Dorota Kravjanská

„Viete, väzni sú aj dosť prefíkaní, vedia na kadečo prísť. Tak sme si klopkali po stenách. Samozrejme, morzeovku som neovládala, hoci som bola skautka. Už som zabudla, lebo ako som sa vydala, už som to nepraktizovala. Tak sme si vyklopávali, ja som len bola zvedavá, či sa nenapojím na toho Šoltésa, keď budem klopať. Tak sme si vyklopávali, prišli sme na taký návod, teda na takú reč, bolo to trošku zdĺhavé, komplikované, že sme si vyklepávali to číselko, v ktorom poradí bolo určité písmeno v abecede. „A“ bola jednotka, „Z“ bolo až na konci. Takže to trvalo dlho, ale tým sme si skracovali čas. Tak sme sa takto sem-tam rozprávali. A ešte takéto veci, ktoré na človeka veľmi zapôsobili. Do väznice, keď ste prišli a našli ste tam nápis od ľudí, ktorí boli popravení a pred popravou tam dačo [napísali], nestačili to zatrieť. Lebo väčšinou vždy chodili a zatierali všetko, čo tam bolo vyrýpané. Tak keď to nestačili zmazať, tak to tam zostalo. To bolo také stiesňujúce.“

„No, to agapé sme v Prešove nerobili, lebo, dá sa povedať, ja som tam bola okrem Šoltésa s niekoľkými dievčatami, ktoré už boli zamestnané predtým. To boli staršie dievčatá a tie sa k tomu voľajako veľmi nemali. Väčšinou sme chodili spoločne do kina, alebo sme sa stretli u voľaktorej z nich, alebo u nás, a o bežných veciach sme sa rozprávali. A to boli väčšinou dievčatá, ktoré nemali ani záujem o manželstvo alebo o chlapcov. Takže sme sa dačo pomodlili, meditovali a týmto sa to skončilo. Raz pri takejto návšteve kina, keď sme vyšli z kina, tak sme zistili, že nás sledujú dajakí dvaja v koženom oblečení. No, dostali sme strach, boli sme tam tri a nevedeli sme, čo máme robiť. Utekať sme nechceli, ale sme sa ponáhľali a hľadali sme, kde by sme sa skryli. Ale stále nám boli za pätami. Potom sme konečne vošli do našej brány a vtedy som si začala uvedomovať, že sa voľačo deje.“

„My sme chodili ďalej pravidelne do kostola na sväté omše, pristupovali k sviatostiam, deti sme dávali na náboženstvo. No zrejme to kľalo oči kade komu, dokonca pani riaditeľka u nás v dedine, tam, kde žijeme, našim deťom trošku strpčovala život. Keď učila občiansku [výchovu] a keď dačo nevedeli, tak im to vyčítala: ,Mal by si sa lepšie učiť [alebo mala by si sa lepšie učiť] občiansku, dejiny, ako chodiť do kostola.‘ Šlo to do takých krajností, že raz na rodičovskom združení manžel nebol a poslal ospravedlnenie, že nemôže prísť z dôvodu služobnej cesty do Sovietskeho zväzu. A ona potom deťom vyčítala: ,Ako to, že váš otec chodí do Sovietskeho zväzu a že vás balamutí náboženstvom?‘ On sa potom odvolal, napísal im, myslím, červenou ceruzkou do žiackej knižky: ,Pani riaditeľka, keď budete donekonečna deti takto znervózňovať, ja vás ohlásim. Je sloboda náboženstva, takže tento zákon vy porušujete, stále ich psychicky ničíte.‘ Odvtedy potom prestala.“

„Predstavte si, prišiel na motorke a v noci, musela som si sadnúť na motorku vzadu na tandem, jeho sa láskavo chytiť a štyri kilometre... zo Španej doliny do Banskej Bystrice. A tam voľakde pod nemocnicou oni mali kancelárie, tak tam ma zobrali a tam ma vypočúvali. Chudáci, oni boli dosť ješitní na to, že ešte nie sú takí vzdelaní. Ako písal na písacom stroji, tak čo som mala robiť, pozerala som sa mu na prsty. Tak on reagoval: ,No, nebojte sa, nabudúce už budem vedieť lepšie písať.‘ Ako keby som si z neho robila dobrý deň, že nevie. No a potom o polnoci zase naspäť cez ten les. Cudzí človek a eštebák ma priviezol domov. A muž spoza záclon sa pozeral, či idem, či nejdem.“

„Zažili sme jednu veľmi smutnú príhodu v štyridsiatom štvrtom roku na Vianoce, keď ešte boli u nás nemeckí vojaci. Bol u nás jeden kapitán, ktorý mal dvoch synov v zajatí, jedného v ruskom a jedného v anglickom. No, a tak sme ho prizvali k vianočnému stolu a veľmi plakal. Hovorí, že o toho syna, ktorý je v anglickom zajatí, sa nebojí. Ale o toho v ruskom sa bojí. Lenže bol taký citlivý, on mal práve zajatcov ruských v dedine, taký citlivý k nim, že ich pustil po dedine na Vianoce. Mohli sa slobodne pohybovať, dostali také dvoj-trojkilové balíky sušienok, cukríkov, ovocia. Toto sme vtedy, takú ľudskosť, po vojne zažili. Napriek tomu, že to boli nepriatelia, takto on pristupoval. Zrejme už aj z toho dôvodu, že tí jeho synovia... myslel na tých synov.“

„Prišla strážkyňa, bacharka, musela som sa tam hneď vyzliecť. Obrátená k stene, dali mi veci z pánskej bielizne. Takú blúzu, len taký rázporok bez šnúrok. Takisto nohavice bez šnúrok, snažila som sa uzlíkom si to zaviazať. Na nohy len našľapovacie štrumpfle, dole nič, žiadne také. No a on mi hneď hovorí: ,Prišiel som vám povedať, že ste legálne zatknutá a čudujem sa vám, vy, taká šikovná žena, že ste sa dali na takú podlú činnosť. Viete, čo vám hrozí?‘ Ja hovorím: ,Neviem.‘ On hovorí: ,Štránok!‘ Tak mi povedal: ,Budete súdená za velezradu.‘ No čo som mala robiť? Pýtala som Pána Boha o pomoc, ale viete, nemôžem povedať, že by som sa bola nejako poskladala, brala som to tak... vzala som to na vedomie...“