nejakej suchej studni. To ako len deti rozprávali. To boli veľmi príjemní ľudia. Ja som im v sobotu chodila zapaľovať oheň a otecko sa na to veľmi hneval. Dostala som maces.