Zoltán Kukula

„A raz, to som bol na tej cele s Lacim Šterbinským, počuli sme, že večera ide, hrnce sa ťahali... Šálky sme museli nohou kopnúť von, dali nám tam a to bola, to si pamätám, fazuľa s jedným chlebíkom. No samozrejme, tam bolo fúru kameňov, to sa vo väznici nečistí. Tak sme to zjedli a ten dobrý dozorca otvoril celu a hovorí: ,Chlapci, ešte chcete? Ostalo.‘ No tak hovoríme, že hej, ale Laci začal skákať. A dozorca sa ho pýta: ,Prečo skáčeš?‘ ,No aby sa mi viacej ešte spratalo.‘ Tak sa aj zasmial, no dal nám to, ale zrazu začal kričať: ,Čo otravujete?‘ My sme nevedeli, čo sa deje. Potom, za takých pár minút, otvorí celu a hovorí: ,Tie svine už idú vyšetrovať.‘ Tu sme vedeli, že tí dozorcovia niektorí boli ľudia. To bolo ich zamestnanie, ale nestratili ľudskosť a tí vyšetrovatelia vlastne aj ich pozorovali. To bolo vlastne také nadradené, aj ich sa každý bál.“

„Prišiel na rok inžinier Nemec. Mne bol veľmi sympatický, bol otvorený, taký priateľský, v Trenčíne na obchodnej akadémii učil a mal dať do poriadku školu. Aj so žiakmi vychádzal, hoci potom naňho strašne nadávali. Nedostal byt, preto po roku odišiel do Trenčína. Libant so školníčkou Antalovou boli tak spriahnutí, že čo mi napísal, to mu ona dala do Dobšinej cez šoféra autobusu. A v jednom liste napísal: ,Zolo, počúvaj Slobodnú Európu, nasmeješ sa.‘ No a základ môjho zatvorenia bol vlastne ten list. Tým som sa stal agilným členom Bielej légie, čo som vôbec ja o tom nevedel. Rozbíjal som republiku, bol som velezradca. Rozbíjal som Zväz mládeže a tak ďalej.“

„Jej [manželkinho] ocka zobrali do Ruska, ona stále hovorí, že Rusi. No Rusi boli len vykonávatelia, lebo transportovali, ale udávali naši ľudia a to je tá tragédia. Vo Veľkej sú ľudia, už pomaly odchádzajú z tohto sveta, ktorí udali. A udal ho jeho najlepší kamarát, lebo manželkin ocko bol predseda HSĽS a on bol veľký gardista. Tak on sa chcel kryť, udal jeho. Zobrali ho, no a keď sa vrátili dvaja, pán Hlásny a ešte jeden, tak nehovorili nič. Iba potom, po dobe, povedali, že ešte rukou kýval, keď ho hodili do tej šachty a buldozér ich zarovnával. Ja čo som počul, lebo zaujímalo ma to, prečo, čo a ako, že to bol jeden strašne dobrý človek. Na píle robil preberanie guľatiny a keď bol vyhodený most do Veľkej, tak normálne dal rozhlásiť vo Veľkej, aby si ľudia prišli pre dosky, aby si okná zabili, lebo nemali sklá. A to hovoria ľudia, že on Miško keď mohol, len pomohol. Ten v živote nikomu zle neurobil.“

„Ale ja sa vrátim k tomu Slovenskému štátu. Neviem si predstaviť lepší štát, malinký, aj keď sa hovorí, že také ,krídla‘ mali Nemci nad nami. Oni mali tie ,krídla‘, lebo povedali, že kto bude s nimi, bude sa mať dobre. To sa tak hovorilo medzi ľudom, ale bolo to celkom iné v politike. Nikto nemohol proti Nemecku, proti tej silnej veľmoci, nič urobiť. My sme mali na celom Slovensku to, čo nikde v Európe nebolo: švajčiarsku čokoládu, anglické látky. Obchody boli preplnené tovarom, o ktorom sa nám ani nesnívalo.“