Alojz Kuna

„Začal som robiť ako chlapec na poľnohospodárstve. Nezabudnem nikdy na jeho slová, čo mi vždy hovorieval už ako pätnásťročný, keď som chodieval a učil sa orať: ,Syn môj, keď bude slnko v takej úrovni ako je orech, čo bol na našom dvore, už nechoď, vypriahni a choď domov, ale beda ti, ak dôjdeš domov a prvé čo spravíš, že vypriahneš voly, pôjdeš do špajze, odkrojíš si chleba, namastíš ho, pôjdeš do maštale a dobytok sa bude na teba pozerať ako ješ. Zapamätaj si, v prvom rade je dobytok, ten musíš napojiť, nakŕmiť a potom choď sa navečerať, pomodli sa a ľahni si spať.‘ Takto ma učili môj otec a moji rodičia. Takto som mal robiť na poli, na svojej pôde, ktorú sme mali.“

„Najväčší hriech podľa mňa v komunizme je ten, že zabil v ľuďoch povedomie úcty. Lásku, priateľstvo nahradil vypočítavosťou, toho druhého iba využiť, a tým ľudské charaktery zodral z kože. Predstavte si strom, ktorý je zodratý z kože, aké vydá plody? Toto vydal! Toto je ten následok a bude veľmi ťažké vrátiť sa naspäť do toho vlaku, naspäť do tých ideí, k tej láske k pôde ako mali naši rodičia a pred nami, čo žili. Toto bude veľké umenie.“

„1. septembra 1952 som nastúpil do Novák do baníckeho učilišťa. Po dvoch mesiacoch prišiel za mnou jeden z našej dediny, ktorý bol tiež banícky učeň a bol doma v nedeľu a prvý mi oznámil, že: ,Otca ti zobrali a zavreli ho.‘ Keď som prišiel domov, tak som sa opýtal mamky, ako to bolo. Tak mi povedala toľkoto: ,Syn môj, boli sme s otcom v jeseni vykopávať zemiaky. Predseda miestneho národného výboru súdruh Miškolci prišiel za nami a povedal nám, aby sme sa okamžite vrátili domov. Keď sme sa vrátili domov, deti zo škôl, ľudia na ulici kukali, pretože to bolo hotové divadlo. Otca postavili do rohu, dvaja žandári ho strážili a zobrali všetko.‘ Všetko, skutočne. Mamka mi hovorila, že ešte aj nože, čo sme mali pripravené na zabíjačku, múku, chlieb, orechy, domáce zajace, všetko brali rad radom, vyzametali. Mamka vtedy mala štyridsať, ja som mal šestnásť, brat dva roky a sestra jedenásť a keď odchádzali, mamka sa ich pýta: ,Čo dám svojmu synovi, keď príde v nedeľu domov?‘ Pretože vtedy bola každá sobota pracovná. A vtedy sa pozrel predseda na mamu a hovorí: ,Pozdochýnajte od hladu ako ten pes.‘ Toto bola odpoveď. Toto bola odpoveď na to a rozmýšľal som, čo takého ten môj otec urobil.“

„,V roku 1952, vtedy, keď tvojmu otcovi všetko zobrali a nakoniec ho odsúdili a zavreli, ja som robil pokladníka družstva, bol som hlava, (hovorí medzitým). Viem, čo sa odohrávalo, ja ti viem lepšie povedať, čo sa všetko vtedy stalo a chcem ti to povedať, aby si poznal pravdu.‘ A on mi hovorí: ,Vieš, vtedy, keď vám všetko zobrali, aj ľuďom brali peniaze, my sme na to od štátu dostali peniaze, ale ja som nebol sám ten najvyšší a sám mohol rozhodnúť, tak sme povedali: Vyplatíme im tie peniaze a všetci boli väčšinou ešte to, takému špinavému kulakovi by si chcel pomôcť, dať peniaze. Rozdelíme si to my, medzi družstevníkmi. Naša je moc, neopováž sa im dať ani korunu! Peniaze sa niektoré rozdali, ale čo je horšie, prišiel päťdesiaty rok máj a prišla mena peňazí. Peniaze prepadli a my sme už nemohli vracať peniaze, už sme na to nemali,‘ hovorí. ,Toto je príčina toho hľadať, že kde, ale jedno ti poviem, máš pravdu, bi sa za to. Musia ti to družstevníci vrátiť, ten majetok ti zaplatiť.‘“

„V roku 1957 1. novembra som narukoval do Opavy a ako som spomenul, do Ostravy, do baníckeho učilišťa, z toho spravili vtedy kasárne, volalo sa to Pavol Korčagin. Tam boli tí pétépáci, tí „čierni baróni“, čo nič nemuseli robiť, len kopať uhlie. A ja som vtedy napísal otcovi: ,Otec, som blízo pri tebe.‘ To bolo tridsať kilometrov, Bohumín od Havířova. ,Ak chceš, v sobotu ma môžeš dôjsť navštíviť, mám rannú zmenu, poobede už budem doma.‘ Tak otec aj prišiel, sedeli sme na vrátnici a ja som videl, že sa mu nechce odo mňa odchádzať. Chcel všetko vedieť, čo a ako. Až prišla deviata hodina a vtedy videl ten obraz ako nastupujú vojaci do autobusu pod samopalmi a išli na nočnú zmenu. On sa na mňa pozrel, hovorí: ,Týchto kde vedú?‘ ,Otec, veď aj ja takto chodím na zmeny. Idú do roboty, idú na nočnú zmenu.‘ Vtedy otec zložil svoju tvár do svojich dlaní, začal plakať. Prvý raz v živote som videl svojho otca plakať. A na to potom: ,Synu môj, ja viem, že za to, že si ty tu, mám leví podiel, sú to moje skutky, za to si tu, ale keby som bol v tej dobe podpísal ja do družstva a potom po dvoch rokoch podpálil pokladník družstva maštale a zhoreli, tie maštale mňa by boli zobrali a mňa by boli zabili, tak ako zabili nočného strážnika, ktorý nechcel prezradiť, pretože ten, ktorý podpálil, mu povedal pod zbraňou: ,Keď ma prezradíš, zabijem ťa.‘ Toto by sa bolo odohralo so mnou.‘ Takto sme debatovali ďalej a ja sa pýtam otca, otec najprv mňa: ,Akú máš robotu?‘ A ja mu hovorím: ,Otec, nemusíš sa báť, ja som už robil, som vyučený baník, robil som v bani, viem sa tu pohybovať, viem čo mám robiť, ale povedz mi ty, ako si sa mal v tom Jáchymove?‘ A on mi hovorí: ,Syn môj, ja som na robotu bol zvyknutý, ja som sa nebál roboty, ale vieš čo bolo velice ťažké?‘ ,Čo, otec?‘ ,Keď sme vyfárali von z bane upotení, tak hodinu nás nechali v daždi, padal sneh, triasli sme sa a nechali nás upotených vonku stáť a mrznúť a vykrikovali na nás: ,Špinaví kulaci! Doma komunisti vám obšívajú manželky, pretože nemajú čo dať svojim deťom jesť.‘ Ale ja som našu mamu poznal, ja som sa nebál, ale boli tam aj žiarlivci, ktorí napadli toho, čo tak vykrikoval na nich. Syn môj, to si mal vidieť ten rev, ako reval, keď ho zatiahli dovnútra za vlasy do tej vrátnice a bili ho, kopali do neho. Toto bolo ťažké, nie robota.‘“