Ján Križan

„Raz nás strašne nahneval, vtedy sme už skoro sa aj vzbúrili. Bývali sme v jednom drevenom baraku a tam boli ploštice. Tak čo spravili. Keby to boli spravili, že by sme sa my odtiaľ vypratali von, ale keď sme boli na šichte, tak každému pobalili do deky veci a barak zapálili. Lebo vojaci, čo boli pred nami, tak tí odišli, tak nás dali do murovaného, tam už bolo dobre, tam sme aj skončili. No ale keď sme prišli tam, tak sme nevedeli, čo je naše, všetko zmiešané dovedna. To bolo najhoršie, čo môže byť. Lebo aj vlastné veci, čo človek mal, tak o tie prišli, čo si nepoznali. Lebo boli niektorí takí, čo si to aj privlastnili, ak aj nebolo jeho. Tak to nám bolo najhoršie."

„Za ten čas nám nič neskapalo, musím povedať tak. My sme mali Nemcov na izbe, tí chodili, to boli frontoví, tí vozievali proviant do frontu. Tí každé ráno vstali zavčasu, to bolo cez advent, ta išli, večer prišli, ale nič nechceli, nič od nás. Ale my sme chodili na Bzovík na roráty. Tie boli o šiestej, tak sme chodili o piatej na Bzovík, tak nám raz aj svine nachovali, aj kravy, všetko nám nachovali. Vôbec, nič. ‚Choďte, choďte a my vám spravíme, všetko vám spravíme.‘ Všetko nám spravili. To bolo ozaj od nich. Nemôžem povedať zlé nič. Lenže keď tí Rusi prišli, to je, že u nás neboli Rusi, ale Rumuni. To ostal škrek, krik, po dedine sa rozišli. Všetke sliepky, čo bolo, kde čo, to pokradli, pobrali aj do sliepok. Všetko, všetko vyrabovali."