PhDr. Helena Kobzová
* 1942
-
"Práca v Červenom Kríži sa nedá robiť bez zaujatia. Buď ťa to chytí, alebo , keď ta to nechytí pôjdeš od toho. Zrazu sa vám niečo stane, že cítite, že to treba robiť. Že to má zmysel a človek si dáva pred seba , že nie len toto, čo som dostala, ale tuto je aj niečo, čo ja dávam. A ja som, ja viem byť nesmierne šťastná, keď ja môžem dať. A snažila som sa veľmi k tomu vychovať moje dcéry. Vždy som hovorila. Lebo si predstavte, koľko máte v živote situácii, kedy vy môžete dať. To je jedno čo. Či duchovnú radosť, či úsmev, či peniaze, či darček, či pozornosť. Tých príležitostí je milión oproti tomu, že kedy ja dostanem. Je to pravda? Je. A keď sa naučí mať radosť z toho, že dáva a nielen berie, tak ten je človek šťastný."
-
"Pretože pri veľkom bombardovaní siedmeho októbra 1944, bolo veľké bombardovanie Nových Zámkov a vtedy tam zahynul môj otec. Samozrejme, že táto udalosť ovplyvnila celé moje detstvo. Mamička veľmi ťažko ochorela, častokrát sa pohybovala v nemocniciach. Takže moje detstvo bolo veľmi ťažké. Ale napriek tomu, na detstvo človek spomína vždy, že bolo krásne, lebo bolo bezstarostné, lebo tie starosti, koré boli okolo mňa som nevnímala. Malo to však jeden veľký význam, že už od ranných rokov svojho života som poznala, čo je to dobrota ľudí, ale tak isto som poznala, čo je odstup ľudí, ktorí mali peniaze, ktorí mohli pomôcť a nepomohli."
-
"... že sem prišli Rusi aj spolu s tými spojeneckými vojskami. Mňa by v tej dobe, keby som bola v škole, mňa by určite boli vyhodili. Lebo ja som bola na materskej dovolenke a až spätne si uvedomujem, že čoho som bola schopná. Že som išla kupovať Sunar, mala som dve malé deti. Staršia dcérka mala jeden a pol roka a tá mladšia mala pol roka a išla som kupovať Sunar a nadávala som ruským vojakom, ktorí v Šali stáli v tankoch a ja som im perfektnou ruštinou otrasným spôsobom nadávala."
-
Full recordings
-
Trenčín, 25.10.2018
(audio)
duration: 01:27:36
Full recordings are available only for logged users.
Tí ľudia, ktorí podporujú dobro o tom nepotrebujú hovoriť
Helena Kobzová sa narodila 11. mája 1942 v Nových Zámkoch. Prežila ťažké detstvo spojené so smrťou otca, ťažkou chorobou matky i materiálnou biedou. Po skončení Všeobecno-vzdelávacej školy sa prihlásila na štúdium slovenského a ruského jazyka na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Po jej absolvovaní štyridsať rokov pôsobila na Strednej zdravotníckej škole v Trenčíne. Z radovej učiteľky sa vypracovala až na pozíciu riaditeľky. Od sedemdesiatych rokov až dodnes je aktivistkou Slovenského Červeného Kríža.
