Michal Kaňa

„Kúpil som si také mládežnícke časopisy naše slovenské, aby to nikomu nebolo nápadné. A do krížovky som si, samozrejme, vsúval tieto údaje. Najprv som si to v hlave premietol a potom som si to dal do tých krížoviek a tak ďalej. Za hranicou som si to potom podopĺňal, čo tam chýbalo, a potom sa to odnieslo do Ríma. Keď boli medzinárodné zápasy futbalové alebo nejakého iného charakteru, tak tí ľudia z Holandska, Nemecka prišli camperom alebo tak , kde mohli mať uložené tieto veci, a presne na tú adresu cieľovú, aby to doniesli, aby to tam vyložili. Samozrejme, že tie osoby, čo prinášali, aj tie, čo to prijímali, riskovali. Riskovali vyšetrenia alebo možnože aj vyhrážky. Aj keď to bolo tak, že pre nich to bola protištátna činnosť a pre nás to bolo niečo, čo my sme si mysleli, že človek má na to právo. Ale nebolo to možné, tak jednoducho ja som bol poverený tieto cesty a tieto možnosti hľadať a ich prinášať do Ríma. Ale to nevie nikto. Tak až pokým som neodišiel z rehole a to bolo v roku 1982. Každý rok som išiel aspoň dvakrát, ak nie tri na Slovensko.“ 0:42:45 – 0:44:07 – Michal si tajné informácie písal do krížoviek časopisov pre mladých

„Skončil som s touto činnosťou, lebo som odišiel z rehole preč a odišiel som do Rakúska pracovať na gymnázium tiež saleziánske... Keď som už nechcel byť rehoľníkom a nechcel byť kňazom. Teda nechcel... Bol by som chcel, ale chcel som mať svoju rodinu. Chcel som vedieť, prečo žijem. Tak tým pádom, samozrejme, už som im „nebol potrebný“. Ako každý kňaz, ktorý odíde z rehole, ožení sa, tak biskupovi nie je potrebný viac. Tak potom, samozrejme, sa z toho vzorného chlapca jednoducho sa stal kvázi nepriateľ. Samozrejme, musel som sa prebíjať životom. Tak to bolo. No ale vidíte, oženil som sa a moju manželku nechceli štátne orgány jednoducho pustiť do zahraničia.“ 0:47:30 - 0:48:28 – Michal odišiel z rehole a s prácou pre cirkev skončil