Jozef Krajňák

„Rodina, manželka ma bola raz navštíviť. A to až v severných Čechách, v tých Belušiciach. Dostala vtedy dovolenie, no tak celú noc cestovala z tých Hrabušíc. Deti nechala pri svojej mamke a mohla byť asi tak pol hodiny so mnou, mohla porozprávať, ale za prítomnosti esenbáka. Čiže nemohlo sa hovoriť o ničom inom, len o rodinných záležitostiach. O tom ako sme sa tam mali, tak to sa nesmelo nič rozprávať.“

„Mal som obavu, že z tých vecí, ktoré mi zobrali z nášho domova (pri domovej prehliadke) a budú ma vyšetrovať, či nebudem musieť prezradiť, kto mi to dal v Kežmarku a bol by som tým ľuďom narobil veľké ťažkosti. No Pán Boh to tak zariadil, že voľajako to obišlo a na tých ľudí sa ma nepýtali. No a za to vďačím Pánu Bohu až dodnes, to bola najväčšia ťažkosť, že budem musieť o niekom niečo zlé povedať, ale nedošlo k tomu. No tak chvalabohu.“

„Štyri deti som mal vtedy, keď ma brali do väzenia za to, že som rečnil v Zákamennom nad hrobom pána biskupa Vojtaššáka. Rodina, to ako manželka, znášala to veľmi ťažko, pretože chyboval mi jeden deň do toho, aby som dostal rodinné prídavky. Takže po mojom odchode manželka dostala iba dvadsať korún a nikto z vlády sa nestaral o to, že z čoho bude ďalej žiť. No chvalabohu našli sa niektorí dobrí ľudia, ktorí jej pomohli, aby túto najväčšiu krízu prekonala.“

„Po sedemdesiatich dňoch ma vzali na súd do Dolného Kubína. Zase šli dvaja či traja esenbáci so mnou, dali mi okovy na ruky, pretože cez Ružomberok je cesta dosť ďaleká, možno, že sme šli asi hodinu a pol alebo tak nejako. Na Okresnom súde v Dolnom Kubíne bolo niekoľko ľudí, ktorí ma tam čakali a ktorí asi vedeli, že budem ja súdený pre takýto čin. Ale do miestnosti sa nedostali. Súdil ma taký mladý sudca, ktorého prvá otázka bola, či sa cítim vinný. Povedal som: ,Podľa svojho svedomia sa vinný necítim, ale podľa vašich zákonov áno.‛ No jemu sa to veľmi nepáčilo, ostro mi na to odpovedal a po súde ma zobrali znovu do Banskej Bystrice a po niekoľkých týždňoch ma odviezli zase na Čechy do Belušíc.“

„Najhoršie bolo, že sme nesmeli celý deň sedieť, museli sme chodiť. Tá stolička, ktorá bola v múre, bola šikmá. Takže človek, keď si na ňu troška aj sadol, tak dostal mozole, pretože stále ste sa šmýkali. Spať ste mohli ísť len o deviatej večer. Na posteľ sa nesmelo sadnúť vôbec, bola to len jednoduchá posteľ, ktorá sa skladala zo strožliaka. O deviatej hodine, lebo pred deviatou hodinou prichádzal vždycky vlak smerom od Košíc. A to už sme počúvali ako sa ozýval hukot lokomotívy, že už sa nám bude blížiť večierka, pretože sme už boli hrozne unavení od neustáleho chodenia, že nám až nohy puchli.“