The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Helena Kobzová (* 1942)

• narodila sa 11. mája 1942 v Nových Zámkoch

• prežila mimoriadne ťažké detstvo spojené so smrťou otca a ťažkou chorobou matky

• štyri desaťročia pôsobila v školstve

• od sedemdesiatich rokov minulého storočia až dodnes sa aktívne angažuje v Slovenskom Červenom Kríži

Helena Kobzová sa narodila 11. mája 1942 v Nových Zámkoch. Jej otec,  poštový doručovateľ, tragicky zahynul pri bombardovaní rodného mesta v októbri roku 1944. Táto fatálna  udalosť mala veľký dopad na celé pamätníčkine detstvo a to nielen po emocionálnej, ale i po materiálnej stránke.

Ďalšou tvrdou ranou bolo ťažké ochorenie matky. To spôsobilo časté vzájomné odlúčenie dcéry od matky, ktorá musela tráviť mnoho času na nemocničnom lôžku. Helena preto bola v častej opatere starej mamy. I napriek ťažkostiam má na detstvo pekné spomienky:

„Moje detstvo bolo veľmi ťažké. Ale napriek tomu, na detstvo človek spomína vždy rád,  bolo krásne, bolo bezstarostné, lebo tie starosti, ktoré boli okolo mňa som nevnímala. Malo to však  veľký význam, že už od ranných rokov svojho života som poznala, čo je to dobrota ľudí, ale tak isto som poznala, čo je odstup ľudí, ktorí mali peniaze, mohli pomôcť a nepomohli”.

Neľahký osud v ranom veku i ignorancia problémov zo strany rodiny zosnulého otca ju však naučili pokore a radosti z pomoci iným, ktorú potom poskytovala v ďalšom živote.

Keď dokončila jedenásťročnú všeobecnovzdelávaciu školu, išla študovať jazyky na Filozofickú fakultu Komenského univerzity v Bratislave, hoci jej snom bolo pracovať v zdravotníctve.

Sen z mladosti sa úplne nenaplnil, ale Helena sa dostala nakoniec na zdravotnícku školu do Trenčína. Nie však ako študentka, ale ako učiteľka slovenského a ruského jazyka. Na škole pôsobila značnú časť svojho života. Pracovala tam štyridsať rokov. Jej profesijná kariéra začala v roku 1965. Sprvoti pracovala ako učiteľka. Neskôr ako zástupkyňa riaditeľa a po Nežnej revolúcii bola zvolená za riaditeľku školy. Vo vedúcej funkcii pracovala pätnásť rokov. Pracovnú kariéru v školstve ukončila v roku 2004.

Pražská jar a normalizácia

Počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa bola práve na materskej dovolenke a to ju podľa jej vlastných slov zachránilo pred výpoveďou z práce.

,,Mňa by v tej dobe, keby som bola v škole, určite vyhodili. V panike, ktorá nastala a s dieťaťom v kočíku som išla kúpiť Sunar a nadávala som ruským vojakom do okupantov, samozrejme po rusky.“

Sklamanie a rozhorčenie z hanebného aktu, realizovaného na pokyn Moskvy v auguste 1968 bolo výraznejšie, najmä preto, že Helena mala z dôvodu štúdia ruského jazyka a literatúry    k ruskej kultúre a národu veľmi blízky vzťah.

 V časoch začínajúcej normalizácie sa vrátila do práce. Svojich študentov sa počas celého svojho pôsobenia snažila učiť najmä empatii a ľudskosti, pretože tá je podľa jej slov okrem odbornosti v zdravotníckej profesii najdôležitejšia.

Dobrovoľníctvo ako celoživotné poslanie

Práve ľudskosť a obetavosť, ktorá z Heleny dodnes veľmi silno vyžaruje ju priviedla k dobrovoľníckej činnosti v humanitárnej organizácii Červený kríž, kde pracuje už štyridsaťpäť rokov.

,,Práca v Červenom  Kríži sa nedá robiť bez zaujatia. Ak vás to chytí, zrazu sa vám niečo stane, cítite, treba to robiť, má to zmysel. A človek si  uvedomí, že dávať je dôležitejšie ako brať. Viem byť nesmierne šťastná, keď tak môžem urobiť. A veľmi som sa snažila k  tomu vychovať aj moje dcéry. Predstavte si, koľko máte v živote situácií, kedy vy môžete obdarovať. To je jedno či  duchovnú radosť, úsmev, peniaze, darček, či čas. Tých príležitostí je milión. A keď sa človek naučí mať radosť z toho, že dáva a nielen berie, tak  je šťastný. Ozrejmuje svoje motivácie k dobrovoľníctvu Helena.

 V Československom Červenom kríži začínala ako radová členka, pôsobením v rozličných funkciách a vypracovala sa až na prezidentský post. Na prácu má od začiatku pozitívne spomienky. Normalizačné negatíva sa Červeného kríža dotýkali len okrajovo, organizácia je apolitická a nezávislá.

„Za predchádzajúceho režimu v Československom Červenom kríži nebolo všetko zlé, napríklad všetci študenti zdravotníckych škôl boli jeho členmi. V Červenom kríži sme im vštepovali hodnoty potrebné v budúcej profesii“ hovorí Helena.

Stredná zdravotnícka škola, v ktorej Helena dlhoročne pôsobila, bola jedna z inštitúcii zakladajúcich napríklad aj  dnes už všeobecne známy projekt Študentská kvapka krvi. Mnohé študentky sa zapájali do rôznorodej pomoci starým ľuďom, zapájali sa do celoslovenských súťaží, ale hlavne sa učili mať radosť z pomoci iným. Študentskí dobrovoľníci a dobrovoľníčky boli na svoje členstvo v organizácií hrdí. Vstupovali do nej takmer bez výnimky a aktivizovali sa v nej s nadšením.

Minulá doba mala na fungovanie Červeného kríža oproti súčasnosti i viacero pozitív. Podľa slov pamätníčky lepšie fungovalo najmä tesnejšie previazanie zdravotníctva a Červeného kríža. De facto všetci všeobecní lekári sa v období socializmu v organizácii angažovali, venovali sa napríklad osvetovej činnosti na vidieku, či rôznym iným aktivitám. V súčasnosti je situácia omnoho zložitejšia a súvisí s celkovým stavom zdravotníctva. Najmä však s nedostatkom praktických lekárov.

Pani Helena vďaka svojej zanietenosti a činorodosti v organizácii Slovenského Červeného kríža v rámci jeho hierarchie postupne napredovala. Ako sme už spomenuli, začala ako radová členka v Miestnom spolku pri Strednej zdravotníckej škole v Trenčíne. Po rozdelení Československa sa i organizácia Červeného kríža rozdelila.

Prvým prezidentom Slovenského Červeného kríža sa stal MUDr. Miroslav Chovanec, Helenin priateľ, lekár z trenčianskej nemocnice.

Helena sa v tom čase stala predsedníčkou Územného spolku Slovenského Červeného kríža v Trenčíne. Počas tohto obdobia bol založený napríklad aj Dom humanity v Trenčíne, ktorý funguje dodnes. Vo svojej vtedajšej pozícii sa starala najmä o udržanie činnosti miestnych spolkov, ktoré do súčasnosti vyvíjajú činnosť.

V praxi to znamená aktívnu komunikáciu so starostami obcí, pretože práve oni sú schopní uvoľniť verejné financie a prispieť nimi na fungovanie miestnych organizácií SČK.  Ich dobrovoľnícki členovia sa starajú o chorých prípadne osamotených obyvateľov obce, upratujú cintorín, alebo robia iné verejne prospešné činnosti.

 V roku 2007 bola Helena zvolená za prezidentku Slovenského Červeného kríža , v tejto funkcii bola dve volebné obdobia, teda spolu osem rokov .

,,Na poste prezidenta okrem práce pocítite i patričnú hrdosť. Keď preniknete do histórie organizácie a naplno si uvedomíte, kto vlastne bol Henry Dunant (zakladateľ Medzinárodného Červeného kríža – pozn. ed.), naplní vás to obrovskou hrdosťou a prekonáte i problémy,” spomína na časy výkonu prezidentskej funkcie.

Dnes je výnimočne hrdá a tešia ju najmä aktivity mládeže v Slovenskom Červenom kríži. O dobrovoľnícku činnosť v ňom je dnes zo strany mladých ľudí veľký záujem. Organizácia, ktorá dnes združuje 206 krajín sveta, im za dobrovoľnícku prácu ponúka okrem dobrého pocitu z pomoci iným napríklad i možnosť cestovať po celom svete a spoznávať miesta, na ktoré by sa inak pravdepodobne nedostali a ponúka im veľké možnosti sebarealizácie. Dôkazom úspešnosti slovenských mládežníkov je podľa Heleniných slov napríklad prvý prezident slovenskej mládeže Marcel Štefánik, ktorý dnes pôsobí na ústredí medzinárodnej federácie Červeného kríža v Ženeve.

Vo funkcii prezidentky navštívila Ženevu i veľa iných miest aj pani Helena. Na svojich zahraničných cestách zistila, aký vysoký kredit má táto organizácia vo vyspelom západnom svete. Teší ju, že tento trend postupne prichádza i na Slovensko.

Pani Helena v súčasnosti pôsobí na post viceprezidentky Slovenského Červeného kríža už druhé funkčné obdobie pôsobí. To jej končí v roku 2021. Po jeho ukončení v prípade dobrého zdravia plánuje v organizácii pôsobiť ďalej a venovať sa dobrovoľníctvu na lokálnej úrovni.