Alojz Kováč

* 1930

  • „Práveže keď sme my prišli, tak sme sa báli. Pretože dvoch tam zasypalo, začalo ich stláčať. Nemohli už vyjsť, pretože tam prišli tlaky a začalo sa lámať všetko. Ti, čo boli vpredu, tí ušli, ešte sa im podarilo. Ale dvaja, čo boli vzadu, tak tí už nemohli vyjsť, pretože to rapídne klesalo všetko. A tie stojky len tak praskali, taký silný tlak prišiel. Oni tam dve hodiny zomierali. Tak potom zložili takú pesničku pre nich naši kamaráti vojaci, ak môžem povedať: ‚Pri Ostrave na Karvinsku, tisíc metrov pod zemou, tam slovenskí chlapci kopú čierne uhlie pod zemou. Kopal, kopal môj kamarát, svaly svoje napínal, nehľadel on na svoj život, len čiernu zem doloval. V ruke drží zbiják veľký, na matku si spomína, ach, mamička, mamka moja, modlite sa za syna. Zem sa trasie od úderov, po tme duní jak z dela, stena spadla a on pod ňou, bez pomoci umiera.‘ Tak to zložili tým kamarátom."

  • „Povedali nám už dopredu, že treba si všetko poschovávať. Lebo vraj keď „Ivan“ (sovietski vojaci, pozn. ed.) príde, tak nám zoberie všetko. My sme mali zrno a bolo ho treba zasiať, tak najstarší brat povedal: poďme si to do zeme dať, pretože keď prídu Rusi, nám to zoberú pre kone. Pre lošáky, oni hovorievali, pre lošáky. Tak sme išli, že to zasejeme. Prišli sme na taký kopec a najstarší brat povedal nech nechodíme, pretože tu nás zo Skorušiny uvidia. Lebo už mali Rusi obsadenú Skorušinu. Aby sme šli radšej ku vode, kde budeme v jame, kde nás nebudú vidieť. Lenže keby sme zostali tam, bolo by bývalo dobre. Keby sme orali, tak nám nespravia asi nič. Ale oni mysleli, že vezieme nejakú muníciu. My sme prišli už do potoka a oni z kaťuše po nás vypálili. My sme však už boli naučení, že vždy aká guľa zahvízdala, hodiť sa na zem. Či bolo blato, či čokoľvek, hodiť sa na zem a hlavu do zeme dať. Pustili po nás tie strely, my sme išli na koňoch, a keď sme začuli tie strely, tak sme poskákali z voza a ľahli sme si. A tie kone takisto si ľahli. Či od hluku alebo čo, ale ležali, ako keby ste ich otrávili. Tak nás zasypalo blato, ale strela našťastie nás ani jedna netrafila."

  • „Vyprevadili nás až do Ostravy. Tam sme zas nastúpili a nás odprevadili, ako keby sme boli nejakí trestanci alebo čo. Hoci niektorí aj boli. Pod samopalmi nás zavliekli do kasární v Radvaniciach. A tam nám povedali, že pôjdeme fárať do bane, náš bojový rozkaz je ťažba uhlia a tak sa musíme aj správať."

  • Full recordings
  • 1

    Tvrdošín, 22.10.2017

    (audio)
    duration: 01:32:33
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Boli sme naučení tvrdo pracovať, to nás v tých ťažkých časoch zachránilo

Alojz Kováč
Alojz Kováč
photo: súčasná foto: z natáčania rozhovoru 22. októbra 2017

Alojz Kováč sa narodil 23. mája 1930, pochádza z Tvrdošína, z klasickej oravskej maloroľníckej rodiny. V období SNP bol ako dospievajúci chlapec svedkom mnohých lokálnych vojnových udalostí. Po nástupe komunizmu sa neplnoletý brat Anton v roku 1948 pokúsil o útek do zahraničia, za čo bol odsúdený na 5 rokov odňatia slobody. Rodina taktiež spočiatku odmietala vstup a odovzdanie majetku do JRD (Jednotné roľnícke družstvo). V dôsledku týchto okolností absolvoval v rokoch 1951-1953 trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP (Pomocné technické prápory), kde bol zaradený do najťažšej baníckej práci pre baňu Ludvík v oblasti Ostrava-Radvanice. V roku 1956 sa oženil s Máriou Lisovou, s ktorou má 7 detí. Pracovný život strávil ako automechanik pre Československé štátne lesy, neskôr ako člen Verejného požiarneho útvaru v Tvrdošíne. Kvôli svojmu kádrovému profilu a neochote vstúpiť do komunistickej strany znevýhodňovaný počas celého obdobia komunistického režimu. Od roku 1989 žije na dôchodku v Tvrdošíne.