Ivan Kamenský

* 1941

  • Čo sa týka antisemitizmu, nemal som, na pracovisku som nemal problémy. Ja som o tom akože nehovoril a dlho som si myslel, že to nevedia. To meno Kamenský, v Bystrici jeden asistent sa volal Kamenský, silou mocou chcel, akože sme rodina. V Košiciach som s tým skutočne nemal problémy. Až na jednu kolegyňu, ale to nebol problém, to bola akože pocta. Lebo ona mi povedala po niekoľkých rokoch, že Ivan, ty si sa nevolal vždy Kamenský. A prečo si to myslíš? No lebo vieš, za prvej republiky, na Slovensku Kamenský nemohol byť zubár. A malo to svoju logiku. Bolo to také sedliacke meno, áno, dedinské meno, to Kamenský. Jedna vetva, potom som to študoval, že odkiaľ to je. Jedna je lučenecká vetva a druhá je prešovská. Takže keď sa niekto hlásil, som sa spýtal a ty si odkiaľ, z Lučenca. Ja som z prešovskej. Tak vždycky som bol z opačnej vetvy, no.

  • Bolo povedané gestapu, že sú tam dve židovské rodiny, takže prídu si po nás. No, rozhodlo sa, že všetci tí ostatní tí muži, ktorí sú sami, tak zmiznú odtiaľ. Ušli. Nechali nás tam, tie dve rodiny. Tak nedalo sa nič, nedalo sa kde ujsť. Lebo hovorím, bolo to hlboko v lese a hlboký sneh bol a zima bola strašná. No proste nedalo, kde by boli ušli. Boli by sme tam pomrzli. A čo bolo zaujímavé, lebo ja som, keď otec o tom rozprával, ja to preto tak podrobne viem, lebo on to po vojne rozprával jednak tej zbytky rodiny, ktorá zostala, aj známym. Bol taký rozprávačský typ a ja som si vždy sadol k nemu a počúval som to. Pre mňa to bolo nejaké dobrodružstvo. Päťročný, šesťročný chlapec niečo zažil, čo si nepamätá, ale bol som tam, pri tom, takže som sa cítil miestami ako hrdina.

  • Mamka mi dlho hovorila, že mala jedno veľké šťastie, že nikdy, celý čas, ja som nepovedal, že som hladný, že som nejedol. A toto nejedenie, to bolo veľmi zaujímavé, lebo to mi zostalo aj po vojne. A vlastne trvalo až do, možno 19. roku môjho života. Ja som v tom období mal výšku 171 cm a váhu necelých 52 kíl. Nejedol som, ja som nebol nikdy hladný. Nepociťovali ste hlad? Nepociťoval som hlad, nepociťoval som hlad ani na internáte. Proste ja som keď jedol, tak len z toho, že, že je čas jedenia a treba niečo zjesť. A to leto, keď som dovŕšil tých 19 rokov, tak prázdniny, júl, august som pribral 15 kíl. A tá váha mi vlastne zostala celoživotne potom. Teraz mám o niečo menej, no.

  • Full recordings
  • 1

    Kino Úsmev, Košice, 15.07.2020

    (audio)
    duration: 02:06:59
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Bol som šesťročný chlapec, ktorý niečo zažil, ale si to nepamätá. Ale bol som tam, takže som sa miestami cítil ako hrdina

Ivan Kamenský sa narodil v dedine Lubeník koncom augusta 1941, tesne pred prijatím židovského kódexu, teda značnú časť svojho detstva prežil v úkryte. Jeho otec bol zo 16 súrodencov a ešte pred svadbou žil a pracoval v Banskej Bystrici, kde mal zubnú ambulanciu. Na rozdiel od jeho silne veriacej manželky sa otec síce cítil byť Židom, ale nikdy náboženstvu neveril. Ivanova matka pochádzala z ortodoxnej židovskej rodiny z Lubeníka. Po vojne zistila, že vyše 50 členov jej rodiny sa stratilo v táboroch. Ivan Kamenský sa na začiatku ako malý chlapec ukrýval spolu so svojimi rodičmi v Chyžnom. Neskôr ho ukrýval evanjelický farár. Kvôli pretrvávajúcemu tlaku v dedine sa Ivanov otec ako miestny zubár rozhodol vo februári 1944 požiadať o preloženie do Slavošoviec. Následne boli evakuovaní do úkrytu Kohút, úkryt však bol odhalený a oni boli odvedení gestapom. Blížil sa koniec vojny, Nemci ich nestihli transportovať do táborov, a tak boli zachránení Červenou armádou. Vojna sa podpísala na zdravotnom stave celej jeho rodiny. Po prepustení z nemocnice sa rozhodli presťahovať do Tornale. Aj napriek opakovanému neprijatiu na vysokú školu, kvôli vtedajšiemu politickému režimu, nakoniec úspešne ukončil dve vysoké školy. Stal sa pedagógom a psychológom. V súčasnosti je druhýkrát ženatý a má jednu dcéru a vnuka.