Jaroslav Kozák

„Potom som učil v Ruskove na základnej škole, kde skutočne riaditeľ Sinčák vytváral veľmi dobré podmienky pre šport. Začínal som učiť na tri smeny. To znamená, že začínal som o siedmej a dakedy som končil o piatej, lebo prvý polrok ešte nebola postavená škola. Druhý polrok sa to zlepšilo, lebo bola postavená škola v Ruskove. To bol šesťdesiaty piaty, šiesty rok? (dokumentarista) To bol šesťdesiaty piaty rok. No, a boli tam talentované deti. Pamätám sa, s mojimi deťmi som vyhral, lebo to chodili z Ruskova z Bane na lyžiach a boli to tvrdé podmienky. Vyhral som krajské kolo, vlastne mestské kolo, lebo Košice mesto a Košice okolie boli spolu, „Cenu kamaráta”, to boli bežecké preteky. Košické deti mali bežky a naše deti mali obyčajné drevené lyže zaviazané šnúrkami a dokázali ich poraziť, lebo on každý deň chodil z Bane, to je asi osem kilometrov do školy, hej. Takže dvakrát po sebe sme vyhrali „Cenu kamaráta”. To bolo také, to boli také celoslovenské preteky, tak samozrejme, na celoslovenskej úrovni sme nemali šancu, pretože tam z Važca a z tých podtatranských oblastí to vyhrali. Ale potom už v šesťdesiatom piatom bolo lepšie, lebo riaditeľ už kúpil bežky, hej, aj dostali sme nejaké finančné prostriedky, on dostal, dostal, ktoré bolo treba vyčerpať, za to, že sme vyhrali „Cenu kamaráta”, hej v košickom kraji, v košickom meste. Venoval som sa tým deťom, lásku k športu som venoval. Vyšlo odtiaľ veľa chodcov, veľa maratónskych bežcov, ktorí v šesťdesiatych, v sedemdesiatych rokoch dosahovali slušné výsledky na košickom maratóne. “

„Ale poviem vám snáď o päťdesiatych rokoch, kedy bol lístkový systém, kedy boli presne zmapované byty, kde sme bývali štyria v dvojizbovom byte a dostali sme ešte jedného, pracovníka jaskyne, jaskyniara. Volal sa pán Miškov, ktorý chodil cez týždeň skúmať jaskyne v Slovenskom krase a cez sobotu, nedeľu chodil späť. Robilo sa šesť dní, robilo sa aj v sobotu, hej, no ale veľmi sme sa skamarátili s tým pánom a zasvätil nás aj do tajov Slovenského raja, Slovenského krasu. A… (dokumentarista) No, bolo to tak, že po vojne boli na meter štvorcový vypočítané byty a keď ste mali len… lebo bola, lebo bytová otázka nebola doriešená. A keď ste mali len meter-dva prebytky, mesto už malo právo dať tam človeka. No potom prišla zmena peňazí, hej, tak my sme tých peňazí nejak, nejak nemali, tak nás sa to nejako nedotklo, ale viem, že po mlynskom náhone plávali tisícky, v rieke. Už znehodnotených. (dokumentarista) Znehodnotených, tak, pravda. Lebo bolo jedna, do myslím desaťtisíc, tie ste mohli zmeniť jedna k päť a potom jedna ku tisíc… hej, tak. Áno. A vlastne, len by som sa ešte opýtal. Vaši rodičia ten rok štyridsaťosem, ako vnímali? (dokumentarista) Počúvajte, ťažko ja môžem povedať… Že nerozprávali o tom? (dokumentarista) Prišla, prišla revolúcia, museli sa prispôsobiť dobe. A vlastne váš otec stále… (dokumentarista) Robil na pošte. Robil, robil na pošte, hej, asi tak. “