Ján Križan

„Tak sme my už vedeli, ktorá bije. Ale oni už nás pripravovali: ‚Joj, tam vám dobre bude. Tam budete aj plat dostávať, aj všetko.‘ Nasľubovali nám, lenže keď prišlo k tomu, po dvoch týždňoch, keď nás brali do áut a išli sme napäť do Mimone a odtiaľ dobytčákmi, vagónmi do Ostravy, do Orlovej, sme prišli najprv. V Orlovej, tam sme boli tiež za dva týždne a tam nás porozdeľovali po tých šachtách a ja som sa dostal do jednej šachty, kde predtým polroka bol výbuch veľký v bani. A práve ja som sa dostal do toho úseku, kde bol ten výbuch. Božemôj! Keď tom to videl, tie chodby, tie traverzy, to bolo pokrútené všelijako. To len na spadnutie, najprv keď som sa dostal do takého, tak keď som vtedy dušu nevypustil, ja som nikdy nikde nebol, len tam. No prišli sme potom do toho, kde sa to končilo, tam sa razila druhá chodba, prišli sme tam, a tam tri metre vysoká vrstva uhlia, trojmetrové stojky vysoké, také hrubé drevá ako človek, na každý meter štvorcový jedna, ale keď prišiel tlak, tak to všetko len tak prašťalo. Tak som robil tam týždeň, ale veru to bol najhorší zážitok tam vtedy."

„Raz nás strašne nahneval, vtedy sme už skoro sa aj vzbúrili. Bývali sme v jednom drevenom baraku a tam boli ploštice. Tak čo spravili. Keby to boli spravili, že by sme sa my odtiaľ vypratali von, ale keď sme boli na šichte, tak každému pobalili do deky veci a barak zapálili. Lebo vojaci, čo boli pred nami, tak tí odišli, tak nás dali do murovaného, tam už bolo dobre, tam sme aj skončili. No ale keď sme prišli tam, tak sme nevedeli, čo je naše, všetko zmiešané dovedna. To bolo najhoršie, čo môže byť. Lebo aj vlastné veci, čo človek mal, tak o tie prišli, čo si nepoznali. Lebo boli niektorí takí, čo si to aj privlastnili, ak aj nebolo jeho. Tak to nám bolo najhoršie."