The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Emil Konfala (* 1929)

• narodený 9. decembra 1929 v Dolnej Lehote (dnes súčasť Oravského Podzámku)

• pracoval v drevárskych závodoch Industria, vyučený za stolára v Dolnom Kubíne

• 1950 - 1953 absolvoval trestnú službu v Pomocných technických práporoch (PTP)

• 1954 sa oženil s Oľgou, rod. Matlákovou

• od roku 1989 žije na dôchodku v Dolnej Lehote

Emil Konfala sa narodil 9. decembra 1929 v Dolnej Lehote (dnes súčasť Oravského Podzámku) na Orave. Pochádzal z chudobnej mnohodetnej katolíckej rodiny a bol najmladší zo šiestich súrodencov. Otec Štefan pracoval v lesoch pre Lesnú správu Oravský Podzámok ako drevorubač. Mal aj ťažký úraz a istý čas bolo uživenie domácnosti na pleciach matky Kataríny: „My sme nemali žiaden majetok, bezmajetní sme boli, tak sa dá povedať. Mama chodievala do Oravského Podzámku, tam bývali samí lesní inžinieri, no a tam chodievala právať i varila, keď ju požiadali. A ešte popritom bola četnícka stanica a tam chodievala upratovať.“

Druhá svetová vojna na Orave

Smutnou kapitoulou vojnových čias na Orave sú najmä arizácie a deportácie židovských spoluobčanov: „U nás bol naozaj taký svedomitý obchodník aj s jeho paňou. Bývali niekde v strede dediny. Boli Židia, ale veľmi úctiví. Potom prišlo prenasledovanie Židov a mne aj vtedy bolo do plaču, keď takých starých ľudí títo gardisti brali a takým surovým spôsobom s nimi nakladali. Tí ľudia nemali citu. Mne ako mladému chlapčekovi to bolo veľmi ľúto, lebo boli takí svedomití, čestní, niektorým ľudom, čo nemali peniaze, aj na pol roka požičali!“ Emila mali obaja manželia veľmi radi, často k nim chodieval a v sobotu, počas šábesu, im aj pomáhal s rôznymi činnosťami. Chovali sa k nemu ako ku vlastnému, no Emil ich už potom nikdy nevidel. Vzhľadom na holokaust je ich ďalší osud zrejmý a tragický.

Z časov vojny si Emil spomína aj na ťažké dvojdňové boje v Párnici, kde sa stretli nemecké a sovietske vojská, ktorých posádky z Trstenej a Námestova sa tu zrazili. Takisto tu boli aj partizáni, ktorých podporovalo miestne obyvateľstvo a bývali zväčša na salašoch. Spolu s rovesníkmi sa Emil chodieval pozerať i na miesta bojov. Pamätá si na množstvo mŕtvol a krvi. Jedného dňa spolu s bratom doniesol z bojiska domov dve pušky a dve pištole: „Mama si kľakla pred nami, aby sme to išli odovzdať. Poslúchli sme ju a zaniesli na miestny úrad.“

Emil si veľmi dobre pamätá aj na postupujúcu Červenú armádu, ktorá sa chovala mimoriadne drsne. Ich rodina mala už spracované a podelené prasiatko, ktoré im zobrali: „Predstavte si, všetko nám zobrali a ešte z toho mäsa mame dali variť. A ona nevedela, že to oni ukradli. Myslela, že si to doniesli. Nič nebolo pre nás z toho prasiatka.“ Koniec vojny vníma ako veľkú úľavu, žilo sa o čosi lepšie, stále však bol lístkový systém a aj nedostatok rôznych tovarov.

Politicky nespoľahlivý a služba v PTP

Emil vychodil ľudovú školu v rodisku a po absolvovaní povinnej školskej dochádzky začal pracovať v drevárskych závodoch Industria. Neskôr sa vyučil za stolára v Dolnom Kubíne. Potom však prišiel február 1948 a k moci sa dostali komunisti. A hoci Emil sprvu politické zmeny nevnímal, dôsledky februárového prevratu o chvíľu pocítil na vlastnej koži.

V roku 1951 mu prišiel povolávací rozkaz a Emil ako politicky nespoľahlivý musel nastúpiť do trestných Pomocných technických práporov (PTP). Komunisti to zdôvodnili tým, že jeho rodina je nábožensky založená a brat Ján zatvorený pre Katolícku akciu: „Môj brat v tom čase žil v obci Krivá, kam prišli komunisti brať dekana. Brat sa vtedy dostal s jedným z nich do potýčky. Za to ho zavreli na rok do Ružomberka. A ja, keď mi už prišlo narukovať, tak som bol ,politicky nespoľahlivýʻ.“ Emil má však podozrenie, že na jeho zaradení do PTP má tiež zásluhu jeden z miestnych funkcionárov komunistickej strany.

Ako pétepák narukoval najprv do Libavy, kde bolo veľa vojakov zaradených do trestných útvarov. Po absolvovaní asi mesačného poradového výcviku ich rotu presunuli do Pardubíc. Tam stavali vojenské letisko a kasárne. Mali dobrého a chápavého veliteľa a podmienky tu na rozdiel od Libavy boli znesiteľnejšie. Emilovi sa tu však stal úraz a vyše týždňa bol v nemocnici: „Na Štedrý večer v roku 1951 nás presunuli do Radvaníc na Ostravsku. Bývali sme tam dve roty a chodievali sme robiť do baní. A tam som strávil svoj ďalší vojenský život.“

V bani bola veľmi ťažká práca, najskôr sa musel odstrániť odstrelením kameň, ktorý následne odvážali, a potom dolovali uhlie. Pravidelné boli politické školenia a propaganda marxizmu a leninizmu: „Dobre, že sme sa aj nepobili s tými, čo viedli to školenie. Samé klamstvá, žiadna pravda, o čom chcete reku hovoriť s nami?! Len stále o komunizme! A len nás chceli presvedčiť, ale nepresvedčili ani jedného.“ Pravidelné boli aj poplachy a nočné pochody. Boli tu zlé hygienické a sociálne podmienky, strava nebola bohvieaká, mali aj nedostatok spánku, vstávalo sa skoro ráno a spať sa chodilo neskoro večer. V sobotu sa vo veľkom čistil areál a ubytovacie priestory „pétepákov“, takže ani vtedy nebol čas na oddych či zotavenie sa po namáhavej práci. Aký-taký priestor na voľnočasové aktivity bol jedine v nedeľu. Najsmutnejšie to podľa Emila bolo cez Vianoce. Priepustky domov mohli dostať iba ženáči; slobodní, medzi ktorých vtedy patril aj Emil, museli ostať v kasárňach. Priepustku na tri dni dostal aspoň na svadbu svojho brata: „Z tej šachty som išiel po rebríkoch z hĺbky vyše tisíc metrov, lebo som sa nemal ako inak odtiaľ dostať. Tam sme ťažili uhlie a vyvážali ho na takej výťahovej klietke, čo chodila hore-dole. A tá len na ,fajrontʻ vozila ľudí a ráno zase privážala na pracovisko. Tak som išiel peši a bol som celý mokrý, kým som hore vyšiel.“

Za svoju ťažkú prácu oficiálne dostávali aj každomesačný plat, no reálne sa im do rúk dostalo minimum. Až 80 percent platu išlo armáde a zo zvyšných 20 percent polovica im odchádzala na sporenie. Len so zvyšným peniazmi mohli disponovať. Počas služby v PTP ho zastihla aj menová reforma v roku 1953. Našťastie však nemal veľa nasporených peňazí. Obrovská úľava nastala pre Emila pri odchode do civilu. Bolo to presne 25. novembra 1953. V útvaroch PTP strávil dlhých 32 mesiacov: „Prepustili nás na Katarínu. To bola radosť! Spievali sme od radosti celou cestou domov.“ 

Emila ale najviac trápilo, že ľudia v rodnej dedine na neho po návrate pozerali cez prsty: „Ešte keď som dostal úraz v Pardubiciach, povedali, že som za hranice utekal a že som tam bol postrelený. Nuž také reči boli po dedine, viete, ľudia z maličkostí urobia veľké haló. Vždy to tak akosi človek v dedine cítil, že som bol odstrkovaný.“

Odchod do civilu a neskorší život

Po návrate do civilu nastúpil v Dolnom Kubíne do stolárskej dielne, neskôr pracoval ako údržbár v Kovohute Istebné. Na robotu a pomery sa tu nesťažoval, bavila ho; mrzelo ho len, že sa plnohodnotne nemohol venovať remeslu, ktorému sa vyučil a prirástlo mu k srdcu. Dobre si pamätá aj na rok 1968, uvoľnenie pomerov a silnú podporu Dubčeka medzi verejnosťou. Socializmus s ľudskou tvárou však ukončili „spriatelené vojská“ Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Nasledujúcu normalizáciu hodnotí ako ťažké roky. Emila sa snažili presvedčiť, aby vstúpil do komunistickej strany: „Som im povedal toľko: ,V čom som sa narodil, v tom aj zomriem!‘ Ja som nechcel s nimi ani debatovať.“ Prípadný postup v práci bol od toho času nemysliteľný. V prelomovom roku 1989 šiel na dôchodok. Pád komunizmu ho veľmi potešil, ale tvrdí, že nie všetky zmeny boli pozitívne. Napriek tomu, že ho politika veľmi nezaujímala a takmer ju nesledoval, negatívne hodnotí obdobie vlády Vladimíra Mečiara: „Toho človeka som ozaj nemal rád. On nevedel v tej jeho funkcii ani vystupovať. Chýbala mu svedomitosť, nebol k ľuďom otvorený, nedokázal sa jednoznačne vyjadriť. Jednoducho som s ním od začiatku nesúhlasil.“

Aj súčasnosť hodnotí ako veľmi komplikovanú a napriek demokracii a slobode je sklamaný z politiky a spravovania veci verejných: „Každý len pre svoju rodinu a okolie chce niečo vydobyť, ale všeobecne pre ľudí - to nič moc.“ Negatívne skúsenosti s úradmi má aj po Nežnej revolúcii. Napriek službe v trestných práporoch PTP mu nechcela Sociálna poisťovňa na základe chybných podkladov Ministerstva obrany SR priznať štatút politického väzňa a príplatok k dôchodku a spochybňovali túto službu s absurdnými zdôvodneniami, ako napríklad, že PTP nebolo v jeho prípade Pomocné technické prápory, ale Prvý tankový prápor. Emila a jeho rodinu stálo veľa úsilia, byrokracie a chodenia po úradoch, aby obhájili a dokázali, že slúžil v Pomocných technických práporoch. Podarilo sa to až na najvyššom súde za prispenia Vojenského historického archívu v Prahe, ktorý jeho zaradenie k PTP potvrdil.

Hrdý je na to, že svoju prácu si robil poctivo a dobre a nikdy nikomu vedome neublížil. Dobre odvedená a poctivá robota s ľudským prístupom podľa Emila práve v súčasnosti dosť chýba. V roku 1954 sa oženil s Oľgou, rod. Matlákovou, s ktorou žil šťastne až do jej smrti v roku 2012. V súčasnosti žije na dôchodku v starostlivej opatere svojej dcéry. V živote pre neho veľmi veľa znamená viera v Boha, ktorá mu pomáhala v najťažších časoch a bez ktorej si podľa vlastných slov ani nevie predstaviť žiť.