The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ivan Kamenský (* 1941)

• narodil sa v auguste 1941, v dedine Lubeník

• časť detstva prežitá v úkryte

• otec pôvodne žil v Banskej Bystrici, bol zubárom, nasledovalo presťahovanie do Lubeníka

• matka sa narodila v Lubeníku, v silne veriacej rodine

• prvým úkrytom rodiny bola obec Chyžné

• ako dieťa ukrývaný evanjelickým farárom

• ďalším úkrytom Kohút v Slavošovciach

• odhalení a odvedení gestapom, neskôr oslobodenie Rusmi

• nový život v Tornali, zdravotné ťažkosti

• ukončené dve vysoké školy

• dvakrát ženatý, má jednu dcéru a vnuka

Ivan Kamenský sa narodil v gemerskej dedinke Lubeník koncom augusta v roku 1941. Bolo to tesne pred prijatím židovského kódexu, čo spôsobilo, že musel značnú časť svojho detstva prežiť v úkryte. 

Jeho otec pochádzal zo 16 súrodencov. Žiaľ, každý druhý súrodenec po narodení zomrel. Ešte pred svadbou žil a pracoval v Banskej Bystrici, kde mal zubnú ambulanciu. Často sa dostával do konfliktov s Hlinkovou gardou. Práve jedna z týchto nešťastných roztržiek sa skončila bitkou, kvôli ktorej musel ujsť z Banskej Bystrice za svojou budúcou ženou do Lubeníka. Zubnú ambulanciu prenechal svojmu laborantovi, ktorého nazývali Liška. Spáť sa k nej už nikdy nedostal. Na rozdiel od svojej silne veriacej manželky sa otec síce cítil byť Židom, ale nikdy náboženstvu neveril. Napriek tomu na sklonku svojho života hovorieval, že ľahšie by sa mu zomieralo, keby bol veriacim.

Ivanova matka pochádzala z ortodoxnej židovskej rodiny z Lubeníka, kde sa v jednom dome narodilo niekoľko generácií, počnúc ňou. Mala ešte ďalších osem súrodencov, z ktorých piati boli slobodní a traja sa už nachádzali mimo rodiska, najčastejšie na západe krajiny. V období, kedy sa Ivan narodil, boli mladé židovské dievčatá transportované do Popradu, odkiaľ ich deportovali do Auschwitzu. Jedným z tých dievčat bola aj jej sestra Jolana, ktorá mala vtedy len 22 rokov. V apríli 1942 boli takisto deportovaní jej štyria bratia a neskôr aj rodičia s jej najmladšou sestrou, ktorá mala vtedy 15 rokov. Prežili len dvaja matkini súrodenci. Brat, ktorý však v tábore stratil svoju ženu a dcéru, a sestra, ktorá sa skrývala v Seredi. Po vojne matka zistila, že vyše 50 členov jej rodiny zavraždili v koncentračných táboroch. 

Útek a ukrývanie sa

V tomto období transportov a perzekúcií pracoval Ivanov otec po úteku z Banskej Bystrice v Revúcej u zubára Vajvuru, ktorého manželka bola Nemka. Práve cez ňu sa snažil vybaviť pre seba a svoju rodinu hospodársku výnimku, avšak bolo neskoro. Preto musel otec hľadať iné riešenia ako zachrániť svoju rodinu. Nakoľko sa v Maďarsku ešte nerealizovali transporty, rozhodol sa, že utečú tam. Kvôli Ivanovmu nízkemu veku, vtedy mal len osem mesiacov, a obave z prezradenia musel cestu zrušiť. Nakoniec sa dohodli, že ich prichýli gazda Gregor v obci Chyžné. Ivanovi rodičia dostali aj ponuku od evanjelického farára Mačuhu, ktorý navrhol, že Ivana môžu ukryť v sirotinci v Martine. Nakoľko však mal už Ivan obriezku, farár od návrhu odstúpil. Bál sa, že sestry na to prídu a prezradia ich. 

Ivan Kamenský sa ako malý chlapec ukrýval spolu so svojimi rodičmi v Chyžnom, v malej, skromnej pivnici. Neskôr sa farár Mačuha vrátil a napriek všetkému Ivana vzal do lepších podmienok. Nepovedal ani jeho rodičom, kde ho ukryje, aby to ani oni samotní nemohli vyzradiť, ak by ich chytili. Nebolo to však nadlho, keďže za krátky čas Ivanov otec predsa dostal výnimku, a tak sa mohli vrátiť späť do Lubeníka. Občania v Lubeníku síce boli ústretoví, miestny veliteľ gardy Chlebuš už taký tolerantný nebol. Ivanov otec veľmi rýchlo pochopil, že sa nemôže pridlho zdržať u zubára Vajvuru.

V roku 1943 nastalo isté uvoľnenie, ale keďže politicky angažovaní Alexander Mach a Vojtech Tuka veľmi tlačili na znovuobnovenie transportov, musela rodina Kamenských utekať znovu. Scenár ukrývania sa opakoval s tým, že farár Mačuha Ivana pravdepodobne prezliekal za dievčatko, aby ho lepšie ukryl. Ivan spomína: „Je to komické, ale vtedy to bolo skôr tragické. Som tasil, že som chlapec, som ukazoval, že nie som dievča.” Aj takto to neskôr vnímal a mal potrebu sa v niektorých veciach nahlas utvrdzovať. 

Rok 1944, úkryt Kohút a povstalecká jednotka Astra 3

Po návrate tlak miestneho veliteľa gardy neutíchal, a tak sa Ivanov otec vo februári 1944 rozhodol požiadať o preloženie do Slavošoviec, kde zaujal pozíciu miestneho zubára. Podnájom si rodina zaobstarala u tamojšieho gazdu Hronca, ktorý k nim bol veľmi slušný a úctivý. 

Blízko dediny, hlboko v lese, bol v roku 1944 vybudovaný evakuačný úkryt, tzv. Kohút. Bol určený najmä pre povstaleckú jednotku z dediny, ktorá sa nazývala Astra 3. Jej veliteľom bol Emil Duda. V októbri 1944, po potlačení Slovenského národného povstania, nastal núdzový stav a jednotka spolu s rodinou Kamenských a ešte jednou židovskou rodinou lekára Vlčka z Ružomberka, musela byť evakuovaná. Ivan vtedy nemal ani tri roky a podľa slov jeho najbližších znášal ako malý chlapec takéto presuny veľmi ťažko. V tom období zúrila krutá zima a on ako dieťa musel stále ležať v chate, teda na Kohúte. Tento stav mu veľmi na jeho rozvoji nepridal. „Mamka mi dlho hovorila, že mala šťastie. Že nikdy za celý čas som nepovedal, že som hladný,” aj týmito slovami pamätník opisuje ťažké životné obdobie. Málo jedával aj po vojne, až do devätnásteho roku jeho života. 

Z dediny chodili za ukrývanými mužmi ich manželky veľmi často. Aj preto bol úkryt Kohút v decembri 1944 prezradený. Vybudovala sa narýchlo nová provizórna chata, v ktorej však boli o niečo horšie existenčné podmienky. Neskôr po presune sa však nejakým spôsobom muži z jednotky dozvedeli, že ich znovu odhalilo gestapo, a teda musia ujsť. V novom úkryte ostali Kamenskí spolu s druhou spomínanou rodinou sami. Bol január 1945 a kvôli krutej zime a hlbokému snehu sa neodhodlali utekať.

Spomienka na príchod gestapa je zaujímavá hlavne preto, že pamätník si na ňu spomenul sám až v roku 1993 vďaka hypnoterapii, ktorú podstúpil v Brne. Vynorila sa mu podoba mužov v čiernom i hlas zúrivého štekajúceho psiska. Čo sa týka detailov, Ivan sa neskôr dozvedel, že gestapo ich naložilo na sane, ktoré smerovali do Dobšinej, a odtiaľ vďaka zapriahnutým koňom prišli do Kežmarku. Aj napriek tomu, že sa Nemci veľmi ponáhľali, prišli neskoro a transport z Kežmarku už odišiel. Pamätníkovho otca aj mamku niekoľko hodín vypočúvali. Jeho otec bol veľmi šikovný a aj napriek dobrej znalosti nemeckého jazyka predstieral, že nerozumie, a tak si vypýtal tlmočníka. Všetko to robil preto, aby mal viac času na rozmyslenie odpovedí. 

Väznených ľudí pribúdalo a kvóty pre transport boli takmer naplnené. Začala sa však veľmi rýchlo blížiť ruská armáda. Ivan si pamätá, že bol asi 24. január, keď Nemci ušli a ich nechali tam. Čudovali sa, prečo ich nechali nažive, keď ich mohli postrieľať, ale keďže ich úteku predchádzalo ospravedlnenie nemeckého veliteľa Ivanovej matke, Nemcom išlo pravdepodobne o vykreslenie pozitívnejšieho obrazu, pre prípad ich zatknutia.

Neskôr Ivanov otec začal premýšľať, ako postupovať ďalej. Kežmarok bol prevažne nemeckým mestom, a teda bolo ťažké očakávať, že im niekto pomôže. Prichýlili ich až na tretej fare, kde prežili aj oslobodenie. Po oslobodení však Ivanov otec nadobudol znovu zlý pocit.

Keď sa otvorili dvere na fare, začal kričať: „Ja jevrej!” a na to bol odvlečený nabok jedným z Rusov, ktorý potichu povedal: „Ja tože, ale tak.” Najprv nechápali, čo sa deje, išlo predsa o ich osloboditeľov. Až neskôr na základe vývoja udalostí pochopili, prečo aj sovietsky dôstojník musel tajiť, že je žid. 

Začiatok nového života, následky vojny

Doktor Vlček mal známosti v levočskej nemocnici a ako rekonvalescentom sa im tam podarilo dostať na preliečenie. Všetci členovia oboch rodín utrpeli neblahé dôsledky po ukrývaní sa v nevyhovujúcich podmienkach. Keď odvážili 3,5-ročného Ivana po prijatí, vážil len jedenásť kilogramov. Trpel rachitídou a angínou. Jeho mamička dostala reumatickú horúčku a zistili jej vadu srdcovej chlopne, ktorá bola aj príčinou jej úmrtia o desiatky rokov neskôr. V levočskej nemocnici boli až tri týždne a keď ich v relatívne dobrom stave prepustili, Ivanova rodina sa rozhodla presťahovať do Tornale.  Pamätník spomína: „Prišli sme s holým zadkom do Tornale!” Takmer nikto z ich rodiny neprežil a po odchode posledných dvoch sesterníc a ujov do Izraela, rodina Kamenských ostala v Tornali sama. 

Písali sa povojnové roky 1945 - 1948. Život išiel ďalej a Ivanov otec sa rozhodol obnoviť si členstvo v komunistickej strane, no nepodarilo sa mu to. Prihlášku si podal dvakrát a dvakrát sa aj záhadne stratila. Nepátral ďalej, avšak veľmi nahlas vyslovil svoj nesúhlas i rozhodnutie, že do takej bandy už ani nechce vstúpiť. Pristúpil k rekonštrukcii časti kuchyne v ich novom domove a vytvoril si provizórnu ordináciu. V roku 1949 padlo rozhodnutie odovzdať celé zubárske zariadenie štátu, avšak Ivanov otec bol veľmi prezieravý a stihol si zaobstarať nové. Odovzdal teda predvojnovú variantu a pracoval ďalej. Ako to však býva, na malej dedine sa všetko rýchlo šíri a pamätníkov otec bol prezradený. Nastalo súdenie sa s doktorom Vinče, ktorý vyhral, výsledkom bolo otcovo odsúdenie a pokutovanie. Vyčerpaný organizmus Ivanovho otca to v roku 1954 ďalej neuniesol a ako 49-ročný dostal infarkt. Ten, našťastie, prežil, ale ostal už do konca života na invalidnom dôchodku.  

Vzdelanie a pracovný život 

Ivan Kamenský maturoval na jedenásťročnej strednej škole v Tornali v roku 1958. Mal byť z neho lekár, nad inými možnosťami než medicínou sa nepremýšľalo. Avšak nič také ho nelákalo a vynorila sa mu spomienka: „Keď som počul, že otec trhal zub, tak som išiel do poslednej izby a zapchal si uši, keď bol krik!” Ale keďže Ivanov najlepší priateľ Jaro Bolfik sa hlásil na medicínu tiež, rozhodol sa ho nasledovať. V tom čase fungovali kádrové posudky na rodičov a aj keď bol jedným z najlepších, na prijímačkách nevyhovel. Jeho triedny učiteľ na strednej škole, Milan Brusničan, ho mal veľmi rád a vypracoval mu nové prihlášky na ďalšie tri alebo štyri školy. Ani tam nevyhovel, a dokonca na lekárskej fakulte v Košiciach mu člen komisie povedal, že je to zbytočné, nech skúsi prácu v zdravotníctve a príde potom. Znovu bez udania dôvodu. Všetko bolo dôsledkom socialistického režimu a zrejme negatívneho posudku na otca z obdobia vojny. 

Nakoniec sa Ivan rozhodol prijať prácu sanitára v Rimavskej Sobote. Pamätá si, že to bolo v októbri 1958, mal len sedemnásť rokov. Na túto prácu spomína rád, a tvrdí, že ho veľmi veľa naučila, keďže prešiel snáď všetkými oddeleniami. Po roku prácu ukončil a dostal odporúčanie na vysokú školu. Podal prihlášku znovu v roku 1959, avšak opätovne sa vrátila. Absolvoval jedenásť prijímacích pohovorov, z toho bol prijatý len na jednu školu, Pedagogický inštitút v Banskej Bystrici so štvorročným štúdiom. Štúdium ukončil úspešne a to v predmetoch chémia, biológia a práce na školskom pozemku.

Začal učiť v Rimavskej Seči na základnej škole a následne musel povinne absolvovať dva roky na vojne v Brne. Tu chcel diaľkovo študovať druhú vysokú školu, psychológiu, avšak neprijali ho. Skúsil to druhýkrát v Šafárikove v roku 1967, tentokrát úspešne. Ivan ukončil dve vysoké školy, prvú v roku 1963 a druhú v roku 1972. Keď sa oženil, presťahoval sa spolu s manželkou do Trebišova, dostali byt a pracoval ako inšpektor pre rómsku problematiku na ministerstve školstva. Neskôr Ivanovi prišla do cesty príležitosť zamestnať sa na psychologickej klinike v Košiciach. Pamätník spomenul ešte jednu pracovnú skúsenosť, a to z roku 1968, keď pracoval v Košiciach ako metodik-pedagóg. Pamätal si, keďže fungoval socialistický režim, že vždy počas rezolúcií, keď prišla obálka, všetko roztrhal a nič nespravil.  

Antisemitizmus na pracovisku, rok 1989 a život po ňom 

Počas pôsobenia v Košiciach sa Ivan Kamenský v práci nestretol s antisemitizmom. Spomína sa na iný, úsmevný prípad. Raz mu jeho kolegyňa povedala, že sa nemohol predsa vždy volať Kamenský. Ivan sa nad tým pousmial a opýtal sa prečo. A odpoveďou bolo, že predsa za prvej republiky na Slovensku Kamenský nemohol byť zubár. Narážala na pôvod mena, podľa nej sedliackeho. Avšak aj napriek pozitívnym skúsenostiam, bol Ivan stále v pozore. Pamätá si, že keď vošiel v práci do miestnosti plnej ľudí, väčšinou všetci stíchli.

Keď nadišli zlomové udalosti v roku 1989, Ivan nebol verejne aktívny, ale mali vytvorenú tzv. bunku. Založili Štúdio S, kde sa vždy traja až štyria zišli a vymýšľali, ako upozorniť na novú situáciu. Pamätník ovláda výborne maďarčinu, čo mu vtedy prišlo vhod, keďže maďarská televízia bola v tej dobe prozápadnou. Dozvedel sa také informácie, ku ktorým sa na slovenskom území nebolo možné dostať a aj vďaka pravidelným návštevám Budapešti, tesne pred rokom 1989, ich mohol šíriť medzi ľudí doma. Dnes však na rok 1989 spomína aj takto: „Tiež som si myslel, že treba štrngať a všetko sa vyrieši, no dnes mám na to iný názor.” Zastáva totiž postoj, že každá zmena režimu, ktorá má viesť k pozitívnemu výsledku, musí byť odskúšaná na dvoch generáciách, aby sme mohli dospieť k záveru. V roku 1999 sa v Prahe prvýkrát uskutočnil kongres ukrývaných detí, kde pracoval v skupine ľudí, ktorí prežili holokaust, ako psychológ. Vtedy prvýkrát verejne vystúpil v televízii ako psychológ so židovskými koreňmi. Odvtedy sa venoval najmä besedám so študentmi. 

Ivan seba samého ako silne veriaceho neopisuje, nakoľko prvýkrát sedel v synagóge až v roku 1993, keď nastúpil nový rabín Kleiman, ktorý mu vyslovene povedal, že prídeš a tu si sadneš. Dovtedy tam chodil dávať len dar, na požiadanie svojej matky. Avšak prvý impulz k štúdiu judaizmu dostal o niečo skôr. A to v roku 1983, počas dvojtýždňového zájazdu v Španielsku. Spravili si výlet do Toleda (Cordoby), kde bola socha najväčšieho židovského filozofa, rabiho Moše ben Maimona, ktorého početné diela sú považované za základný kameň židovského vzdelania. Bolo mu veľmi ľúto, že o ňom nič nevedel, nepoznal jeho históriu. Sám o sebe hovorí: „Nemôžem byť veriacim, ale nie som ani ateista!” Verejne sa stotožňuje s dejinami židov. 

Záverom príbehu Ivana Kamenského je jeho životné motto, ktoré znie: „Keď dôverujem sám sebe, tak nemám problém prehovoriť.”  Osvojil si ho vtedy, keď konečne stratil strach z vyslovenia názoru.