„Len tak bol, len čo sa vopchal pod dosku a stôl, takže to pokrovce, voľakedy boli tkané... A neboli oni stále dnuka. Išli aj veliť, lebo to velitelia spávali, títo Nemci takíto nie, ale títo velitelia. Oni dobrí boli, neboli nejakí zlí. Aj čistotní boli títo Nemci, veľmi. Čokoládou sa oni viac chovali, lebo keď stravu inú nemali, tak čokoládu jedli, aj ja som sa najedla čokolády, lebo dali. V pivnici sme boli cez vojnu asi týždeň či dva týždne. Potom Nemci odišli a prišli Maďari. Lebo Maďari - oni boli s Nemcami. Tak nám povedali, že Rusi nám posielajú veľkonočné vajcia. Lebo akurát Veľká noc išla.“
„On ako vojak do Ružomberku narukoval. Potom už prišli Nemci v tom období akurát, tak ich brali a zajali ich Nemci, do Štuttgartu a tam ich presviedčali, aby sa dali do domobrany. Tak sa dal do domobrany. A ako sa mu podarilo ujsť, to vám neviem povedať. Len prišiel domov, zavšivavený, chudý, strašný, čo ho mama nepoznala, čo len skríkla: ‚Jožko!‘ Tak sa volal. A potom ho schovávala celú vojnu. Mali sme takú jamu na zemiaky, na krumple, a do tej jamy sa išiel, schovával sa, aby ho Nemci, keď chodili, aby ho nenašli. A to bola posteľ nad tou jamou, zemiaky tam boli a tam bol schovaný, aby ho Nemci nenašli.“
„Prišli Nemci a do každého domu, ak chlapa našli, všetko brali. Postavili ich o školu. Najprv, že každého strieľať, že ich postrieľajú. Potom, že každého druhého, potom, že každého tretieho. No ale potom si rozmysleli a zobrali ich do Úľanky. Tam boli tie robotnícke harmanecké - za vodou teraz sú - domy, majú to poopravované. Ako idete na Harmanec na ľavej strane za vodou. Tak tam ich - to boli robotnícke také domy, robotníci tam bývali. Tak tam ich nahnali. Asi týždeň tam boli, strážili ich. Jesť im nosili od nás zo Španej Doliny, rodičia im nosili jesť, aj mama, aj všetci, čo tam boli zavretí, tak jesť, lebo Nemci im nedali jesť. No a potom ich vzali do Bystrice do sedrie, do súdu, no voľakedy sa povedalo sedria. Tam boli zavretí hádam mesiac alebo viac. A týchto troch, tohto švagra, ešte z Detvy jeden a jeden tiež zo Španej Jano Tokár sa volal, tých vzali, ale tých dvoch našli, ale tohto nenašiel nikto. Tohto švagra. Či ho hodili do Nemeckej, alebo - o tom neboli žiadne správy, nikdy.“
Postarať sa o svoju rodinu a deti, to bolo najhlavnejšie
Blažena Knoppová, rod. Riesová
photo: archív pamätníčky / fotografia vznikla počas nahrávania
photo: archív pamätníčky / fotografia vznikla počas nahrávania
Download image
Blažena Knoppová sa narodila 20. októbra 1931 v Španej Doline v rodine drevorubača Jozefa Riesa a jeho manželky Anny ako najmladšie dieťa spomedzi štyroch súrodencov. Jej život do veľkej miery ovplyvnila druhá svetová vojna, do ktorej priebehu sa zapojila prakticky celá rodina. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa styk s bojmi a vojnou ešte zintenzívnil. Blažena ako školopovinné dievča tak pozorovala, ako jej staršieho brata Jozefa ukrývajú rodičia počas vojny doma, keďže sa mu podarilo utiecť z nemeckej vojenskej služby. Jozef sa schovával v jame na zemiaky v izbe, v ktorej istý čas bývali aj nemeckí dôstojníci. Po vojne však ako vojak zahynul po prepadnutí banderovcami. Blaženin švagor bol ďalšou obeťou bojov SNP, jej budúci manžel prešiel východným frontom a podarilo sa mu z neho utiecť. A ďalší švagor bol obeťou nemeckej odpovede na partizánsky prepad v Španej Doline. Po vojne Blažena istý čas žila v Sudetách, kde jej ujo ako vojak získal usadlosť po vyhnanom nemeckom obyvateľstve. V roku 1948 sa vrátila do Španej Doliny, kde prežila ďalších štyridsať rokov života. Posledné tri desaťročia žije ako vdova v Banskej Bystrici.
