„Každá učiteľka, ktorá by chodila do kostola, (by) bola prepustená. My ako riaditeľky sme museli naklusať najmenej dvakrát do roka na okresný výbor strany a zodpovedať tam, či náš personál chodí do kostola. Ja som potom dievčatám povedala: ja viem, že ste veriace, ale nechcem počuť, že sa o tom rozprávate v škole. Ja keď poviem, že o tom neviem, tak nemusím klamať. Takže predo mnou táto téma bola tabu a keď som povedala, že neviem, tak som neklamala, lebo naozaj som nevedela."
„Boli tam štyria. Mali tam dve postele, jedno vedro na hygienu a nejaký džbán s vodou. Dvere zabarikádovala (matka pamätníčky) skriňou. V noci vyniesla to vedro, dala jedlo a dosť. Bolo tam len také malé okienko. Nemohli rozprávať a ani svietiť (ukrývaní Židia), aby ich nikto nenašiel."
„Bola som sa pozrieť do zberného tábora v Seredi. Odtiaľ otec odchádzal niekedy vo februári alebo v marci do tábora Terezín. V Terezíne to bolo strašné, keď sa vrátil, vôbec nemohol jesť mäso. Tie posledné transporty boli plné mŕtvych tiel, otec aj iní väzni museli tieto telá skladať do tvaru vatier a spaľovať ich. Viete si predstaviť ten zápach, keď horí mäso. Strašne dlho mu to trvalo, kým začal jesť mäso, lebo mu to pripomínalo ten pach. Dlho mu mama varila len cestoviny. V roku 1949 zomrel, nakoľko si odtiaľ priniesol choré srdce."
Magdaléna Konečná, rodená Bínovská, sa narodila 29. mája 1938 v Pezinku. Jej spomienky na detstvo sú neoddeliteľne späté s druhou svetovou vojnou. Počas vojny rodina Bínovská ukrývala dve židovské rodiny: rodinu Diamantovcov a rodinu Horských. Za pomoc rodinám pamätníčkina matka Rozália získala ocenenie Spravodliví medzi národmi. Po vojne Magdaléna vyštudovala pedagogickú školu a väčšinu svojho profesného života pracovala ako riaditeľka materských škôl. Pamätníčka v súčasnosti žije v Pezinku a ďalej sa vzdeláva na Akadémii tretieho veku.
