Karol Jurčovič

Mal som veľa rôznych pracovísk, kde som sa veľa naučil, aj som sa narobil. To všetko sme ale ako mladí ľudia brali ako súčasť života. Uvedomovali sme si, čo sme, kto sme, ale neverili sme tomu. Lebo boli aj chýry, že budeme slúžiť vojnu do konca života, že nás odvezú na Sibír a takéto sprostosti. Na to sme viac-menej nemysleli. Ako mladí ľudia sme radšej srandovali, boli tam ľudia, čo mali dar reči, nie ako ja, a hovorili si vtipy po vojensky.

Keď sa na dedinách zakladalo družstvo, boli s tým problémy. V tej dobe som bol v maturitnom ročníku 1949/1950. Do školy prišiel agitátor s vozom a ampliónom. Za mnou prišiel správca školy s tým, aby som išiel čítať informácie o tom, čo je to družstvo, aké je dobré vstúpiť doň a tie sprostosti. Myslel som si, že rodičia sa o tom nedozvedia, ale sa dozvedeli, keď som z auta čítal text. Doma bolo potom zle-nedobre. Nakoniec o rok neskôr dal naše pozemky zo zdravotných dôvodov aj otec do družstva a odvtedy sme družstevníci.