The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Astrid Kostelníková (* 1943)

• v roku 1943 sa narodila v Třinci

• v roku 1948 boli internovaní tábor pre kolaborantov a občanov nemeckých obcí v Novákoch

• v roku 1958 absolvovala Strednú priemyselnú školu chemicku vo Svite

• v 1962 sa vydala

• pracovala ako vychovávateľka na Strednej zdravotníckej škole v Levoči

• absolvovala štúdium pedagogiky na univerzite v Prešove - diaľkovo

• absolvovala štúdium špeciálnej pedagogiky - diaľkovo

• v roku 1985 získala doktorát z pedagogiky na Univerzite Komenského

Astrid Kostelníková sa narodila v roku 1943 v Třinci. Jej otecko tam pracoval ako lekárnik. Mamička pochádzala z Liptova. “Mamička vždy hovorievala, že otecko nemal brať tú lekáreň. To bola tragédia našej rodiny.” Týmito slovami začala pamätníčka rozprávanie o tom, čo všetko prežila.

Ak by sme chceli zmapovať celú rodinnú históriu, dostali by sme sa až do 13. storočia. Pamätníčkini predkovia prišli ako valónski stavitelia a budovali na Liptove gotické kostoly. Usadili sa vo vtedajšom Uhorsku a žili tam až do vzniku Československa. Časť rodiny odmietla podpísať vernosť prezidentovi Masarykovi. Predali majetky a vysťahovali sa do Rakúska a Maďarska. Na území Slovenska ostal okrem iných členov rodiny aj pamätníčkin starý otec, ktorý bol lekárnik. Jej mamička sa vydávala ako sedemnásťročná, v roku 1937, za nemeckého lekárnika Róberta Zwellinga. Spoznali sa počas jeho vojenskej služby. Spoločne sa odsťahovali do Jablunkova, kde mal pamätníčkin otec rodičov. Pán Zwilling pracoval ako lekárnik na rôznych miestach v Sliezsku. Tam sa narodili manželom prvé dve deti - syn Róbert a dcéra Ingrid. Do osudu rodiny zasiahla druhá svetová vojna. Pán Zwilling dostal na výber - buď vezme židovskú lekáreň, alebo pôjde ako lekárnik na front. Keďže druhá svetová vojna naberala na intenzite, otec rodiny sa rozhodol, že vezme lekáreň a ostane doma s rodinou. Presťahovali sa do Třinca, kde sa narodila pamätníčka ako štvrté dieťa. Po roku 1945 sa osud rodiny začal komplikovať.

Odsúdenie otca

Pamätníčka na toto obdobie spomína cez doklady, ktoré sa jej podarilo zozbierať. “Otecko ešte v apríli platil poistku za lekáreň. A o pár mesiacov už sedel.” Pamätníčka mala v tom čase necelé dva roky. Po príchode oslobodzovacej armády a ústupe Nemcov jej otca zatli a súdili. Nepodarilo sa mu dokázať takmer nič, no ako nemecký arizátor dostal doživotie. Matka sa rozhodla s deťmi utiecť späť na územie Slovenska. Zbalila štyri deti, zobrala, čo sa dalo a vydali sa na cestu. Putovali spolu s Nemcami, ktorých vysťahúvali z oslobodených oblastí. “Viete, rozdiel medzi prvou a druhou svetovou vojnou bol v tom, že po prvej vojne, ak niekto chcel odísť, predal majetky a šiel. Po druhej vojne ľudí vyháňali iba s tým, čo si zbalili do kufra. Všetko tam muselo ostať. Maminka vedela, že lieky sú dôležité, a tak ich zobrala na cestu. Často ich používala ako platidlo.” Mesiac a pol putovali peši po Morave, až kým sa dostali na Slovensko. Skončili v tábore v Novákoch, kde počas vojny umiestňovali Židov.

Tábor v Novákoch

Po roku 1945 tábor využívali na sústredenie kolaborantov a obyvateľov nemeckých obcí. Tam ich triedili. Niekto šiel do gulagu, niekoho vyhostili z Československa. Matka pamätníčky tam robila tlmočníčku: “Mamička vedela nemecky, slovensky, česky, francúzsky. Bola veľmi vzdelaná. Našu rodinu zachránilo to, že mamička mala československú národnosť.” Pamätníčka si na tieto časy spomína z rozprávania svojich súrodencov. “ Mamička s nami nechcela o tom hovoriť. Môj brat Róbert to niesol najťažšie. Bol jediný muž v rodine a cítil veľkú zodpovednosť.” Keď sa súrodenci po rokoch doma stretávali, často spomínali na príhody, ktoré zažili cestou na Slovensko. “Ja som bola veľmi malá a hrozilo, že umriem. Mamička zháňala v nejakej dedine mlieko, aby som mala čo jesť. Moji súrodenci boli tiež hladní, ale mamička dala všetko mne. Uvarila kašu a ja som bola taká slabá, že som to všetko vyzvracala. Moji súrodenci to zjedli.” Keď pamätníčka dopovie túto príhodu, nahrnú sa jej do očí slzy. “A tak sme si robili srandu, že keby som to nevyvrátila, oni by nemali čo jesť.”

Na život v tábore v Novákoch má len hmlisté spomienky. “Mamička robila veliteľovi tlmočníčku. Vedela presne, koho aký osud čaká. Stretli sme tam jednu rodinu z Levoče. Tiež to bola matka s malými deťmi. Často sme sa hrávali.” Rodina v tábore strávila celý turnus, približne dva týždne. Potom dostali povolenie vrátiť sa domov. Veľmi pomohlo to, že matka pamätníčky mala československé občianstvo a jej dedko stále žil v Liptovskom Mikuláši. Pamätníčkina mamička sa chcela odvďačiť rodine, s ktorú deti trávili v tábore veľa času, a tak sa u veliteľa prihovorila, či by ju niekto nemohol na ceste domov sprevádzať. Nechcela cestovať s deťmi sama. Veliteľ súhlasil a za sprievod si vybrala pani z Levoče. Dokonca im poskytli nákladné auto, ktoré ich odviezlo až niekde pod Strečno. Tam pamätníčkina mamička poprosila jedného gazdu, aby ich odviezol do Mikuláša. Sľúbila, že jej otec sa za pomoc dobre odmení. Tak aj bolo. Po príchode dostal gazda vyplatené. Starý otec pamätníčky poskytol peniaze aj rodine z Levoče, na cestu domov.  Tak sa skončila strastiplná cesta matky so štyrmi deťmi po vojnou zničenej krajine.

Detstvo na Liptove

Rodina pamätníčky bola zámožná. Po nástupe komunistov im vzali všetky majetky. “Ostal nám len dom s lekárňou v Liptovskom Mikuláši. Tam sme mohli bývať. Strýko Bandy pracoval v lekárni, ale len ako zamestnanec. Neskôr ho odtiaľ poslali preč.” Pamätníčka si spomína, ako ju niekoľko krát zobrali ako dieťa príslušníci ŠtB v nádeji, že malé dieťa prezradí niečo, čo by vedeli proti rodine použiť. “Nič som im nepovedala, už vtedy som bola statočná,” - hovorí s úsmevom na tvári. Návštevy ŠtB mali aj doma. Neustále obviňovali matku z toho, že vychováva deti v “nemeckom” duchu. Keďže nič nevedeli dokázať, znepríjemňovali rodine život tak, že deťom zakazovali študovať. “Bratovi sa podarilo vyštudovať strojnícku priemyslovku a neskôr diaľkovo aj vysokú školu. Najstaršia sestre študovala v Liptovskom Mikuláši, no musela bývať na internáte, lebo doma sme vraj nemali vhodné prostredie. Druhá sestra sa síce dostala na gymnázium, ale vysokú školu jej už nedovolili. No a ja som mala študovať na odbornej škole v Liptovskom Mikuláši. Nechcela som šiť tašky. Nakoniec mi strýko Bandy vybavil, aby ma zobrali na chemickú priemyslovku do Svitu. Chcela som byť lekárnička. To mi nedovolili.”  Súrodenci sa po štúdiách rozpŕchli po Československu. Pamätníčka dodnes žije v Levoči.

Spomienky na otecka

Pamätníčka si na svojho otecka pamätá iba z dvoch návštev vo väzení. Okrem týchto dvoch spomienok jej ostali iba listy, ktoré mohol posielať domov. Písal párkrát do roka. Väčšinou, ak mal niekto sviatok, adresoval mu list. No často mal komunikáciu s rodinou zakázanú, a tak každý doručený list mal pre pamätníčku cenu zlata. Všetky ich má odložené!

Otecko pamätníčky si odpykával trest postupne v týchto väzeniach: 1945 Třinec - kameňolom, pracovný tábor Gorek, 1946 - Český Tešín, 1948 - Mirov. “Tam bola celá slovenská vláda, dokonca aj Šaňo Mach. Takýchto mal otecko spoluväzňov. To boli strašné vyšetrovačky.” 1952 Šumperk, 1953 Kutná Hora, 1953 Ilava a nakoniec Ostrava.

“Prvý raz som ho videla v Šumperku, to som mala päť rokov. To nám prvý raz všetkým povolili ísť,” hovorí o prvom stretnutí s oteckom. Rodinu priviedli do malej miestnosti. Od otca ich oddeľovali drevené stoly. “Mamička sa musela načahovať, aby mu mohla podať ruku. Ja som ho ani nevidela.” Pamätníčka ako malé dieťa začala plakať. Pridala sa k nej aj staršia sestra a jeden z dozorcov ich chcel nechať vyviesť. “Taký chudý, že až kosti trčali a strašne zlé oči mal,” opisuje ho pamätníčka, ako keby ho mala stále pred očami. “Na druhej strane stál menší, tučný ujo, dobré oči mal.” Druhý dozorca dovolil, aby deti prešli popod stôl k ockovi, aby sa mohli zvítať. Celá návšteva trvala desať minút. Návšteva v Šumperku predstavuje pre pamätníčku prvú spomienku na otecka. Ako malé dieťa si ho nepamätala, a tak ho videla prvý krát vo veku piatich rokov. Potom už spoločné návštevy nemala rodina povolené, a tak šiel na návštevu s mamičkou vždy ten súrodenec, ktorý mal v čase nejaký sviatok. Druhýkrát sa pamätníčka stretla s oteckom, keď mala desať rokov. “Tu v tom okne mal celu otecko. Odložila som si obrázok z časopisu, lebo je to jediná fotografia Ilavskej väznice, ktorú som získala. Keď som bola na návšteve, otecko mi pri rozlúčke hovoril, že mi bude kývať z tohoto okna,” ukazuje výstrižok z časopisu. To je druhá spomienka na otecka. “Otecko mi podal ruku a ten stisk ruky mi ostal. Vtedy som si pomyslela: Keby mal môj manžel takú ruku.” Viac svojho otecka nevidela. “Raz sme spali v Liptovskom Mikuláši u nás doma aj s bratrancami. Ustlali nám v takej veľkej miestnosti so sklenenými dverami. Ja som sa zobudila a povedala mamičke, že sa mi snívalo s oteckom. Mamička ma upokojovala, že asi na mňa v noci veľmi myslel. No ja som jej hovorila, že to nebol dobrý sen, lebo otecko prechádzal stenou ako duch. Mamička si ten dátum poznačila. Bol to 25. máj.”  Pol roka nato im prišli policajti oznámiť, že pamätníčkin otecko umrel. Matka ho chcela dať pochovať, no dozvedela sa, že ho spopolnili. Po dvoch rokoch dostali úmrtný list. Dátum úmrtia bol 25. máj. Presne vtedy sa pamätníčke prisnil sen s oteckom.   

Oficiálne sa v správe o úmrtí písalo, že zomrel na komplikácie pri zápale slepého čreva. Pamätníčke sa podarilo vypátrať, že umrel na zápal pankreasu. Vo väzení mu odmietli poskytnúť pomoc, pokiaľ neprezradí mená ľudí, ktorí pripravovali vzburu v bani v Ostrave. To však pamätníčkin otecko nevedel, lebo sa do nej nezapájal. A keď sa dozorcovia presvedčili, že to naozaj nevie, bolo už neskoro. Telo rýchlo spopolnili a rodina sa k nemu nikdy nedostala.

Život v Levoči

Pamätníčka sa po intervencii uja Bandyho podarilo dostať na školu vo Svite. Na škole zažila ponižovanie zo strany učiteľov. Na prvej hodine ruštiny učiteľ ospevoval, aká je ruština ušľachtilá reč. “ Tak to vybásnil. A nemčina je reč psov. A ukázal na mňa. To bolo také poníženie. No dívala som sa mu do očí, aby som neukázala, že je mi to nepríjemné.” Neskôr sa ukázalo, že v ročníku boli aj deti, ktoré mali rodičov v gulagu a deti partizánov, ktorých zavreli.

“Keď som bola tretiačka, prišiel pán Kostelník nás učiť. Dva mesiace tam bol, potom išiel na dva roky na vojenčinu. Zahľadel sa chlapec, hotovo. Nemal šancu potom ani on, ani ja,” pousmeje sa pri spomienke na zoznámenie s manželom.

Po škole sa s manželom usadili v Levoči. Ako evanjelička a Nemka to v meste nemala ľahké. Pamätníčka si urobila pedagogickú nadstavbu a pracovala ako vychovávateľka na internáte. Stále však mala potrebu dokázať, že má na to, aby mala aj vyššie vzdelanie. Keď zistila, že v Prešove sa dá študovať aj diaľkovo, prihlásila sa na prijímačky. Podarilo sa jej uspieť a vyštudovala pedagogiku na univerzite na prešovskej univerzite. Prihlásila sa na štúdium špeciálnej pedagogiky. To už mala deti. Jeden zo synov ju provokoval, aby sa prihlásila aj na doktorát. Pamätníčka chcela motivovať syna k štúdiu, a tak sa dohodli, že on si dá prihlášku na vysokú školu a ona sa tiež prihlási na štúdium. Syna na školu nezobrali. Kádrovo nevyhovoval. Pamätníčka doktorát ukončila v roku 1985. “Vďaka tomu som získala zdravšie sebavedomie. Dokázala som, že aj ja na to mám,” spomína na časy svojich štúdií, keď pracovala a starala sa o deti.

V roku 1989 oslavovala mamička pamätníčky 70. narodeniny. Počas rodinnej oslavy dostali správu, že v Prahe polievajú výklady. “Bol to najkrajší darček pre mamičku. Najskôr sme nechápali, čo to znamená. Keď sme potom v televízii videli protesty, všetko sme pochopili.” No revolúcia nepriniesla do rodiny pamätníčky iba radosť. V práci mali pocit, že po revolúcii bude chcieť nahradiť staré kádre vo vedení. A tak vymysleli plán, ako sa jej zbaviť. Najskôr ju pred študentami očierňovali, že spolupracovala s komunistami. Potom ju obvinili zo zanedbania starostlivosti a chceli ju vyhodiť z práce. Pamätníčka sa obrátila na súd a rozhodla sa brániť svoje práva. “Strašne som sa bála ísť na ten súd. Myslela som si, že sa bude opakovať všetko to, čo som zažila s oteckom.” Súd však dopadol dobre. Vykonštruované obvinenia sudca odhalil už na prvom pojednávaní. Pamätníčka nemala dôvod v procese pokračovať. Zbavili ju obvinení a v práci ostala. Degradovali ju však na obyčajnú vychovávateľku. “Ešte aj potom však vylepovali študenti plagáty po výkladoch proti mne,” ukončuje spomienku na toto obdobie. Neskôr ju poslali do predčasného dôchodku. “Aspoň som mohla doopatrovať mamičku,” hodnotí s odstupom času.

Putovanie po stopách minulosti

“Keď začali po revolúcii chodiť do Levoče turisti, otvorila som evanjelicky kostol a robila som tam sprievodkyňu. Doniesla som si tam rádio, potichúčku mi hral Bach, alebo niečo iné, a ja som tam sedávala celé dni a sprevádzala.” Tu začalo jej povolanie turistickej sprievodkyne. Pamätníčka sa konečne mohla slobodne stretávať a zhovárať s ľuďmi. “Raz som sedela v meste na lavičke a čakala na turistov. Sedel vedľa mňa jeden pán. Dali sme sa do reči a ja som mu rozpovedala príbeh o tábore v Novákoch. On mi na to povedal, že ten príbeh pozná z druhej strany. Rozprávala mu ho jeho manželka.” A tak sa po rokoch stretla s dievčatkom, ktoré spolu s jej súrodencami jej mamička dostala z tábora v Novákoch. “Keď som dostala jej číslo, hneď som jej zavolala. Stretli sme sa a pekne sme si poplakali. Ja som tú rodinu dlho v Levoči hľadala, ale nevedela som, ako sa volali.” Náhoda tak zabezpečila, že sa rodiny opäť stretli.

Sprevádzanie turistov prinieslo pamätníčke aj ďalšie milé prekvapenie. Raz sa v Levoči stretla s pánom, ktorý prišiel z Třinca. Dali sa do rečí a spomínali. Neskôr dostala balíček. Bola v ňom kniha o Třinci. Na jednej fotografii objavila fragment domu, kde sa narodila. A tak vzplanula túžba vidieť svoj rodný dom. “Raz som to povedala synovi. On mi na sedemdesiatku zavolal, že mám nastúpiť do vlaku a bude ma čakať. Odviezol ma spolu so sestrou do Třinca.” Tak sa pamätníčke splnil aj tento sen. Spolu so sestrou sa prechádzali okolo domu, vošli aj dnu. Lekáreň tam stále bola. Motali sa popri regáloch a nechceli odísť. Nakoniec pamätníčka nabrala odvahu a opýtala sa, či môžu hovoriť s majiteľom. “Porozprávali sme sa, ale hore nás pani nezobrala. Doteraz ľutujem, že som ju o to nepožiadala.”

Očistenie otcovho mena

Posledný veľký sen, ktorý má dodnes pamätníčka, je očistenie mena svojho otecka. V roku 1953, po smrti Stalina, chcel požiadať o obnovenie procesu. V prvom procese mu nevedeli dokázať žiadnu protištátnu činnosť. Svedkov, ktorí mali svedčiť v jeho prospech, vtedy na súd nepredvolali. Cítil sa byť nevinný a neprávom odsúdený. Keď chcel podať žiadosť o obnovu procesu, povedali mu, že môže, ale musí ostať v Československu. To odmietol. Jeho matka žila v Nemecku a on nechcel ostať v krajine, ktorá mu priniesla utrpenie. Žiadosť mu zamietli. Po revolúcii opäť skúšala staršia sestra spolu s mamičkou rehabilitovať otecka. Napísali žiadosť, no matka ju zo strachu pred návratom komunistického režimu nakoniec neposlala. Bála sa. A tak očistenie mena svojho otecka berie pamätníčka ako svoj nesplnený sen. Verí, že raz sa jej to podarí.