The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Milan Kužela (* 1946)

• narodený 27. 4. 1946

• 1957 začal hrávať hokej za dorast Slovana Bratislava

• 1964 hráčsky debut v 1. lige Československa

• 1966 prvýkrát v širšom kádri národnej reprezentácie

• 1972 v mužstve Československa získal zlato na MS v Prahe

• 1974 mal zakázané prekročiť štátne hranice aj účasť na zahraničných stretnutiach

• 1979 ako kapitán Slovana vyhral federálnu ligu Československa

• 1980 kvôli nezhodám s vedením mužstva ho poslali hrať za Bučinu Zvolen

• 1981 vrátil sa do Slovana, kde odohral poslednú sezónu

• 1983 - 1992 ako hrajúci tréner pôsobil vo viacerých mužstvách, trénoval aj v Nemecku, Švajčiarsku a Taliansku

• 11. 12. 2004 uvedený do Siene slávy slovenského hokeja

Milan Kužela je hokejovou legendou, dres s jeho menom v súčasnosti tróni v Sieni slávy slovenského hokeja. Takmer celú kariéru strávil v bratislavskom Slovane, pre fanúšikov „Belasých“ je symbolom jeho zlatej éry. Napriek nespornému talentu to za komunizmu ako športovec nemal ľahké. Mnohým ležal v žalúdku práve kvôli rozhodnutiu nevstúpiť do strany.

Bydlisko na zimnom štadióne

Narodil sa 27. apríla 1946 v povojnovej Bratislave. Demokraciu si príliš neužil, keďže už o necelé dva roky komunisti rázne prevzali moc. Jeho otec ešte po vojne, v ovzduší víťaznej eufórie, vstúpil  do strany. „Bol v nej ale asi iba tri mesiace, lebo potom zahlásil, že iné sa hovorí a iné sa robí,“ spomína Milan Kužela a dodáva, že nechuť voči komunistom zdedil asi po ňom.

Milan mal 6 rokov, keď jeho otec získal prácu na zimnom štadióne, kam sa s rodinou aj presťahovali. Prvá umelá ľadová plocha v Bratislave bola postavená ešte počas vojnového Slovenského štátu. Betónové tribúny pristavali čerstvo po februárovom komunistickom prevrate. Keď v roku 1957 Milan Kužela ako 11-ročný nastúpil do dorastu Slovana, štadión ešte nebol zastrešený. Zimná hala bola zakrytá až o rok neskôr kvôli majstrovstvám v krasokorčuľovaní. Pamätník podľa vlastných slov prežil detstvo na športoviskách, ktoré mu voňali podstatne viacej než školské lavice.

Na zimnom štadióne býval vedľa rodiny Kuželovcov aj koryfej slovenského hokeja a zaslúžilý tréner Bratislavčanov Michal Polóni. Ten rozpoznal talent mladého Kuželu, ktorého začal trénovať. Boli to časy, keď mladší hráči fasovali roztrhanú výstroj po starších a hralo sa so „sklincúvanými“ a nad sporákom vyhnutými hokejkami: „Otec v živote nevypýtal od nikoho hokejku. Vtedy bola relatívne drahá, tak si ju každý šetril, aj hráči z prvého mužstva. Keď otec našiel náhodou vonku zlomenú, ktorú niekto vyhodil, tak ju zobral domov, sklincoval, a ja som s ňou potom hrával.“

Búrlivá povaha

Spočiatku hrával v útoku, neskôr sa udomácnil v obrane. Bol povestný najmä tvrdou a nekompromisnou hrou do tela, mal dar prekaziť súperove nahrávky, pričom sám skvelo prihrával, na obrancu dával aj dosť gólov. Pre Milana Kuželu však bola typická istá zarputilosť a vzdorovitosť aj mimo klziska. Ak sa cítil v nepráve, neváhal to dať nahlas najavo.

Ešte ako žiak základnej školy dostal dvojku zo správania za „hanobenie červenej pionierskej šatky”, lebo si do nej utrel špinu z topánok. V tíme Slovana sa uchytil veľmi rýchlo, o niečo ťažšia bola jeho cesta do reprezentácie: „Nebol som straník, neudával som. Už v 1966. roku som bol v širšom kádri. Keď ma raz jeden hráč poslal mu kúpiť pivo, že som vraj bažant a všeličo inšie, tak som mu povedal aj ja svoje, hoci bol starší. Asi sa na mňa posťažoval, tak potom som v národnom mužstve už zrazu nebol.“

Milan Kužela spomína, že ako nestraník to v reprezentácii nemal vôbec ľahké. Hokejistov, ktorí nevstúpili do strany, vtedy nebolo veľa. Boli skôr výnimkou. Hráč so straníckou knižkou bol v národnom mužstve preferovaný – ak chcel Kužela hrávať v reprezentácii, musel ukázať, že je aj napriek „politickej nespoľahlivosti” skutočne prínosom. Drel o to tvrdšie a členstvo v komunistickej partaji zanovito odmietal: „Nevidel som v tom zmysel, hoci sa mali straníci lepšie, tí si mohli povyvádzať, čo chceli. Mnohí na zájazdoch aj kradli, ale všetko sa im to prepáčilo,“ vysvetľuje dnes pamätník.

Zlatí majstri z Prahy

V apríli 1972 sa v Prahe uskutočnili majstrovstvá sveta. Predchádzajúcich deväť ročníkov vyhrali bez výnimky sovietski hokejisti. Tím ZSSR sa podľa očakávania opäť približoval k zlatu – možno aj preto, že na turnaji z politických dôvodov chýbali Spojené štáty a Kanada. Rusi ale narazili na reprezentantov „bratského“ socialistického Československa, ktorého občania si v tom čase prechádzali tvrdou normalizáciou. V národnom tíme nechýbal ani Milan Kužela. Na šampionáte sa hralo dvojkolovo, teda nesúperilo sa vo finále, ale rozhodovalo skóre zo vzájomných zápasov. Kým v prvom naši so Sovietmi remizovali, v druhom zápase – aj napriek Treťjakovi v bráne – vyhrali 3:2. Milan Kužela hral, ako jeden z mála, na majstrovstvách v obrane i útoku. Víťazstvo domáceho mužstva bolo oslavované ako národný sviatok, o to viacej, že hokejisti Československa zvíťazili na šampionáte po dlhých dvadsiatich troch rokoch.

Víťazstvo nad sovietskymi reprezentantmi v sebe nieslo prvok skrytého odporu. Krutý normalizačný tlak iba posilnil dlhoročnú rivalitu medzi hráčmi dvoch „spriatelených“ mužstiev. Pocit krivdy po invázii z roku 1968 stále pretrvával. Milan Kužela si na okupáciu dobre spomína. Aj na to, ako augustové udalosti ovplyvnili situáciu v šatni aj na športoviskách.

„Pre športovcov to ťažké časy, človek si musel samozrejme dávať pozor na jazyk. Ale mňa tak učili, že čo si myslím, to mám povedať a čomu verím, toho sa mám držať. Tak mi nemohol niekto vopchať do hlavy, že zelená je čierna. Boli to pre nás športovcov celkovo ťažké dni. Zišli sme sa na tréningu a tréner povedal, že nejdeme trénovať, lebo nevieme, aká bude klíma. Potom sme sa išli s partiou aj s trénerom pozrieť k Dunaju. No a vtedy tam cez most práve vchádzali tanky. Tým ale ľudia bránili v prechode. Vojaci spustili paľbu, tak sme zaľahli za stĺpy a už som tam viacej nechodil. V takom výklenku jedného päťročného chlapca postrelili, to bol vnuk jedného zamestnanca na zimnom štadióne, ktorý robil s mojím otcom.“

Stop hraniu v zahraničí

Kužela hral za národné mužstvo aj na nasledujúcom šampionáte v Moskve, kde tím získal bronz. Taktiež na ďalší rok v Helsinkách, odkiaľ si tentokrát československí reprezentanti odniesli striebro. Milan Kužela bol jediným Slovákom v mužstve. Na helsinských majstrovstvách v roku 1974 sa vyskytli zvesti, že o niektorých hráčov z československého tímu prejavil záujem kanadský lovec talentov. Známy je prípad Václava Nedomanskeho. ŠtB mu rôznymi spôsobmi chcela zabrániť hrať v zahraničí, plánovali mu zhabať pas, nasadili na neho informátora a pozorne ho monitorovali. Nedomanský nakoniec vyviedol eštébákom husársky kúsok, keď odišiel na druhý pas na dovolenku do Švajčiarska. Dostal sa do Toronta a o niekoľko rokov už hrával v najvyššej zámorskej lige NHL.

Kanadský skaut mal údajne prejaviť záujem aj o Milana Kuželu. Tým pádom na neho automaticky padlo podozrenie, že – rovnako ako iní hráči – využije príležitosť a emigruje na Západ. Keď neskôr v roku 1974 cestoval do Nemecka na reprezentačné sústredenie, na hranici ho spoločne s Jiřím Bublom vysadili z autobusu a poslali domov. Za Bublu sa následne jeho domáci klub zaručil, avšak za Kuželu v Slovane to neurobil nikto. Nebol totiž v strane a vedelo sa o ňom, že k režimu nechová veľké sympatie. Jeho neúprosná a priamočiara nátura nevzbudzovala u hlavného straníckeho funkcionára Slovana prílišnú dôveru. „Chodil aj na hokej, do čestnej lóže, predtým, ako sa stal predsedom, hádam ani nevedel, kde je zimný štadión. Tak som za ním išiel, v korčuliach, a spýtal sa ho, či ho ten hokej vôbec baví. Potom som mu povedal, že ho tam nechcem ani vidieť.“

V roku 1976 získal cestovnú doložku na dovolenku do Juhoslávie. Keď sa vrátil, prišiel za ním dotyčný predseda hokejového oddielu, čudujúc sa, že pri takejto príležitosti neemigroval. Pamätník mu vysvetlil, že nikdy nemal záujem opustiť Československo.

Rebelantom do konca kariéry

Milan Kužela si nikdy nebral pred ústa servítky. Keď raz po liečení fraktúry lebky prišiel do kabíny a uvidel vyvesené vlajky Sovietskeho zväzu a vylepené komunistické heslá, nemilosrdne všetko strhol zo steny. Inokedy mu došla trpezlivosť, keď ho na striedačke predseda z Dimitrovky oslovil ako „súdruh“: „Ja som povedal, že ani moja sedacia časť nie je u mňa súdruh. Povedal som mu, že my sme tu športovci a hotovo.“ Iba raz si ho predvolali na koberček. Pri zašívaní obočia totiž zakrvácal kravatu klubovému lekárovi. „Predvolali ma na výbor, že mám zaplatiť pánovi doktorovi kravatu, ktorú vraj dostal od rodiny z Ameriky, a že som sa neslušne správal, lebo som mu povedal, nech si ju vyperie,“ spomína pamätník. Od roku 1977 bol Milian Kužela preverovaný ŠtB. 

Reprezentovať štát za hranicami ho nepustili do roku 1979. Vtedy totiž ako kapitán dotiahol Slovan k víťaznému titulu vo federálnej lige. Bratislavčania sa stali majstrami v celoštátnej súťaži ako prvý spomedzi slovenských klubov. V silnejšej zostave už asi Slovan nikdy nehral – polovicu ligových gólov nastrieľal útok Petra, Mariána a Antona Šťastných. Milan Kužela bol po piatich rokoch povolaný do reprezentácie. Zo šampionátu si priniesol druhé striebro.

Začiatkom 80. rokov však započal pomalý pád jeho aktívnej kariéry. Kvôli nezhodám s vedením bol na sezónu vylúčený z kádra a ak nechcel v tíme skončiť, musel ísť hosťovať do Bučiny Zvolen. V tom čase utiekli za more aj pamätníkovi spoluhráči bratia Peter a Anton Štastní. Po Kuželovom návrate zo Zvolena začal Slovan koučovať nový tréner Jaroslav Walter. Ten bol známy nevyberanými metódami a tvrdým až nepriateľským prístupom voči hráčom. Pamätník spomína, ako Walter neznášal akýkoľvek odpor i na jeho silné postavenie medzi komunistami. Kuželu posielal venčiť svojich psov a chcel od neho, aby donášal na spoluhráčov, koľko vypili po tréningu pív. Walterove trénerské metódy a nátlak odmietol a v Slovane skončil. Následne pôsobil ako hrajúci tréner v nižšej lige za Nové Zámky a Piešťany, neskôr v západonemeckom HC Burgau. Podobne ako mnohí hokejoví veteráni po skončení aktívnej hráčskej dráhy pôsobil na trénerskom poste. Ak sa ho dnes opýtate, aké mal dojmy z pádu komunizmu, odpovedá: „Mal prísť skôr.“