The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

PhDr. Astrid Kostelníková (* 1943)

• v roku 1943 sa narodila v Třinci

• v roku 1948 boli internovaní tábor pre kolaborantov a občanov nemeckých obcí v Novákoch

• v roku 1958 absolvovala Strednú priemyselnú školu chemicku vo Svite

• v 1962 sa vydala

• pracovala ako vychovávateľka na Strednej zdravotníckej škole v Levoči

• absolvovala štúdium pedagogiky na univerzite v Prešove - diaľkovo

• absolvovala štúdium špeciálnej pedagogiky - diaľkovo

• v roku 1985 získala doktorát z pedagogiky na Univerzite Komenského

Astrid Kostelníková pochádzala z rodiny nemecko-maďarského pôvodu. Narodila sa v roku 1943, 17. decembra v Sliezsku, neďaleko hraníc s Poľskom v meste Třinec. Otec, Róbert  Zwilling, bol zo Severnej Moravy z Jablunkova, povolaním lekárnik a mama, za slobodna Hoffmannová, pochádzala z Liptovského Mikuláša, tiež s lekárnickej rodiny.

Život za monarchie.

Astrid v detstve veľa počúvala o bohatom živote starých rodičov počas Rakúsko-Uhorskej monarchie. Tieto spomienky s ňou zdieľali starí rodičia a aj širšia rodina, ktorá sa k nim po vojne prisťahovala. Ako deti veľmi radí počúvali ako ich príbuzní chodievali do opery do Viedne. Rodinní príslušníci žili v rôznych kútoch monarchie. Pamätníčka spomína ako prastarí rodičia boli príslušníkmi šľachty. Taktiež popisuje ako ich v rodine spomienky blízkych inšpirovali počas osláv vianočných sviatkov. Deti, medzi nimi aj pamätníčka, pripravovali program pre celú širokú rodinu, každý rok v inom jazyku. Striedala sa nemčina, maďarčina a aj slovenčina.

Dávni predkovia.

Pamätníčka rekapitulovala aj históriu svojich dávnych predkov. Zaujímavý je aj pôvod jej seversky znejúceho krstného mena. V rodine sa traduje, že jej predkovia prišli počas 30. ročnej vojny so švédskym kráľom Karolom Gustávom brániť protestantov v Čechách. Prastarý otec sa na Morave zaľúbil a požiadal svojho panovníka, aby sa tam mohol oženiť a usadiť. Kráľ s touto prosbou súhlasil, jedinou jeho podmienkou bolo, aby potomkovia niesli švédske mená. Astridina mamička nadviazala na túto tradíciu a pamätníčka ako aj jej traja súrodenci majú švédske mená.

1. Československá republika

Vznik Československa zasiahol aj do života pamätníčkinej rodiny. Mnohí príbuzní z mamičkinej strany neprijali československé občianstvo a odsťahovali sa z novovzniknutého štátu. Viacerí odišli do Miškolca (po slovensky Miškovec) a najmä do Budapešti. Tieto kontakty zostali stále živé a aj Astrid ich stále udržiava.

Podobne ako spomína pamätníčka pri rodine z matkinej strany i príbuzní z otcovej strany vnímali novú republiku skôr ako posun k horšiemu. Opustili krajinu a presťahovali sa do Nemecka. Príbuzní, ktorí zostali v Československu, rozprávali maďarsky, pre starých rodičov bola zas rodnou rečou nemčina, ale vedeli i bezchybne po slovensky.
Do roku 1949 vlastnili rodina Hoffmannovcov kúriu neďaleko Liptovského Mikuláša, pri obci Čimice (dnes je táto obec zatopená priehradou Liptovská Mara). Astrid si spomína ako v lete pracovali na poli a prázdninovali spolu s deťmi ich kočiša. Po práci trávili príjemné večery pri vážnej klavírnej hudbe, ktorú hral na piane starej mamy mamin brat Ladislav Hoffmann ml. Na návštevy zvykli chodievať dobre situované rodiny z Liptovského Mikuláša, medzi inými si pamätníčka spomína na rodinu Eugena Gindla.

Po rozdelení Československa a 2.svetová vojna

Astridina rodina prežila obdobie po Mníchovskej dohode v dvoch odlišných štátoch. Rodina v Sliezsku sa stala súčasťou Poľska, mamičkina rodina žila v Slovenskom štáte. Pamätníčkina mamička zvykla spomínať na návštevy Slovenska v tomto období, Zdôrazňovala ako tam bolo dostupné všetko, na rozdiel od Třinca. V pamäti jej utkvelo ako deťom poschovávala do oblečenia mydlo, ktoré v domovine chýbalo.

Astrid s rodinou strávila 2.svetovú vojnu v Sliezsku. Z detstva si pamätá ako si museli každý večer poskladať oblečenie na kôpku, aby sa dalo ľahko zbaliť. Starší súrodenci si aj pamätali, že dôvodom boli ešte časy, keď žili v Sliezsku a museli sa schovávať pred náletmi do pivnice. Potrebovali mať všetko pripravené, aby mohli len rýchlo zbaliť balíček oblečenia a zbehnúť do úkrytu. Blízko bola železiareň, ktorá pravidelne vyhadzovala žeravú trosku. Keď sa horúce zvyšky nevyhadzovali, bolo to znamenie, že sa očakával nálet.

Nútení odchod z Třinca

Rodisko Astrid, Třinec, musela pamätníčkina matka opustiť po druhej svetovej vojne hneď v roku 1945. Jej otca zatkli kvôli jeho nemeckej národnosti. Jeho 26-ročná manželka sa so šesťročným synom,  päťročnou dcérou, štvorročnou dcérou a najmladšou Astrid, ktorá mala jeden a pol roka rozhodla odísť domov na Liptov, k rodičom. Cestou pred Viedňou ich však zahnali do tábora pre občanov nemeckej národnosti v Novákoch. Tu fungoval tábor už počas druhej svetovej vojny ako zberný tábor pre židovské obyvateľstvo. Od júna 1945 sa stal táborom pred tzv. sústredencov, tj. občanov sústredených na odsun. Tu sa ocitla i Astrid s mamou a súrodencami. Podľa pamätníčkiných spomienok ich pred gulagom zachránila matkina československá národnosť ako aj znalosť jazykov. Z dôvodu  jazykovej vybavenosti pomáhala jednému z ruských vojakov s tlmočením obyvateľom tábora do rôznych rečí. Mamička im po tejto skúsenosti prízvukovala: „Treba vedieť reči, lebo nikdy nevieš, či ti tá reč nezachráni život“. Putovanie z Třinca trvalo od marca, do Mikuláša došli v júni.

Pamätníčkina mama dostala možnosť odísť do Nemecka spolu so svojou svokrou, ona to však odmietla, nechcela nechať svojich rodičov a ani uväzneného manžela v Československu.

Otec

Po vojne otca zatkli kvôli nemeckej národnosti. Stalo sa tak hneď v roku 1945. Pamätníčka sa domnieva sa, že sa tak stalo, lebo mamička bola „bohatá nevesta“. Celý dom vykradli, všetko im zobrali. Mamička mala ešte spomienku ako likvidovali ich knižnicu a jedna z kníh nechcela horieť. „Mamička vtedy povedala, že to bola v koži viazaná Biblia, veľmi stará Biblia.“

Proces s Astridiným otcom prebiehal v rokoch 1948 a 1949, kedy bol vynesený rozsudok. Pamätníčkin otecko pomohol počas vojny štyrom židovským rodinám. Otecko z väzenia mamičke napísal na list štyri mená Židov, ktorých rodinám pomohol zachrániť život počas vojny. Títo svedkovia aj prišli na pojednávanie, ktoré však bolo zámerne zrušené. Na ďalšie súdne konanie už nedovolili zavolať žiadnych svedkov. Dokumenty, ktoré Astrid vlastní, dokazujú, že otecko sa napriek tvrdým väzenským podmienkam a aj mučeniu nepriznal k ničomu. Astrid vie, že mal povytrhávané nechty a že bol bitý gumenými šlaufami (hadicami). Tie nemali zanechávať modriny. Astrid, s ľútosťou spomínala na otca ako na 184 cm vysokého pána, ktorý napriek tomu, že schudol na 54 -55 kíl, bol vždy vyrovnaný a elegantný pán. Pamätníčke otecko veľmi chýbal.

Mamička a deti mohli navštevovať uväzneného otecka zriedkavo. Pamätníčka má živú spomienku na návštevu otecka vo väznici v Šumperku, kde ho mohli navštíviť všetky deti s mamičkou. Astrid si spomína, že ako najmladšia, päťročná aj so šesťročnou sestrou Traudikou nedočiahli oteckovi cez prekážky podať ruku. Jeden súcitný strážca im nakoniec dovolil ísť blízko k oteckovi a byť s ním aspoň chvíľu v kontakte. Po 10 minútach však museli návštevu ukončiť. Otecka videla potom ešte raz v Ilave, bolo to v roku 1953 na Mikuláša.

Počas svojho uväznenia pamätníčkin otec vystriedal niekoľko väzníc. Najskôr bol v Mírove, potom v Šumperk, v Kutnej Hore, kde musel dolovať striebro a vážne tam ochorel. Potom ho ešte čakala Ostrava a nakoniec skončil v Ilave. Po roku 1953, po smrti Stalina a Gottwalda, sa pomery uvoľnili. Mamička i so starou mamou sa snažili, aby bol otecko prepustený do Nemecka. Jedného dňa, keď sa mam vracala z práce, tak ju zastavil jeden policajt a oznámil jej, že otecko zomrel. Mamička sa nevedela dopátrať k žiadne bližšej informácii. Po dvoch rokoch bolo rodine doručené potvrdenie o oteckovom úmrtí. Ako príčina smrti bol uvedený neskorý zásah pri prasknutí slepého čreva. Bolo však známe, že oteckovi vybrali slepé črevo, keď mal 7 rokov. Ako pamiatka na otecka im zostala krabička so šachom.  

Astridino štúdium

Základnú školu absolvovala Astrid v Liptovskom Mikuláši na Rázusovej ulici. Na prvý stupeň má pekné spomienky, na druhom stupni sa dostala do konfliktu s dejepisárkou. Oponovala jej pri výklade Veľkej francúzskej revolúcii, ktorú ovládala z rozprávania mamičky.

Vzhľadom na nevhodný pôvod mali všetky deti z Zwillingovej rodiny problém ísť ďalej študovať. Astrid sa túžila stať lekárkou, resp. najskôr chcela ísť študovať zdravotnícku školu. To však nebolo možné, lebo ako dieťa z lekárnickej rodiny je nebolo umožnené ísť pracovať do zdravotníctva.  V posudku mala napísané, že jej dovolia študovať, ale mimo domova, lebo domov má na Astrid zlý vplyv.

Najskôr sa zdalo, že jej povolaním bude šiť tašky. Po prijímacích skúškach na textilnú priemyslovku aj na zdravotnú školu jej bolo povedané, že ju nemôžu prijať, aj keď prijímacie skúšky spravila. Tesne pred prázdninami to teda vyzeralo, že pôjde od kožiarskych závodov v Liptovskom Mikuláši, z čoho bola Astrid veľmi nešťastná. Nakoniec sa jej náhodou s pomocou strýkovho kamaráta podarilo dostať sa na stredné odborné učilište chemické do Svitu. Napriek tomu, že Astrid nemala rada chémiu, išla na túto školu. S láskou spomína na pána riaditeľa Pufflera a jeho manželku. Riaditeľ, bol bývalý partizán, a asi podobne ako v prípade Astrid, podarilo sa mu na školu prijať viacero detí z rodín s nevhodným kádrovým profilom. Nemecké deti, deti kulakov, detí z rodín z gulagu alebo židovská spolužiačka, všetci sa stretli v jednej triede. Astrid rada spomína na stredoškolské časy, venovala sa vtedy basketbalu a stolnému tenisu.

Spartakiáda

Astrid má spomienku aj na Spartakiádu v Prahe v roku 1960. Z priemyslovky bolo vybratých 16 dievčat, ktoré mali vystupovať na pražskom štadióne Strahov. Po generálke Astrid odchytil fotograf z periodika Pravda a nakoniec sa ocitla na titulnej strane novín.  

Politické dianie za hranicami Československa a úvahy o emigrácii

Astridina rodina aktívne sledovala politické dianie v 50. a 60. rokoch 20.storočia. Intenzívne si spomínala na výhru československých hokejistov na Majstrovstvách sveta v roku 1949. Zápas sledovali prostredníctvom rádiového vysielania do noci.

Tiež sledovali dianie v  Maďarsku, kam sa presťahovali príbuzní starých rodičov. Po roku 1956 mohli opäť prísť na návštevu príbuzní z Maďarska.

Astridina mamička nikdy neuvažovala o emigrácii, napriek tomu, že nemali ľahký život v socialistickom Československu. Nechcela nechať svoju mamičku, Astridinu starú mamu, samú. Starý otec, ktorý bol hlavou rodiny aj živiteľom, zomrel po februári 1948. Mamička potom musela nastúpiť do továrne a zarábala si súčasne aj prácou v kancelárii. Zobrali im majetok – majer Čemice, stratili tak zdroj vlastnej obživy, v prípade potreby. Stará mama potom začala dostávať 200 korún mesačne.

Astridina maminka pracovala do 10 hodiny večer, starostlivosť o deti prevzala stará mama. Tá sa neskôr prichýlila aj Astridiných bratrancov, lebo ich mama skončila na psychiatrii. Mamička teda nemohla opustiť rodinu, Československo.

Pracovný a manželský život

Počas štúdia vo Svite Astrid učil aj novopečený vyštudovaný učiteľ matematiky a chémie. Astrid bola v treťom ročníku. Stredoškolský profesor musel ešte absolvovať dvojročnú povinnú vojenskú službu a potom sa zosobášili. V roku 1962 zmaturovala, potom rok pracovala v Kožiarskych závodoch v Liptovskom Mikuláši.  O rok neskôr sa Astrid vydala a presťahovala do Levoče, odkiaľ pochádzal jej manžel.

Manžel začal učiť na strednej škole matematiku, Astrid si dorobila skúšky a zamestnala sa ako vychovávateľka na internáte strednej pedagogickej školy v Levoči. V tomto období spomína na závisť a podceňovanie od kolegýň, čo ju vyprovokovalo k ďalším študijným cieľom. Začala diaľkovo navštevovať v Prešove odbor vychovávateľstvo. Školu napriek prekážkam ukončila a začala pracovať ako prvá odborne vzdelaná vychovávateľka na strednej zdravotníckej škole v Levoči. Ďalej pokračovala v štúdiu na Univerzite Komenského, kde sa venovala odboru špeciálna pedagogika. Úspechy ju motivovali pokračovať a nakoniec absolvovala doktorát. Veľmi sa z Astridiných študijných úspechov tešila jej mamička.

Rok 1968

V dobe vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Levoče bola Astrid v treťom mesiaci tehotenstva s najmladším synom. Mala pocit, že história sa zopakuje. „Ježišmária, toto mamička zažila a toto zažijeme aj my.“ Myslela tým vojnu. Mamička im aj vtedy telefonovala a ponúkala úkryt v ich dome v Litovskom Mikuláši, ktorý sa osvedčil už počas dvoch svetových vojen.

V roku 1968 sa manžel aj svokor pamätníčky postavili kriticky k vstupu vojsk Varšavskej zmluvy. Všetci poznali názor Astrid aj jej manžela a keď prišli v 70. rokoch previerky, hľadal sa dôvod ako oboch vyhodiť zo školstva. Astrid sa snažili usvedčiť z nahovorenia žiakov, aby ukradli vence z cintorína a položili ich pred domy levočských komunistických funkcionárov. Nakoniec sa nepodarilo pamätníčku za tento výmysel vyhodiť.

Nežná revolúcia

V období Nežnej revolúcie aktívne pôsobili aj s manželom. Synovia boli už dospelí a Astrid si myslela, že nemá, čo stratiť. Manžel sa stal predsedom VPN v Levoči.

Aj v tomto revolučnom období zažila komplikovanú situáciu. Padla na ňu voľba, že by sa mohla stať riaditeľkou, keďže mala na škole, okrem lekárov, najvyššie dosiahnuté vzdelanie. Niektorým bývalým kolegom sa táto myšlienka nepáčila a nahuckali proti Astrid žiakov aj časť verejnosti. Boli voči nej vznesené falošné obvinenia. Astrid sa rozhodla, že celú záležitosť dá na súdu a vyhrala.