The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Kubanka (* 1958)

• narodený 30. októbra 1958 v Šumperku

• základnú deväťročnú školu navštevoval od roku 1965 v Krasňanoch, v Bratislave

• v roku 1975 nastúpil na priemyslovku v Trnave

• krátko bol zamestnaný v jadrovej elektrárni

• na vysokej škole študoval učiteľský smer, odbor matematika – fyzika

• zamestnal sa ako IT-odborník (programátor, analytik, technik)

• spolupracoval na zlepšováku pre diagnostiku HIV

• do lekárskej správy dostal záznam o svojej homosexualite, ktorá bola považovaná za psychickú poruchu

• v 80. rokoch člen združenia Ganymédes

• v 90. rokoch sa presťahoval do Banskej Bystrice, kde pôsobil v Sociálnodemokratickej strane Slovenska

• od roku 2011 sa zúčastňuje na Pride v Bratislave a Košiciach

Vladimír Kubanka bol pri založení občianskeho združenia Ganymédes, ktoré je najstaršou organizáciou obhajujúcou práva LGBTI ľudí na Slovensku. Taktiež spolupracoval pri vylepšovaní diagnostiky HIV a pravidelne sa zúčastňuje pochodu Dúhový Pride.

Viacnárodnostné korene

Vladimír Kubanka sa narodil 30. októbra 1958 v Šumperku. Jeho mama Alžbeta, rodená Hudecová, sa narodila v roku 1924 v Komárne v slovenskej rodine, ktorej korene siahali až do Česka a Turecka. Alžbetina mama vlastnila v Komárne krčmu U Hudecov, kam chodili aj vojaci z československej posádky. Početná rodina vyžadovala veľa peňazí, aj preto sa dala na túto živnosť. Alžbeta sa narodila ako dvanásta a jej mame pri pôrode už tiahlo na šesťdesiatku. Spolunažívanie v tejto národnostne zmiešanej oblasti nebolo vždy ideálne.

Alžbetina rodina musela nakoniec z Komárna odísť kvôli dôsledkom Viedenskej arbitráže v roku 1938. Predpokladali ale, že sa vrátia. Alžbeta neskôr prišla do Bratislavy za bratom, kde sa zamestnala v chemickej čistiarni Eduarda Čermáka na dnešnej Nedbalovej ulici. Na dvore v mrazoch v trichlóretyléne prali rukavice a čiapky. Z tohoto obdobia pamätníčkina mama spomínala svoju kolegyňu, ktorá bola tehotná a potratila. Gardisti ju kvôli tomu zobrali do väzenia a živá odtiaľ už nevyšla.

Vladimírov otec Ondrej sa narodil v roku 1919 v Banskej Štiavnici. Rodina bola taktiež slovenská, ale jej korene siahali aj do Poľska a Maďarska. O otcovej rodine toho pamätník veľa nevie, keďže po rozvode rodičov ostal s matkou. Otcov brat Juraj Kubanka šéfoval neskôr SĽUKu.

S Alžbetou sa Ondrej stretol na plese študentov Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kde študoval. Bolo to ešte počas vojny. Už vtedy pil veľa alkoholu, čo bol podľa Vladimíra jeho celoživotný problém. Počas vojny v roku 1944 sa jeho rodičom narodila dcéra Zorka, s ktorou odišli do Ružomberka. Vtedy ešte neboli zosobášení, ale vystupovali tam ako manželia.

To sa nepáčilo Ondrejovej mame, ktorá ich prišla navštíviť a vulgárne Alžbete vynadala, že je pobehlica. Raz išla Alžbeta do nemocnice, lebo bola chorá, a zobrala si so sebou aj dcéru. Spomínala si na to, že v ružomberskej nemocnici pracovali mníšky a boli tam veľmi nehygienické podmienky. Keď už mali ísť domov, tak dcéra Zorka ochorela, čo malo tragické následky. Ráno jej ju prišli ešte živú ukázať s čiernymi škvrnami na chrbte. Povedali jej, že to sú posmrtné škvrny, napriek tomu, že dieťa bolo nažive, a že čoskoro zomrie. Súvislosti okolo jej smrti ostali dodnes veľmi nejasné a podozrivé.

Koniec vojny v Bratislave

Po tejto tragickej udalosti sa vrátila Alžbeta do Bratislavy sama, pretože ju Ondrej opustil. Jej bratia boli v tom čase členmi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ešte pred vojnou začínal jeden z nich ako slobodomurár. Matkin druhý brat Dominik Hudec sa dostal až na vysoký post na Úrade propagandy, čo jej neskôr zachránilo život. Bývala totiž v podnájme na Drevenej ulici, kde predtým nejaký fotograf vyrábal falošné doklady pre Židov: „No a potom zobrali aj ju na výsluch, už tam na ňu revali a to už vyzeralo, že aj ju odlifrujú do koncentračného tábora.“ Gestapu ale povedala, že jej brat sa pozná s Alexandrom Machom a pôsobí na Úrade propagandy, preto tam hneď zatelefonovali a prepustili ju.

Do konca vojny potom bývala v podnájme na Obchodnej ulici, kde bola raz svedkom toho, ako sovietske lietadlá, tzv. Šturmoviky, strieľali do civilistov. Keď bombardovali anglo-americké lietadlá, oznámili to letákmi asi deň dopredu. Bolo to tak aj pred tým, ako zbombardovali Apollku. Varovali ľudí, aby nechodili do práce. Niektorí tomu neverili a iných aj tak v ten deň do práce nahnali.

Vladimírova mama si dobre pamätala aj na to, ako sa Malinovského vojská prehnali mestom pri oslobodzovaní Bratislavou. Vtedy sa ukryla v rozostavanom tuneli pod Hradom: „Bola vedľa skupiny nejakých hercov z Národného divadla, lebo vraj tí Sovieti tam vo veľkom rabovali a znásilňovali a že potom aj keď vyšla von, videla nejakého rumunského vojaka, že mal hodinky náramkové po celej ruke a že k nim podišiel a strašne sa rehotal. Každý musel dať náramkové hodinky a kto nedal, tak okamžite mal guľku v hlave. Alebo že keď uvideli niekoho v klobúku, tak ho považovali za buržuja a kapitalistu a strieľali po ňom.“

Keď Alžbeta videla hromady mŕtvych a umierajúcich na Šancovej ulici, stratila svoju vieru, aj keď mala prísnu katolícku výchovu.

Večné sťahovanie

Po vojne sa Alžbeta znovu stretla s Ondrejom a dala ich vzťahu druhú šancu. Vstúpili spolu do komunistickej strany, ale v roku 1948 zmenili názor, keď videli čistky medzi komunistami. Ondrej nechcel zložiť členstvo z obáv pred zatknutím, a tak ako „uvedomelý proletár“ začal pracovať ako robotník vo výrobe, proti čomu ani súdruhovia nemohli mať námietky. Viackrát sa sťahovali. Chvíľu žili aj v Banskej Štiavnici u otcovej rodiny, ale Ondrejova mama bola stále veľmi nepríjemná. Narodil sa im starší syn Bohumil a potom sa presťahovali do Mýta pod Ďumbierom, keď otec začal pracovať v Mostárňach Brezno. Tam bývali v lese, v rekreačnej chatke. Ondrej tam raz opitý cestou domov skoro zamrzol, mama ho zachránila v poslednej chvíli. V tomto období ich bez ohlásenia navštívila aj štátna bezpečnosť. Po návrate domov si všetko našli poprehadzované a zničené, matrace poprepichované ihlicami. Prehliadka bola zrejme kvôli Alžbetinej staršej sestre, ktorá mala za muža Juhoslovana Milena Tomiča, bývalého šéfa Dunajplavby. Zatkli ho ako trockistu a išiel do Jáchymova a Leopoldova sedieť na 5 rokov. Alžbetina sestra zatiaľ odišla žiť do Juhoslávie k jeho rodine.

V čase Vladimírovho narodenia bývali jeho rodičia v Šumperku, z ktorého mu ostalo len niekoľko spomienok. Potom sa presťahovali do Bratislavy, kde si jeho otec našiel prácu v Slovnafte ako kultúrny referent na odborovom hnutí. Ešte z útleho detstva si pamätal filmový žurnál z kina v Slovnafte, ako letel Gagarin do vesmíru. Fascinácia vesmírom ho neskôr zaviedla k záľube v science-fiction literatúre, astronómii a jadrovej fyzike.

V Bratislave prvé dva roky bývali v Trnávke, v rodinnom dome. Vladimír si z detstva pamätá, že všetko bolo znečistené od popolčeka zo Slovnaftu, Závodu mieru, Dimitrovky a ďalších tovární, čo bolo viditeľné hlavne v zime na špinavom snehu. Pravdepodobne aj vďaka tomu má pamätník celý život problémy so sliznicami. Potom sa ale presťahovali do Krasňan do činžiaku. Základnú deväťročnú školu navštevoval od roku 1965 v Krasňanoch.

Už v detstve postrehol, ako fungoval socialistický štát založený na korupcii. Podplácanie peniazmi alebo alkoholom bolo bežnou praxou. Keď jeho otec potreboval niečo opraviť na dome, musel to s majstrami riešiť takýmto spôsobom.

Neradostné spomienky má Vladimír na prvé roky v škole, kde ho v škole učiteľky bili. Jeden rok prepadol zo slovenčiny a z počtov, učiteľky ho odpísali a chceli, aby išiel do pomocnej školy, keďže otec žaloval školu za rozkrádanie potravín zo školskej kuchyne. Otec však trval na reparáte a Vladimír namiesto pätiek dostal jednotky. Nakoniec aj tak tretiu triedu opakoval, ale prehlásili ho do inej školy.

Veľké zmeny na konci 60. rokov

Politické uvoľnenie na konci 60. rokov a Pražskú jar v roku 1968 vnímal Vladimír pozitívne: „Zmeny boli veľké, vtipy boli ostrejšie, bol to čas, keď sa prebudila politika, hovorili sa veci, o ktorých sa dovtedy mlčalo.“

Jeho rodičia sa v roku 1967 rozviedli. Brat býval na internáte a pracoval v Slovnafte. Pamätníkovi sa s touto dobou spája aj počúvanie hudby a rádia – Beatles, Roling Stones, Beach Boys a Elvisa Presleyho počúval na stredných vlnách rádia Viedeň a rádia Luxembourg. V roku 1968 sa už podľa neho dalo počúvať aj československé rádio, kde hrali Prúdy a Olympic, ktoré pripomínali beatlesácku éru zo západnej produkcie.

Na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si spomína tak, že si chcel naladiť ráno rádio, ale na žiadnych vlnách sa nič neozývalo, len občas zvučka z opery Libuše. Chcel ísť ráno do družiny, kam sa chodievalo aj cez prázdniny.

„A naraz len mama vošla domov o deviatej ráno, keď som už chcel ísť, a hovorí, že nikam nejdeme, že vrátila sa domov, že v meste je veľký štrajk a že bude vojna. Tak sme sa vtedy celý deň klepali od strachu. Sovietske bombardéry lietali ponad mesto, aj vrtuľníky a tak ďalej, no a potom už sme počuli aj ten ilegálny bratislavský vysielač, konečne sme ho naladili,“ poznamenal Vladimír.

Jadrová fyzika a dospievanie

Základnú školu skončil pamätník v roku 1975. Pre ďalšie štúdium si chcel vybrať odbor súvisiaci s jadrovou fyzikou alebo astrofyzikou. Nakoniec sa rozhodol pre novú priemyslovku v Trnave – odbor prístrojová a prevádzková technika jadrových zariadení, elektronické oddelenie. Učili sa tam najmä o dozimetrii v jadrových elektrárňach a o ovládacích zariadeniach pre nich určených. Napriek propagandistickým rečiam z rádia o tom, ako sa majú ľudia dobre, vnímal, že to nie je pravda. S mamou žili na pokraji chudoby, práve preto sa radšej rozhodol pre priemyslovku, lebo nevedel, či by ich mama dokázala uživiť počas jeho štúdia na vysokej škole. A keďže v Jaslovských Bohuniciach bola nová jadrová elektráreň, priemyslovka sa pre neho stala jasnou voľbou.

„Najprv som dochádzal denne, potom som asi štvrťroka bol aj na internáte, ale to bol strašný bordel ten internát,“ rozpomína sa Vladimír na miesto, ktoré fungovalo tak, že hneď ráno mali tvrdú rozcvičku a bežné boli aj facky od vychovávateľov. Jeden z vychovávateľov sa dokonca na pravidelnej schôdzke ubytovaných vyhrážal, že ak niekoho „prichytí pri zneužívaní rovnakého pohlavia“, tak mu po politickej stránke vybaví, že sa už v živote nikde neuplatní. Vladimír odtiaľ čo najrýchlejšie odišiel.

Svoju sexualitu objavoval od útleho veku. Spomínal si na lekársku knihu z prvej Československej republiky, ktorú prečítal ešte ako dieťa, a našiel tam negatívne pasáže o homosexualite. Nechápal, prečo by to malo byť zlé. Keď jeho mama nebola doma, s obľubou si uväzoval bielu saténovú látku ako sukňu a zdobil sa jej šperkami: „Nie tak, že by som chcel byť ženou. Ja som sa stále cítil v podstate mužom, len nejak sa mi zdalo úplne normálne, že prečo by takto nemohli chodiť oblečení muži, prečo by to nemohla byť mužská móda.“ Čudoval sa, že v mnohých krajinách sveta je to u mužov normálne, že sa obliekajú inak. Robili to tak aj v mnohých vyspelých civilizáciách v minulosti.

Na strednej škole už viedol so spolužiakmi diskusie o tom, prečo by dvaja muži nemohli byť spolu. Vedelo sa, že dvaja jeho spolužiaci niečo spolu mali, bolo to však v rámci pubertálneho objavovania. Strednú školu skončil v roku 1979.

Pred štúdiom na vysokej škole bol krátko zamestnaný v jadrovej elektrárni. Bol ale rozhodnutý, že na vysokú školu pôjde, aby nemusel absolvovať 2-ročnú povinnú vojenskú službu. Podľa jeho slov, muži, ktorí neboli bitkári a „správni budovatelia socializmu“, vojnu často končili aj samovraždou alebo v blázinci. Nakoniec išiel študovať učiteľský smer, odbor matematika – fyzika, nakoľko jadrová fyzika bola výnimočne plne obsadená. Štúdium na vysokej škole o päť rokov úspešne skončil, o dva roky si dorobil aj doktorát. S vyučovaním však aj tak v prišiel do styku len počas pedagogickej praxe a vedenia krúžkov fyzikálnej olympiády. V praxi ale nakoniec pracoval najmä ako IT-odborník (programátor, analytik a technik).

Zlepšovák pre diagnostiku HIV

V roku 1981 sa objavili prvé zmienky o chorobe AIDS. „Prvé články boli v časopise 100+1 zahraničné zaujímavosti. To bol taký od polovice populárny, populárno-vedecký časopis. A tam sa o tom hovorilo ako o nejakej novej chorobe, ktorá v USA začala postihovať homosexuálov, čo ma veľmi prekvapilo. Nechápal som, ako by to mohlo práve s týmto byť nejak spojené.“ Aj samotný autor článku uvádzal pochybnosti niektorých vedcov, že príčinu treba hľadať inde. Podľa Vladimíra sa nakoniec ukázala pri šírení AIDS ako najnebezpečnejšia veľmi dlhá doba, počas ktorej je človek nákazlivý, ale nemá pozorovateľné príznaky choroby.

V roku 1985 sa aj v Československej socialistickej republike objavili prvé brožúrky o chorobe AIDS. V tom čase začal štát nakupovať testy, ktoré však boli príliš drahé, nakoľko sa kupovali z krajín západného bloku za devízové prostriedky. Vladimír začal premýšľať, ako zefektívniť používanie drahých testov. Prišiel na myšlienku určitej formy skríningového testovania, teda skupinového testovania s premysleným následným postupom delenia skupiny. S touto teóriou sa obrátil na odbornú komunitu. Najprv kontaktoval vtedajší popularizačný časopis Eketrón, kde mu s odborným problémom nevedeli poradiť. Neskôr bol dermatovenerológom, doktorom Petrom Osuským nasmerovaný na Ústav preventívneho lekárstva v nemocnici na Kramároch, kde sa obdobnou problematikou zaoberal primár Schwanzer. Vladimír v rámci výskumu začal spolupracovať pri matematických vyhodnoteniach testov. Problémy spôsobovala citlivosť testov pri miešaní vzoriek. Výsledkom ich práce bolo zistenie, že dostatočnú citlivosť pri daných prepočtoch vedeli zaručiť len zo vzorky od dvoch ľudí. S týmto výsledkom napríklad nebolo spokojné Ministerstva národnej obrany ČSSR, ktoré nemalo vôľu uvoľniť dostatočné množstvo lyofilizovanej krvnej plazmy. Aj napriek tomu boli Vladimír aj ďalší členovia tímu odmenení za svoj výskum. „My sme vtedy dostali dokonca odmenu, že najlepší zlepšovák roka v rezorte ministerstva zdravotníctva! To som vtedy dostal 4 000 korún odmenu. To bol vtedy už dosť pekný peniaz a dokonca som sa vtedy zmohol na svoj prvý bicykel,“ poznamenal Vladimír. Potom však nastali rušné udalosti po Novembri 1989 a ďalší výskum už týmto smerom nepokračoval, keďže situácia sa zmenila.

Pamätník sa v mladosti stretával hlavne s mužmi, ale považoval sa za bisexuálneho človeka. V súčasnosti spadá pod označenie pansexuálny človek. Osvetu o svojej orientácii robil už na vysokej škole. Spomína si aj na „vykričané“ miesta v Bratislave, kde sa LGBTI ľudia stretávali. Jedným z nich bol Kryštál bar na rohu dnešnej Mariánskej a Špitálskej ulice. Aj keď bola homosexualita v roku 1961 dekriminalizovaná od 18 rokov, v praxi štátna moc stále zneužívala informácie o LGBTI ľuďoch na ich prenasledovanie.

Vladimír sa kedysi dokázal rozprávať aj s hlboko veriacimi ľuďmi, lebo spolu kritizovali komunistický režim – mali spoločného nepriateľa, dnes však končia ich debaty väčšinou hádkou, a to najmä pri témach LGBTI+, interrupčnej politike či odluke cirkvi od štát. Priznal, že pri sebe stále musí nosiť niečo na sebaobranu: „Stalo sa mi, že ma napadli, bolo to už aj počas vysokej školy – vtedy v podchode na Mierovom námestí.“ Pamätník incident aj nahlásil, ale oznámenie ostalo bez odozvy.

Problémy s lekárskymi záznamami

Keď Vladimír ukončil štúdium na vysokej škole, musel nastúpiť na rok na povinnú vojenskú službu. „Tam sa mi stalo, že sa mi vrátili tiky do tváre, ktoré som mal niekedy ako 10-ročný a tam ma okamžite zavreli s tým na ošetrovňu.“ Mysleli si, že problém simuluje. Poslali ho k vojenskému neurológovi a potom na vojenskú psychiatriu. Keď mu to trochu ustalo, po dvoch týždňoch plných návykových liekov ho prevelili z Prachatíc do Znojma. Tik sa mu však vrátil. Prepustili ho z Brna s diagnózou s kódovým označením 302 týkajúcim homosexuality – čo bol hlavný dôvod, prečo bol neschopný vojenskej služby. Po rokoch sa mal dostaviť do Bratislavy na vyšetrenie, „či mu to už prešlo“. Homosexualita bola totiž až do roku 1993 považovaná za psychickú chorobu. Už počas pobytu na útvare v Prachaticiach sa dozvedel, že o ňom ŠtB a kontrašpionáž viedla záznamy, pretože sa stýkal s mužmi.

Problémy so svojimi lekárskymi záznamami mal paradoxne až v roku 1993 v Banskej Bystrici, keď chcel získať vodičský preukaz: „Odrazu mi obvodná lekárka nechcela dať pečiatku, že mám takéto záznamy od vojenskej psychiatrie a teda musím predtým, než mi dajú vodičák, ísť na podrobné psychiatrické vyšetrenie.“ Aby testami prešiel, musel dlho psychiatričku presviedčať, že na vojenčine išlo hlavne o politické prenasledovanie.

Privítanie revolúcie a združenie Ganymédes

Zmeny, ktoré priniesol koniec 80. rokov, si uvedomoval a mal očakávania, ale aj obavy. Bál sa, že sa zase začnú ozývať klérofašisti. „Iniciatíva Bratislava nahlas už rozprúdila debatu, že už aj súdruhom veľmi priháralo, a najviac ich za pačesy chytili práve ekológovia, lebo tých sa nedalo obviniť, že sú proti robotníckej triede.“ V marci v roku 1988 sa bol pred začiatkom Sviečkovej demonštrácie pozrieť na námestiach, ale vedel, že sa tam nemá za koho postaviť, „lebo tam len stará čierna totalita kričala na tú červenú totalitu, že ju utláča,“ a preto sklamaný odišiel. Nežnú revolúciu privítal s oveľa väčším nadšením, „tam už skutočne bolo za čo ísť na námestie,“ spomína.

Na začiatku 90. rokov sa odsťahoval s mamou do Banskej Bystrice. Chcela odísť bývať niekam, kde je čistejší vzduch, a tak sa presťahovali do Sásovej. Vladimír tam pracoval vo vodárňach, kde používali takú istú techniku ako v hydrometeorologickom ústave. Neskôr tam pracoval v Slovenských telekomunikáciách a aj v IT-firme SOFTIP. V Banskej Bystrici žil do roku 2010, kým neumrela jeho mama.

Už v roku 1990 sa vďaka pražskému LGBTI časopisu Lambda dozvedel o združení Ganymédes, ktorého zakladateľom bol aktivista Marián Vojtek. Keď sa chystalo prvé stretnutie, pomohol vytlačiť prvých 100 pozvánok a stanovy organizácie. Udiala sa aj prvá tlačová konferencia na Moskovskej ulici, kde prišla aj reportérka z novín, ktorá si na ochranu so sebou zobrala aj bodyguarda: „Zjavne nevedela, čo všetko sa jej medzi tými záhadnými homosexuálmi môže prihodiť, tak prišla aj s ochrankou.“

Predsudky a sila nenávisti, ktorú šíria aj politici

Spoluprácu s Ganymédom prerušil, keď sa presťahoval do Banskej Bystrice. Tam vstúpil do Sociálnodemokratickej strany Slovenska. „Do jej vedenia v kraji sa ale dostali nesprávni ľudia – alkoholici a jeden bývalý eštebák – ktorí robili strane hanbu a škodili jej a rozložili ju tam, kde mala pôvodne najsilnejšie zázemie,“ hodnotí.

Od roku 2010 navštevuje v Bratislave Dúhový Pride. Práve v roku 2010 Vladimírovi zomrela mama, ktorá by s jeho účasťou na Pride nikdy nesúhlasila. Pamätník okolo nej musel so svojimi názormi vždy chodiť po špičkách, pretože bola chorá a mala slabé srdce. Po vojenčine síce niekoľko rokov tolerovala jeho vzťah s iným mužom, ale zjavne stále čakala, že si nájde ženu, ideálne takú, ktorá ho zmení, aby sa začal správať a aj obliekať podľa matkiných predstáv. V jeho mame sa po celý ich spoločný život bili dve osobnosti : liberálna, ovplyvnená najmä duchom uvoľnených 60. rokov, ale aj traumou z konca vojny, a silne konzervatívna, zbabelá, ovplyvnená jej výchovou v rodine aj v škole. Žiaľ, tá konzervatívna stránka obvykle zvíťazila. Od roku 2011 sa Vladimír pravidelne zúčastňuje na Pride v Bratislave, Košiciach, ale aj vo Viedni a v Prahe.

O útoku v roku 2022 pred kaviarňou Tepláreň na Zámockej ulici Vladimír tvrdí, že ho takýto čin neprekvapil. Po tom, čo ako príslušník LGBTI komunity čelil celý život predsudkom, urážkam a útokom, bolo podľa neho len otázkou času, kedy niekto prejde od nenávisti k činom.

Posledná volebná kampaň opäť rozvírila vlnu nenávisti voči LGBTI ľuďom. Vladimír si vypočul nadávky a urážky, niekto sa ho dokonca pokúsil opľuť na zastávke. Týždeň po tom, čo predseda KDH nazval LGBTI hrozbou a pliagou, Vladimíra vyhodili pracovníci SBS z obchodného domu Eurovea v Bratislave. Neskôr mu prišiel list s ospravedlnením, ale aj obhajobou „oprávnenosti“ ich konania, keď ho označili za „potenciálnu hrozbu diskomfortu pre ostatných návštevníkov.“

Vladimír apeluje na ľudí, ktorí si myslia, že politici si môžu hovoriť hocičo a nikoho to nezasiahne, aby boli ostražití a citlivejší na „homofóbne reči politikov, nazval by som ich presnejšie homohejtné, lebo oni nemajú strach z LGBTI ľudí, oni šíria nenávisť.“

Vladimír je momentálne na dôchodku, ale zároveň ďalej pracuje. Po posledných voľbách stále častejšie uvažuje nad odchodom zo Slovenska. Svoje životné motto formuluje takto: „Nebyť blbec – premýšľať, dávať si pozor, aby som nespravil chybu, učiť ľudí, aby premýšľali, a učiť ľudí spravodlivosti.“