The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alojz Kováč (* 1930)

• narodil sa 23. mája 1930, pochádza z Tvrdošína, z klasickej oravskej maloroľníckej rodiny

• brat Anton v roku 1948 zatknutý za pokus o útek do zahraničia, rodina taktiež spočiatku odmietala vstup do JRD

• v dôsledku toho zaradený v rokoch 1951-1953 na trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP

• pracovný život strávil ako automechanik pre Československé štátne lesy

• napriek nátlakom odmietal členstvo v komunistickej strane

• od roku 1989 žije na dôchodku v Tvrdošíne

Alojz Kováč sa narodil 23. mája 1930, pochádza z Tvrdošína. Jeho otec Jozef Kováč pracoval v Spojených štátoch amerických, kde spoznal aj svoju budúcu manželku Viktóriu Brnčovú. V roku 1918 sa však musel vrátiť, aby pomohol bratom s rodinným hospodárstvom. Alojz a jeho päť súrodencov teda vyrastali – tak ako množstvo vtedajších detí – v klasickej oravskej maloroľníckej rodine: „Boli sme spätí s pôdou a odmalička vedení k práci okolo hospodárstva. Vstávali sme zavčas rána, pretože niektoré rodinné polia a lúky boli kilometre od domu. Chovali sme tiež ovce, kravy, kone. Do školy sa chodilo, keď nebola doma práca, v čase siatia alebo zberu mal prednosť rodinný statok. Takto vtedy žila väčšina rodín, pretože zamestnanosť v regióne nebola, každý žil z toho, čo si vlastnými rukami nadobudol.“ 

Ľudovú školu navštevoval Alojz v Tvrdošíne. Rodina sa v čase Slovenského štátu neangažovala v politike, ani v miestnych organizáciách. Typický život dospievajúceho chlapca však čoskoro narušili dobové udalosti súvisiace s vypuknutím Slovenského národného povstania.

Vojnové časy v Tvrdošíne

Alojz očami zvedavého chlapca vnímal meniacu sa atmosféru v meste, ktorá začala mobilizáciou a povinným odvádzaním brancov do Dolného Kubína. Osobnú skúsenosť s bezprostrednou bojovou situáciou zažil po prvýkrát počas návratu z kosby rodinných lúk: „Keď sme sa vracali, videli sme na okolitých kopcoch rozostavaných partizánov vyčkávajúcich v bojových pozíciách. Dokonca nám prikázali obísť miesto inou trasou, pretože vraj zachvíľu vypukne boj. Očakávali príchod nemeckých vojsk. Ani sme poriadne nezišli z hory a už sme počuli ohlušujúcu paľbu, ktorú spustili partizáni na blížiaci sa nemecký obrnený transportér. Samozrejme, Nemci okamžite odpovedali mínometnou paľbou. Stratégia partizánov bola nepremyslená. Puškami transportér nijako nemohli poškodiť, len na seba upozornili a následná paľba rozmetala ich pozície, Nemci rýchlo postupovali a partizáni sa v panike rozutekali po okolí.“

Počas tejto paniky sa vojaci rozpŕchli po domoch a ukrývali sa na poslednú chvíľu, kde sa dalo. Vtedy sa podarilo Alojzovi dokonca ochrániť partizánov, ktorí sa narýchlo ukryli na stromoch: „Nemeckým vojakom, ktorí prehľadávali okolie, som ukázal narýchlo smer, ktorým majú ísť, kde partizáni utekali. Tým pádom našou ulicou narýchlo prešli a nevšimli si tých nešťastníkov poschovávaných na stromoch.“

Následne obsadili nemecké vojská Tvrdošín a ako to bývalo zvykom, ubytovali sa aj v dome Kováčovcov. Na incidenty, ktoré by sa v dôsledku toho dotkli jeho rodiny, si Alojz nespomína: „To boli klasickí vojaci Wehrmachtu, odvedenci, ktorí mali tiež svoje civilné zamestnania, rodiny, ocitli sa tam pod vplyvom dobových okolností. Zväčša to boli inteligentní ľudia a k nám sa chovali slušne a úctivo. Ako chlapec som od nich neraz dostal tabuľky čokolády, ktorú dostávali v rámci armádnych prídelov. To bola pre nás vtedy veľká vzácnosť.“

Front nakoniec v blízkosti Tvrdošína zostal sedem týždňov. Po ústupe nemeckých vojsk sa v miestnych domoch ubytovala postupujúca sovietska armáda: „Boli to dosť zanedbaní a zúbožení vojaci, celí boli zavšivavení. Mali zvláštne zvyklosti, v jednom dome napríklad napustili pivnicu vodou a kúpali sa tam.“

Z obavy pred rabovaním, ku ktorému dochádzalo, sa Alojz s bratmi rozhodli ukryť úrodu pred zhabaním: „Zobrali sme zrno a išli sme ho zakopať za mesto do zeme. Boli sme však mladí a neodhadli sme nebezpečie celej situácie. Ako sme prechádzali, Sovieti nás zrejme v diaľke zbadali a podozrievali z prevozu munície pre nemecké vojská. Okamžite vyšla výstražná paľba z ich kaťuší. Boli sme už, chvalabohu, naučení čo robiť, keď začujeme hvizd mínometu, a tak sme si ľahli na zem, strely dopadli blízko nás, ale okrem toho, že nás zahádzala hlina, sme obišli so zdravou kožou.“

Delostrelecká paľba spôsobila v Tvrdošíne značné škody, okrem iného poškodila aj dom Kováčovcov. Prišli aj o kone, ktoré im zhabali sovietski vojaci: „Brata si zobrali ako doprovod a po ceste videl neutešený pohľad na množstvo mŕtvych a zúbožených tiel po okolí cesty. Keď front konečne postúpil preč z mesta, všetci sme si vydýchli a dúfali v lepšie časy.“

Po skončení ľudovej školy absolvoval Alojz tri roky meštianskej školy v Tvrdošíne, potom sa s ohľadom na budúcu prácu okolo rodinného hospodárstva prihlásil na poľnohospodársky kurz. Silnejúce tlaky komunistickej propagandy, ktorá upevňovala svoju moc, však nakoniec Alojzovi i celej rodine priniesli nové trpké časy.

Z mladého hospodára až k nepriateľovi režimu

Prvé problémy s novým režimom zažila rodina, tak ako množstvo vtedajšieho oravského obyvateľstva odjakživa spätého s pôdou, pri tlakoch na vstup do vznikajúcich jednotných roľníckych družstiev, kam mali ľudia odovzdať svoj po generácie ťažko nadobúdaný a zveľaďovaný poľnohospodársky majetok: „Bolo to v čase, keď som pracoval v Československých štátnych lesoch. Otec odmietal vstup do družstva, kompetentní mi vtedy vraveli, že môžem mať z toho veľké problémy. Ja som im však vždy hovoril, že na mňa nech toto neskúšajú. Že ja sa roboty nebojím a keď nebudem robiť tu, budem robiť inde.“

Situáciu ešte viac skomplikoval pokus mladšieho brata Antona o útek do zahraničia v roku 1948: „Bol to mladý naivný chlapec, rozhodli sa s pár kamarátmi, že odídu do zahraničia. Dokonca mali nejaké staré zbrane, ktoré tu zostali z čias povstania. Vtedy toho bolo na povalách po okolí plno. Mali predstavu, že sa prebojujú na západ. Po ceste stretli miestneho strážnika, ktorému sa pochválili, a on ich nahlásil. Brata zatkli a vyšetrovali, skúšali ich obviniť z donášania informácií do zahraničia. Absolvoval množstvo výsluchov, počas ktorých zažil bitky a šikanu zo strany vyšetrovateľov. Na záver musel samozrejme vždy podpísať, že s ním bolo zaobchádzané ľudsky. Mal len 16 rokov a doplatil na mladícku nerozvážnosť. Nakoniec dostal za pokus o útek do zahraničia 5 rokov odňatia slobody. Po troch rokoch im podpísal pracovné zaradenie do bani v Handlovej, takže mu odpustili zvyšok trestu.“

Komunistická mašinéria samozrejme mala prehľad o všetkých a stigmu každého prehrešku voči režimu si odniesla celá rodina. Tak sa v Alojzovom kádrovom posudku okrem neochoty rodiny vstúpiť do družstva ocitla aj informácia o bratovi, ktorý sa pokúsil ujsť za hranice. Jeho osud na najbližšie roky tým bol spečatený. Krutosť režimu mal čoskoro pocítiť na vlastnej koži, keď nadišiel čas absolvovania povinnej vojenskej služby.

Vojenské roky v hlbinách bane

V septembri roku 1951 prišiel Alojzovi povolávací rozkaz. Spočiatku si myslel, že absolvuje štandardnú vojenskú službu. Už na prvej zastávke v Svatej Dobrotivej mu však vysvetlili, že sa zaraďuje k trestným útvarom PTP (Pomocné technické prápory): „Postupne nás zaraďovali na základe posudkov a zdravotného stavu k tzv. ľahkým PTP, čo bola služba na stavbách, v lesoch, pri výstavbe ciest, atď., alebo k ťažkým PTP, ktorých posielali do bane. Mne pripadlo ťažké PTP.“ Prvotné sústredenie sa uskutočnilo v meste Mimoň, kde Alojz absolvoval bežný poradový výcvik. Po ňom nasledoval presun do Ostravy na budúce pracoviská: „Poslali po nás dobytčie vagóny, nikto nám nič nevysvetľoval, po príchode do Ostravy nás ozbrojená eskorta ako zločincov viedla až do kasární.“

Alojzovi pripadla práca v bani Ludvík spadajúcej do oblasti Ostrava-Radvanice: „Príchod bol ťažký, vysvetlili nám, že sme nepriatelia režimu, nespoľahliví pre službu so zbraňou, a našu povinnosť voči republike a prevýchovu absolvujeme prácou pri ťažbe uhlia. Zaraďovali nás na najťažšie a najnebezpečnejšie úseky bane, kde nechceli posielať civilných pracovníkov. Pracovali sme v horúčavách, v ľahu alebo pokľaku, v stiesnených podmienkach. Naše psychické rozpoloženie v čase príchodu do bane veľmi ovplyvnila čerstvá tragédia, keď počas závalu v bani umreli dvaja slovenskí chlapci. Na ich počesť tam vtedy vojaci zložili dokonca pesničku, jej slová mám v pamäti dodnes. Človekom to zamávalo, pretože si uvedomil, že pre ten režim sme len čísla, nechcení, bezcenní a nahraditeľní.“

Alojz mal šťastie, že bol odmalička navyknutý na ťažkú manuálnu prácu, a tak nemal problém plniť náročné normy. Spoločne s ďalšími zdatnejšími chlapcami tak pomáhali zvládať túto prácu aj zaostávajúcim neskúseným odvedencom z radov perzekvovaných kňazov, seminaristov a vysokoškolákov: „Uvedomili sme si, že sme všetci na jednej lodi, a ak si nepomôžeme medzi sebou navzájom, nikto iný nám nepomôže. Vedomie spoločného osudu nás stmelilo, boli sme ako bratia, a kamarátstva, ktoré sme si tam vytvorili, pretrvali ešte dlhé roky po skončení vojenskej služby.“

Napriek obozretnosti sa nedalo zabrániť nešťastiam, a tak aj Alojz utrpel ľahší otras mozgu spôsobený uvoľneným kusom horniny, ktorý mu v úzkej šachte spadol na hlavu. Našťastie sa však rýchlo zotavil. Bežnou realitou a ukážkou dobovej propagandy boli pravidelné politické školenia, kde sa školení politruci pochybnej intelektuálnej úrovne snažili vysileným vojakom vysvetľovať a obhajovať krásu svetlých zajtrajškov v červenej diktatúre. Vytúženého odchodu do civilu sa Alojz dočkal v decembri roku 1953, po 26 mesiacoch strávených v neľudských podmienkach.

Poctivou prácou cez intrigy doby

Po návrate z vojenskej služby sa Alojz opäť zamestnal v Československých štátnych lesoch ako automechanik. Opäť sa tu nevyhol nátlakom zo strany nadriadených snažiacich sa o jeho vstup do komunistickej strany. Vedomie minulosti a trpkých skúseností mu to nedovolilo. V roku 1956 uzavrel manželstvo s Máriou Lisovou, ktorá sa stala jeho celoživotnou oporou. Svojpomocne si postavili dom a narodilo sa im sedem dcér. V roku 1962 sa Alojz zamestnal ako príslušník Verejného požiarneho útvaru v Tvrdošíne, kde pracoval ako strojník a automechanik. Príchod vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 vnímala mladá rodina s obavami, Alojz sa však ako zamestnanec v štátnej službe v protestoch neangažoval.

Počas svojej práce absolvoval nespočetné množstvo zásahových výjazdov, pri ktorých neraz riskoval život. V dobe, keď každý sledoval všetko a všadeprítomné oči režimu nezabúdali na ľudí so škvrnou v minulosti, zažil Alojz ešte niekoľko pokusov o nátlak, či už v súvislosti s jeho náboženským presvedčením, prípadne pre jeho neochotu stať sa členom komunistickej strany a regionálnych politických štruktúr: „Mnohokrát mi pripomenuli, či je v poriadku, že ako zamestnanec v štátnej službe navštevujem kostol, na Orave však bola odjakživa silná náboženská obec, a tak okrem občasných výčitiek nemohli nič viac robiť. Problémy prišli neskôr, keď sa moja dcéra Daniela chcela dostať na štúdium veterinárstva v Košiciach, čo jej nechceli umožniť. Prišiel som však za nimi s priamymi argumentmi a použil ich vlastné zbrane. Povedal som im, že ju nechcú prijať len preto, že pochádza z robotníckej triedy, že je z obyčajnej rodiny a nepatrí medzi vyvolených. Že konajú proti záujmom proletariátu, čo nakoniec paradoxne zabralo. Asi sa zľakli, aby som sa nesťažoval niekde vyššie, a dcéru prijali.“  

V revolučnom roku 1989 nastúpil Alojz na dôchodok a tešil sa z pádu režimu, ktorého intrigy a nespravodlivosť pocítil na vlastnej koži. Sám tvrdí, že cesta k slobode nebola jednoduchá, priniesla mnoho problémov a všetko je stále v prebiehajúcom procese. Ako človek, ktorý pracoval pri strojoch a automobiloch, pozorne sleduje a obdivuje hlavne moderný vedecko-technologický pokrok, pri ktorom by, ako sám vtipne dodáva, „naši starí otcovia oči prevracali, keby vstali z hrobov a videli, v akej modernej dobe žijeme, koľko práce vykonávajú stroje a ako dokáže byť každý s každým v okamihu v kontakte a tak podobne“.

V súčasnosti žije Alojz Kováč ako aktívny dôchodca obklopený láskou svojich najbližších v Tvrdošíne.