The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Anton Kašička (* 1935)

• narodený 22. januára 1935 v Čiernej Lehote pri prameni rieky Bebrava

• rodičia Štefan a Gizela Kašičkoví, v novembri 1944 sa narodil brat Stanko

• začiatkom vojny dva roky strávil s mamou v Protektoráte, kde zažil Hitlerjugend

• po návrate na Slovensko čoskoro vypuklo SNP, partizáni obsadili miestnu školu, bývali aj u nich

• partizáni po dedine v domoch poschovávali zásoby múky, oblečenia a obuvi

• v polovici októbra do dediny vtrhli nemecké jednotky, vypálili dom židovských rodín

• domáci sa o židovské rodiny starali a chránili ich do konca vojny, nikto ich nezradil

• v novembri v obci Nemci zastrelili dvoch chlapcov a odvliekli všetkých chlapov

• v tom čase vo vedľajšej obci Šípkov zastrelili 23 ľudí

• partizáni a Nemci sa v dedine striedali až do konca vojny, domáci sa skrývali aj v Šípkove

• Čiernu Lehotu oslobodili 7. apríla 1945 červená a rumunská armáda

• po vojne Anton študoval na gymnáziu, neskôr na vysokej škole, no nedokončil

• odišiel pracovať do Čiech na nemecké pohraničie, zažil prázdne domy po odídených Nemcoch

• narukoval do Olomouca, neskôr sa usadil v Púchove, rok pracoval v bani v Karvinej

• v roku 1968 vítal zmenu a bol sklamaný z politického vývoja po auguste 1968

• v novembri 1989 sa zapojil do protestov, no nesúhlasil s rozdelením republiky

• aktuálne dôchodca, žije v Nitre s manželkou, majú dve dcéry

Anton Kašička sa narodil 22. januára 1935 v Čiernej Lehote pri prameni rieky Bebrava. Otec Štefan Kašička a mama Gizela, rodená Mišáková sa živili poľnohospodárstvom a sezónnymi prácami u bohatších gazdov v dedine. Hoci Anton vyrastal v sociálnom nedostatku, o to viac ho formovalo láskavé prostredie, v ktoré mu poskytovali milujúci rodičia. Anton od detstva pomáhal v domácnosti aj na gazdovstve. Chodil pásť kravy a na jeseň hrabať do lesa padnuté lístie, aby mali pre ne v zime podstieľku. Rané detstvo prežil v tieni druhej svetovej vojny a preto aj jeho prvé spomienky patria medzi tie najsmutnejšie z jeho života.

Detstvo v Protektoráte
Anton s mamou Gilkou v roku 1942 odišli na sezónne práce na statok pri Znojme do oblasti vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. „Keď som sa narodil, tak čo si prvé pamätám, že som bol s mamou v Protektoráte na robotách. Pamätám si to, že sme bývali v takých barakoch a kdekto tam chodieval aj Nemci aj Česi, ktorí tam žili. Viedli veľké debaty o tom, že ako Nemci dobyjú Stalingrad. Hovorili takou českou nemčinou,“ spomína Anton na čas strávený v Protektoráte. Slovenské deti, ktoré boli s rodičmi na robotách a žili s nimi na statku v drevených barakoch, chodili aj do školy. Aj Anton chodil. Pamätá si na pochodujúcich chlapcov Hitlerjugend, ktorí im robili zle.“ Behali v tých rovnošatách, v krátkych nohaviciach s podkolienkami. Pobehovali, vybubnovávali a mali sme z nich strach.“ Skrývali sa pred nimi v dierach plotu a častokrát kvôli nim ani nešli do školy, aby im neublížili. Neskôr ich šafár začal voziť na voze a tým ich pred nimi uchránil. Na statku okrem Slovákov žili a pracovali aj ľudia z Poľska. Anton si pamätá, že Nemci neradi videli, keď sa domáci stretávali a priatelili s inými národnosťami. „Tam bola rieka Malá Dýje, taký potok a kdesi tam na vŕbach na strome tí Nemci obesili jedného preto, že mal pomer s nejakou Nemkou. Neviem, prečo to urobili, ale ho tam normálne zlynčovali a obesili. Netolerovali, aby sa miešali rasy.“ Prvý rok páni aj zamestnanci žili a pracovali v relatívnej hojnosti a každý víkend piekli prasa. O rok neskôr v roku 1943, do Protektorátu prišiel aj otec Štefan a na robotách vystriedal mamu s Antonom, už žili skromnejšie. Museli si vystačiť s chlebom a marmeládou.

Školu obsadili partizáni
Po ďalšom roku sa robôt v Protektoráte sa naspäť do Čiernej Lehoty vrátil aj otec Štefan Kašička. Vtedy už deväťročný Anton chodil do štvrtého ročníka školy, ktorá bola hneď oproti ich domu. Pamätá si, že v ich dome bývali v podnájme aj učitelia, ktorí v nej učili. Netrvalo však dlho a Antonova škola sa koncom leta 1944 zmenila na sídlo partizánskych oddielov. „Raz som sa vracal večer domov a odrazu som počul, že tu je veľký krik. To už tu boli tí partizáni, vypuklo skrátka povstanie. To už bol august 1944. Prišli, tu v tejto škole boli ubytovaní. A u nás doma miesto tých učiteľov a učiteliek, čo tam predtým bývali, býval nejaký Stanko, veliteľ tých partizánov,“ spomína pamätník na vypuknutie SNP. Kašičkovci bývali na povale a dole v kuchyni partizánsky veliteľ aj s priateľkou. Čierna Lehota leží blízko horského priesmyku, ktorý vedie do Valaskej Belej. Asi štyridsať partizánov každé ráno cvičilo, cez deň strážili horský priesmyk Na Kríži a pozorovali okolie a navečer na školskom dvore pálili oheň, hrali na harmonike a spievali. „Čo bolo zaujímavé, urobili si tu také základne. Z Bánoviec doviezli vrecia múky ako zásoby, šatstvo, topánky a v tých domoch u nás kdekade si urobili sklady. Tak u nás bol napríklad sklad múky a ešte tam mali tri motorky odložené. To bolo u nás v pajte. A takto sme fungovali, bolo to celkom normálne. Nám deťom sa to zdalo, že nebol žiaden problém. Všetko fungovalo a boli sme dokonca radi, že sa niečo v Lehote zmenilo,“ spomína Anton na začiatky SNP v Čiernej Lehote.

Príchod Nemcov do Čiernej Lehoty
Niekedy v polovici októbra 1944 v noci však Antonov otec počul streľbu. Pred vypuknutím vojny bol narukovaný v rámci mobilizácie v Trenčíne, tak vedel, že sa niečo deje. Svoje obavy povedal aj veliteľovi Stankovi, no ten si myslel, že to len partizáni strieľajú po nejakej zveri. „O krátky čas streľba ustala, ale otec nás zobudil a hovoril: ‘Vstávajte, čosi sa deje!’ Asi o pol hodinu z tohto kopca tu, volá sa Strážka, začali strieľať a bolo počuť, ako nám rozbíja škridľu, ako triafali,“ spomína Anton a prvé výstrely SNP, ktoré zažil. Veliteľ Stanko vyhlásil poplach, partizáni povyskakovali z okien školy a len v spodkoch s flintou v ruke utekali dole dedinou. O chvíľu na to do dediny vstúpila nemecká jednotka asi 50 vojakov. „Takto odrazu partizáni odišli, vypratali pozície, čo tu mali a prišli Nemčúri k nám. Normálne prišli do dediny. Najväčší problém bol s tým, že tu našli tie sklady kdekade, ktoré mali partizáni porobené. Tak to bolo vo viacerých dvoroch alebo domoch, u nás bola múka. Plnú pajtu múky sme mali, vrecia múky,“ popisuje Anton príchod Nemcov do dediny. Nemci chceli ich dom vyhodiť do vzduchu, keďže rýchlo pochopili, že tie zásoby patria partizánom. „Moja mama bola v druhom stave s bratom, on sa narodil v novembri 1944, takže už vysoko. Ja som bol s ňou sám doma. Uprosila ich, aby nám ten dom nevyhadzovali, tak všetky tie topánky a šatstvo, čo boli kdekade sklady, vynosili na dvor, poliali a podpálili. U nás tú múku rozdali. Zavolali ľudí a ľudia chodili. Lebo tu nebolo múky, nebolo dosť takých vecí, tak potravina sa zišla. Všetci si nabrali a Nemci tú múku rozdali,“ spomína na ťažké chvíle Anton.

Tragédia židovských rodín
V tom čase v Čiernej Lehote žili a hospodárili dve židovské rodiny. Stará pani Margita Weissová so synom Ladislavom a dcérou Oľgou, jej manželom a dvomi deťmi. Deti Ero a Elvíra Löwy boli približne v Antonovom veku a priatelili sa. „Mali obchod aj krčmu, veľa kráv a najlepšie role. Môj otec aj s bratom u nich slúžili. Boli dobre situovaní, určite neboli takí, že by len bývali a nemali nič. Najímali si sluhov, starali sa o to. Dávali ľudom robotu,“ spomína Anton na židovské rodiny. V ten osudný deň, keď prišli Nemci do dediny, vyhodili do vzduchu poschodový dom, v ktorom sa nachádzala spoločenská miestnosť, divadelná sála, krčma a obchod, ktorý patril Löwyovcom. Popolom ľahol aj ich rodinný dom, ktorý sa nachádzal hneď vedľa obchodu a krčmy a dve stodoly u Janáčov. Löwyovci a Weissovci stihli pred nemeckým besnením ujsť, no zostali bez majetku a strechy nad hlavou. Anton si pamätá, že bežali aj cez ich dvor. Keď Nemci z dediny odišli, uchýlili sa v hospodárskych budovách čo im zostali. „Prežili celú vojnu, nikto ich nevyzradil, starali sa o nich ľudia, dávali im stravu a všetko. Takto to dopadlo a oni prežili koniec vojny normálne.“ Anton si pamätá, že ich deti sa k nim chodievali hrávať. Obe rodiny po vojne odišli do Bánoviec nad Bebravou.

Striedanie Nemcov a partizánov
Po Nemcoch opäť do dediny prišli partizáni a miestna škola slúžila raz jedným raz druhým. V novembri 1944 do rodiny Kašičkových pribudol malý Stanko. „Vždy keď sa tu striedali Nemci a partizáni, tak u nás bol vždycky štáb. Po potlačení povstania ich prišlo mnoho takých uzimených a utrápených. Vždy, keď prišli, tak sme ich nachovali“ spomína Anton na partizánov. Do kuchyne nanosili slamu a spávali tam. Doniesli sliepky a mama im uvarila polievku. Okrem partizánov však po dedinách sliedili aj trestné komandá, ktoré boli určené práve na vyhľadávanie a likvidáciu partizánov. „Chodila taká partia Nemcov, ktorá bývala kdesi v Motešiciach alebo kde, lebo chodili sem na koňoch. Prepadová jednotka a toho ich veliteľa, toho Lehoťania volali Vlk. To boli hrozní ľudia,“ spomína na obávanú jednotku Nemcov (pozn. pravdepodobne to bol obávaný Werner Tutter z jednotky Josef, resp. Engelchen). Anton si pamätá, že u nich doma chovali partizánske prasa. Partizáni zvykli do domácností doniesť malé prasiatko s tým, že ho domáci vychovajú a oni si preň niekedy prídu, keď bude väčšie. V tom období chodili po dedinách trestné komandá a zháňali partizánov. Vo vedľajšej dedine v Šípkove sa vtedy v novembri 1944 udiala tragédia, v osade Lupenice zabili a upálili 23 domácich obyvateľov. „Prišla tu partia od Valaskej Belej, že sú partizáni. Ale bolo to podozrivé, lebo boli dobre oblečení a dobre vyzbrojení, poobúvaní a tak. To bolo to trestné komando, čo vraždili kdekade. Zabili to prasa, zobrali a dali do vreca. Otec bol strašne nešťastný z toho, lebo on bol veľmi poriadkumilovný a on si každé vrece, také veľké zrebné z konopného plátna, podpísal – Štefan Kašička, Čierna Lehota č. 143. Otec mal potom strach, že keď tam má meno na tom vreci, že či sa nevrátia. Našťastie sa nevrátili.“ Kašičkovci si vydýchli, no nie na dlho.

Krvavá Bebrava
Výpady Nemcov do dediny boli čoraz častejšie a Lehoťania sa báli, že budú brať chlapov. Bol sneh a domáci chlapi na saniach s kravami vyvážali na role maštaľný hnoj. Vyvážali aj dvaja mládenci z dediny, kamaráti Imrich a Adam. „Imrich bol akurát tu na tej ceste pri kríži hore a jeho otec bežal cez náš dvor a kričal na neho – ‘Bež, Imrich môj, idú Nemci, budú brať chlapov!’ Nemec išiel dole, bežal popri potoku a tých chlapcov, najskôr jedného a potom druhého zastrelil,“ spomína Anton na tragédiu. Nemci potom prišli aj do domu ku Kašičkovým a pýtali sa na otca. Ten si šiel k bratovi zháňať tabak, doma bol len Anton s mamou. Nemci im naznačili, nech rýchlo príde, inak vystrieľajú celú rodinu. „Mama mi povedali ‘Tonko môj, utekaj hore strýcovi Petrovi, nech ide otec rýchlo domov.’ Tak som išiel po dedine hore a vtedy som si všimol, že v tom potôčiku tečie krvavá voda. Na dvore školy boli postavené dvoje čižmy. Prázdne. Ja som nevedel, čo sa stalo. Keď som prišiel tam, tak môj otec stál pri múre a Nemec na neho mieril samopalom. Prišiel som k nemu a hovorím, že ‘Tato poďte rýchlo domov!’ To ten Nemec doniesol z nich čižmy, postavil ich tuto na dvor a dole potokom tiekla krvavá voda. To som ja videl aj tie čižmy, aj tú vodu. Potom sa všetci dozvedeli, že Imrich a Adam boli zabití. No bolo to hrozné!“ spomína na zbytočnú smrť dvoch mládencov z dediny Anton. Nemci povyháňali z domov všetkých chlapov a zhromaždili ich pred školou. V ten nešťastný deň z Čiernej Lehoty odvliekli všetkých mužov, vrátane Antonovho otca.

Dedina zostala bez mužov
V čierny deň Čiernej Lehoty odviedli asi 30 dospelých mužov. Anton si pamätá, že mama ho držala za ruku a strašne plakala. Pamätá si, ako chlapi šli dole dedinou a Nemci na nich mierili samopalmi. Uväznili ich v lágri v Trenčíne, kde ich držali niekoľko týždňov a Anton s mamou a malým bračekom Stankom sa prebíjali sami. Mama bola otca navštíviť, no nepochodila. Kašičkovci aj ostatní dedinčania strávili smutné Vianoce bez mužov. Na jar 1945 prišla do Čiernej Lehoty nová skupina vojakov. „Boli poobliekaní všelijako a mali nejakého šéfa  veliteľa, volali ho Snežinsky. Býval u nás. To bol Rus alebo Ukrajinec, neviem. Tak to bola partia, boli to zrejme vlasovci, ktorí ušli od Nemcov, dezertovali. Tých bolo hádam aj tisíc tu. Prechádzali, boli tu ja neviem ako dlho. Potom odišli, ale to bola teda „spoločnosť“, na tých sa ťažko spomína. K nám napríklad prišiel jeden na koni až do kuchyne. Behali tu aj šikmookí s tými kubánskymi čapicami, Turkestáni,“ spomína na ďalšiu partiu Anton. Malý Stanko plakával a jeden z tých vojakov povedal mame, že keď ho nevie utíšiť, aby ho zabila, keď robí stále problémy. Anton si spomína aj na ďalších vojakov. Prišli peši a na muliciach si niesli výzbroj. Usadili sa u nich na záhrade za domom a varili si krúpovú kašu a polievku. Anton za nimi zo zvedavosti chodieval, nebál sa ich. „Dali mi na hlavu slúchadlá alebo to bola tá tankistická čapica alebo čo a počul som muziku. Hovorili mi, že z Moskvy. Normálne som počul muziku. Neviem ako sa spojili, ale počul som to. Dali mi aj čokoládu. Vtedy som ani nevedel, čo je to čokoláda. Potom odišli smerom na Homôlku aj s tými mulicami, mali na nich míny povešané,“ spomína na jedných z posledných vojakov v dedine Anton. Po čase prišla smerom z Valaskej Belej streľba a všetci dedinčania sa poschovávali do pivníc a do školy. Zobrali so sebou krompáče a lopaty, aby sa odtiaľ vedeli dostať, keby ich zbombardovali. Našťastie všetci prežili a po tejto udalosti sa Anton s mamou a malým Stankom presťahovali do Šípkova a tam sa dožili aj konca vojny.

Koniec vojny a prvé slobodné voľby
Krátko pred koncom vojny sa do Čiernej Lehoty vrátili aj odvlečení chlapi a oslobodenia sa Kašičkovci dožili už spoločne. Šťastlivého konca vojny sa dožili aj židovské rodiny Weissovci a Löwyovci, o ktoré sa starali domáci a nikdy ich nevyzradili. Po vojne sa odsťahovali do Bánoviec nad Bebravou a začali nový život. Anton sa vrátil do školy a miesto partizánov a Nemcov začali v dome u Kašičkových opäť bývať učitelia. Z povojnového obdobia si Anton spomína na prvé slobodné voľby. Na každej voľnej drevenej ploche alebo múre boli vápnom popísané predvolebné heslá ako „Voľte voly, voľte kravy, len nevoľte klerikáli.“ V ľuďoch sa zakorenila obozretnosť voči predstaviteľom cirkvi, ktorí sa miešali do politiky ako niekdajší prezident a kňaz z neďalekých Bánoviec. Anton si spomína, že po vojne sa v dedine rozdelil aj cintorín na katolícku a evanjelickú časť. Kedysi vraj chodili kopať hroby ľudia z dediny podľa súpisného čísla, no po vojne už nie. Evanjelici a katolíci si začali pochovávať svojich nebožtíkov samostatne. Po skončení základnej školy šiel na prijímačky na piaristické gymnázium do Trenčína. Prijali ho, no nastúpil do gymnázia v Bánovciach, ktoré sídlilo v Tisovom dome a býval na internáte. Gymnázium ukončil maturitou v roku 1953 Topoľčanoch.

Začiatky spoločného hospodárenia
V Čiernej Lehote nebolo veľa bohatých gazdov. Najväčší statok mali azda židovské rodiny, ktoré pred vojnou dávali prácu aj ostatným dedinčanom, no tí sa tam už hospodáriť nevrátili. Krátko pred príchodom družstva popredali role a pasienky Lehoťanom, zobrali peniaze a viac sa nevrátili. Podľa Antonových spomienok združstevňovanie v Lehote prebehlo hladko. Mamina sestra, teta Anka, bola tiež spokojná. „Som sa jej raz pýtal, ako sa má. Tak hovorila, že ‘Tonko môj, dobre. Škoda, že sme to neurobili už skôr, to združstevnenie. Lebo sme sa len narobili a nič sme z toho nemali.’ Združstevňovanie tu teda prebehlo tak, že nikto nemal žiadne výčitky, nikto nikoho do ničoho nenútil. Bolo družstvo v Slatine, odrazu to bolo všetko družstevné. Ľudia prestali obrábať role. Tu sa nikto s nikým nebil, ani nikto nebanoval,“ Obyvatelia Čiernej Lehoty sa zamestnali na družstve alebo v okolitých obciach. Antonov otec pracoval v Stavoindustrii v Dubnici nad Váhom, kam chodil na týždňovky. Anton si pamätá, že odtiaľ vždy doniesol kus suchej salámy, čo bola vtedy pre nich vzácnosť.

Štúdium a život na nemeckom pohraničí
Po skončení gymnázia Anton ďalej študoval na Vysokej škole hospodárskych vied v Bratislave. Býval na internáte na hrade, neskôr na Mladej garde. Neskôr internát nedostal a musel si nájsť iné ubytovanie. Vážne ochorel a v štúdiu viac nepokračoval. Nechcel však zostať rodičom na príťaž. Dal sa zdravotne do poriadku a odišiel pracovať na Šumavu. „Vtedy bola taká akcia – budovať a osídľovať pohraničie. Tak som sa dal nahovoriť a išiel som tam. Boli sme vo Volaroch, taký majetok. Bývali sme v osade Krejčovice. Zažili sme tie prázdne domy po Nemcoch. Všelijaké možné pohľadnice sme tam po povalách našli, čo ešte Nemci z Ruska z vojny posielali. Zažili sme, ako lietali balóny so všelijakými letákmi z Nemecka,“ spomína na časy v nemeckom pohraničí Anton. „Pre výplaty sme chodili na štátne majetky Volary, my sme bývali v tých Krejčoviciach. To bolo asi 10 kilometrov. Keď išiel ten náš šéf, šafár, alebo ako ho nazvať, išiel do Volar pre výplatu, tak sme my na koňoch išli s ním ako stráž. Boli tam ešte všelijaké časy, strieľalo sa a tak,“ dodáva. Odtiaľ aj rukoval na základnú vojenskú službu do Olomouca k tankovému práporu. Podľa jeho slov bola vojenská služba ťažká, ale rád na ňu spomína.

Život v Púchove a práca v bani
Po skončení vojenčiny nastúpil ako vychovávateľ v odbornom učilišti v Makyte. Dorobil si ďalšiu školu zameranú na ekonomiku a priemysel a nastúpil na lepšie miesto. Chcel si založiť rodinu, no nebolo to jednoduché. Potreboval byt. V závode mu ponúkli možnosť ísť na brigádu robiť baníka na šachtu do Karvinej na Ostravsku v Dole československej armády. „Aj na to rád spomínam. Na tej „armáde“ som bol rok a zažil som tam však hrozné vec. My sme robili  stenu, aj na kolenách sme robili. Raz sa tam stalo, že robili tie chodby, čo sa razia v bani, bol deň výplaty a chlapi sa asi ponáhľali a neurobili zrejme všetko tak, ako sa má. Bolo to treba odvetrať. No nebolo to odvetrané, oni to odpálili a vybuchol tam nazhromaždený plyn, čo tam bol. Nám sa našťastie nič nestalo, ale na presypoch, čo tam robili ľudia, tam vtedy zabilo sedem ľudí,“ spomenie so smútkom Anton na obdobie v bani. Po roku v podzemí sa Anton vrátil naspäť do Makyty, dostal dvojizbový byt, oženil sa a s manželkou sa im narodili dve dcéry.

Citlivé vnímanie politiky
V Púchove ho zastihol aj rok 1968. „Keď bol Dubček, a to všetko čo sa dialo, tak to bol zázrak úplný. Mohlo sa zrazu všetko a ľudia boli spokojní. Mali pocit, že sme slobodní. Celé sa to potom pokazilo, keď prišli Rusi. Ten príchod Rusov sem som prežíval hrozne, nadával som na nich. Začala tvrdá normalizácia a čo s nami vyvádzali také pohovory, kádrovanie a všelijaké veci,“ spomína Anton na obdobie normalizácie. Hrozilo mu vylúčenie zo strany a problémy, no nakoniec to ustál. Mal dve malé deti a nechcel, aby mali problémy v škole ani v ďalšom živote. Dostal pokarhanie. Zopár ľudí povyhadzovali zo strany a život bežal ďalej. Neskôr v novembri 1989 sa Antonove nadšenie zo zmeny opäť vrátilo. Spomína, ako rozpustili v Makyte organizáciu a nastalo nadšenie z nového politického smerovania. „Vo fabrike sme robili všelijaké možné opatrenia. Pochodovalo sa. Keď bol generálny štrajk, tak sme išli všetci, aj ja. Zlikvidovala sa vedúca úloha strany, aj vo fabrike. Žiadna strana tam už nebola, sme to zrušili. Legitimáciu som poslal na výbor do Považskej Bystrice,“ dodáva. Z rozdelenia Československa však už taký nadšený nebol, pociťoval skôr sklamanie. „Myslím, že je to stále zle, lebo Slováci sú taký podivný národ alebo aký, stále sa medzi sebou hádajú a nevedia sa medzi sebou dohodnúť. To sa ukazuje aj teraz. Tie výsledky zatiaľ ukazujú, že moc to samostatne nezvládame. Nevieme ťahať za jeden špagát, stále niekto niekoho podvádza.“ Jedným dychom však dodáva, že aj napriek súčasným politickým nezhodám verí, že žiadna vojna už nikdy nebude. „Vojna je hrozná. Kto to nezažil, ten nevie. A ja som rád, že už žiadna nebude, to by boli ľudia strašní hlupáci, keby toto znova dopustili.

Anton Kašička žil a pôsobil v Púchove 42 rokov až do odchodu do dôchodku. Neskôr sa s manželkou presťahovali za dcérami do Nitry.