Emil Lábus

„Na Rovnosti bol taký prípad, že sa robil vzdušný priestor, aby cirkulovalo v šachte. Väzni to robili. Mali už len asi dva-tri metre prestreliť a boli by na povrchu. Paleček, veliteľ lágru, vzal samopal a strieľal do tých priestorov, kde boli väzni. Že vraj jeden bol aj zastrelený. Ja neviem.“ „Stávalo sa niekedy, že tí, ktorí väzňov vyvádzali, sa ich vlastne chceli takým spôsobom aj zbaviť, že ich zastrelili?“ „Tak, aj sa chválili esenbáci, že: ‚Zoberiem si na špacírku väzňa alebo aj dvoch. A prídem sám.‘“ „Spomínate si na nejaký taký prípad?“ „Tak, ja presne neviem. Ale bol priateľ, ktorý spal so mnou a hovoril, že Paleček to urobil.“

„Vyšetrovali nás aj dvaja, traja, štyria, bili ako zvieratá, no to nejde povedať.“ „Aké metódy používali na vás?“ „Nuž tak, keď otvoríte nejakú skriňu, tam viseli všade od malého biča až po ... a tesali jak ...“ „Čo hovorili spoluväzni? Ako ich bili?“ „Ach, to je, to nie je jedno.“ „Čo sa týkalo výpovedí ...“ „Ja som bol vyšetrovaný jeden deň, neviem o ničom. Len som sa prebudil ... celý mokrý. Nechajte to tak ...“

„Moraváci dávali väčšinou pozor, ale boli aj na omši. Dávali sme pozor. Raz som bol na poobedňajšej šichte a mali omšu na Svätopluku. Náhodou prešiel táborák, to bol kápo, a začul to, žiaľbohu. Zobrali nám toho farára v ten istý deň. Teda v ten istý večer ho odvliekli. Kde, nevieme. Nevieme povedať. Ráno, keď som sa bol umývať, ten kápo prešiel, či sliedil, to neviem. Dal som mu takú, že padol. Neviem ako dlho nebol tam, ale také tri, štyri dni určite nebol. Lebo bol zbitý. Že Slováci ho zbili.“

„My sme sa vybrali rozniesť letáky, chceli sme ich rozniesť v Levoči. Ale Luciána Neupauera chytili, Štátna bezpečnosť prišla a zaistila ho. My dvaja sme sa vrátili do domu a v sobotu nás zaistili. To bolo 5. novembra.“ „Čo to boli za letáky? Odkiaľ ste ich dostali?“ „Vytlačili sme ich sami, teda ja som nebol prítomný. To boli iní ľudia. No a my sme si zobrali úlohu, že ich roznesieme.“ „A čo bolo na tých letákoch napísané?“ „Bratia Slováci ... nepamätám si to celé.“ „To bola nejaká výzva k niečomu?“ „Áno, výzva, aby nehlasovali za komunizmus.“ „A kto vás nabádal k tej myšlienke, aby ste to spravili?“ „Kto nás nabádal? Nikto nás nenabádal.“

„Tam som mal úraz, nakoľko sme mali zbité debny a toto sme sťahovali. Bedne sa položili a my sme to sťahovali a tam sa betónovalo okolo stavby. No a pravdepodobne odtrhlo sa nám to debnenie, ako výťah so žeriavom ťahal hore, a to debnenie ma dakde vtlačilo, zasiahlo mi hlavu. Ináč som nemal nič, len hlavu mám trikrát prasknutú. Tu, dvanásť centimetrov. No a chvalabohu tu som.“ „Dostali ste sa aj do vojenskej nemocnice?“ „To nebola vojenská nemocnica, to bola väzenská nemocnica, tam bol profesor Koch. To bol človek, mal za sebou ešte za Slovenského štátu, lebo on bol Žid. Za Slovenského štátu brali Židov a aj jeho zobrali. Ale inak bol veľmi dobrý človek. Potom ma z vojenskej nemocnice prepustili, dostal som podmienku. Na moju žiadosť a žiadosť mojej matky ma potom preložili do nemocnice do Karlových Varov. Telefonoval som domov, museli prísť po mňa. Matka musela, aj otec, aj ja podpísať, že na vlastnú žiadosť, tak som prišiel domov do Belej.“