Alojz Kuna

„Prešli roky a na jar som s otcom orezával v záhrade stromy. Máme veľkú záhradu, však poznáte to, okrášľovali sme to. Sestra dorastala, mala devätnásť rokov a ten, ktorý prišiel, čo povedal: ,Aj toto je naše!‘ Jeho syn začal chodiť za mojou sestrou. Otec chodil z Bohumína domov raz za dva mesiace a to bolo v lete, išiel von na záchod a zbadal dcéru, že pod orechom s nejakým mládencom tam deštutuje, kurizuje. Otec išiel bližšie, pozrel sa naňho a keď zbadal, čí je to syn, tak zareval naňho, chytil ho takto za golier a kopal do neho, pokiaľ nevyšiel až na ulicu a robil strašný krik. Chlapci, mládenci mi hovoria: ,Lajo, choď domov, otec sa doma s niekým bije.‘ Ja som prišiel domov, sestra plakala, mamka so založenými rukami. ,Preboha, čo sa stalo mama?‘ A ona mi hovorí, že toto a toto sa stalo a ja som hovoril: ,Otec, nebáli ste sa? Však keby sa bol otočil, tak by vás bol prizabil ten oný.‘ Ale bol to slušný človek, odišiel. Domov prišiel určite s plačom, otec sa ho opýtal, čo sa stalo. Tak otcovi musel povedať, že bol vyhnaný odtiaľ a odtiaľ. Na druhý deň ráno otec mal dovolenku, ja tiež a naraz vidím, že jeho otec ide k nám do záhrady. Ja som rýchlo pílku, sekeru a ostré náradie, už som aj upratoval. Prišiel a pozdraví: ,Dobrý deň prajem.‘ Otec bol na dvojitom rebríku, pozrie sa takto na neho, zišiel dole z rebríka, prišiel k nemu a hovorí: ,Čo chcete?‘ On mu hovorí: ,Ferko, prečo si ty vyhnal toho môjho syna? Vieš aký je to dobrý chlapec a ty si ho tak surovo vyhnal z domu.‘ Otec sa napriamil a hovorí mu: ,A vy si čo myslíte, že ste mi zobrali pôdu, majetok, že máte nárok aj na moju rodinu? Chcete mi zobrať nasilu aj moju dcéru? Spomeňte si, čo ste povedali vtedy.‘ Bez slova sa otočil, odišiel a určite synovi povedal: ,Syn môj, tam nechoď. Ja mám tam vinu, prečo ťa vyhnali.‘“

„Začal som robiť ako chlapec na poľnohospodárstve. Nezabudnem nikdy na jeho slová, čo mi vždy hovorieval už ako pätnásťročný, keď som chodieval a učil sa orať: ,Syn môj, keď bude slnko v takej úrovni ako je orech, čo bol na našom dvore, už nechoď, vypriahni a choď domov, ale beda ti, ak dôjdeš domov a prvé čo spravíš, že vypriahneš voly, pôjdeš do špajze, odkrojíš si chleba, namastíš ho, pôjdeš do maštale a dobytok sa bude na teba pozerať ako ješ. Zapamätaj si, v prvom rade je dobytok, ten musíš napojiť, nakŕmiť a potom choď sa navečerať, pomodli sa a ľahni si spať.‘ Takto ma učili môj otec a moji rodičia. Takto som mal robiť na poli, na svojej pôde, ktorú sme mali.“

„Najväčší hriech podľa mňa v komunizme je ten, že zabil v ľuďoch povedomie úcty. Lásku, priateľstvo nahradil vypočítavosťou, toho druhého iba využiť, a tým ľudské charaktery zodral z kože. Predstavte si strom, ktorý je zodratý z kože, aké vydá plody? Toto vydal! Toto je ten následok a bude veľmi ťažké vrátiť sa naspäť do toho vlaku, naspäť do tých ideí, k tej láske k pôde ako mali naši rodičia a pred nami, čo žili. Toto bude veľké umenie.“

„1. septembra 1952 som nastúpil do Novák do baníckeho učilišťa. Po dvoch mesiacoch prišiel za mnou jeden z našej dediny, ktorý bol tiež banícky učeň a bol doma v nedeľu a prvý mi oznámil, že: ,Otca ti zobrali a zavreli ho.‘ Keď som prišiel domov, tak som sa opýtal mamky, ako to bolo. Tak mi povedala toľkoto: ,Syn môj, boli sme s otcom v jeseni vykopávať zemiaky. Predseda miestneho národného výboru súdruh Miškolci prišiel za nami a povedal nám, aby sme sa okamžite vrátili domov. Keď sme sa vrátili domov, deti zo škôl, ľudia na ulici kukali, pretože to bolo hotové divadlo. Otca postavili do rohu, dvaja žandári ho strážili a zobrali všetko.‘ Všetko, skutočne. Mamka mi hovorila, že ešte aj nože, čo sme mali pripravené na zabíjačku, múku, chlieb, orechy, domáce zajace, všetko brali rad radom, vyzametali. Mamka vtedy mala štyridsať, ja som mal šestnásť, brat dva roky a sestra jedenásť a keď odchádzali, mamka sa ich pýta: ,Čo dám svojmu synovi, keď príde v nedeľu domov?‘ Pretože vtedy bola každá sobota pracovná. A vtedy sa pozrel predseda na mamu a hovorí: ,Pozdochýnajte od hladu ako ten pes.‘ Toto bola odpoveď. Toto bola odpoveď na to a rozmýšľal som, čo takého ten môj otec urobil.“

„,V roku 1952, vtedy, keď tvojmu otcovi všetko zobrali a nakoniec ho odsúdili a zavreli, ja som robil pokladníka družstva, bol som hlava, (hovorí medzitým). Viem, čo sa odohrávalo, ja ti viem lepšie povedať, čo sa všetko vtedy stalo a chcem ti to povedať, aby si poznal pravdu.‘ A on mi hovorí: ,Vieš, vtedy, keď vám všetko zobrali, aj ľuďom brali peniaze, my sme na to od štátu dostali peniaze, ale ja som nebol sám ten najvyšší a sám mohol rozhodnúť, tak sme povedali: Vyplatíme im tie peniaze a všetci boli väčšinou ešte to, takému špinavému kulakovi by si chcel pomôcť, dať peniaze. Rozdelíme si to my, medzi družstevníkmi. Naša je moc, neopováž sa im dať ani korunu! Peniaze sa niektoré rozdali, ale čo je horšie, prišiel päťdesiaty rok máj a prišla mena peňazí. Peniaze prepadli a my sme už nemohli vracať peniaze, už sme na to nemali,‘ hovorí. ,Toto je príčina toho hľadať, že kde, ale jedno ti poviem, máš pravdu, bi sa za to. Musia ti to družstevníci vrátiť, ten majetok ti zaplatiť.‘“