Marian Lacko

„Z hodiny na hodinu a zo dňa na deň sme zisťovali, že tu sa niečo začalo, čo už len tak hocikto nezastaví. A navyše, už sme vedeli, že aj v tej televízii – však televízia je plná umelcov – sa pridávajú na stranu revolúcie, a to nám dodávalo odvahu a takú silu. Navyše sme videli, že v Bratislave na vrchole študentského hnutia bola naša rimavskosobotská bývalá gymnazistka Heňa Hrinková, ktorá bola veľmi často na obrazovke, a boli sme na to aj hrdí. A tak sme vedeli, že jednoducho ten generálny štrajk, ktorý bol vyhlásený na 27. novembra, bude. Akurát sme nevedeli, kto ho zorganizuje, ako to všetko bude, či aj v takom meste, ako je Rimavská Sobota, sa náhodou nenájdu eštébáci, policajti, teda žandári, ktorí nejakým spôsobom to tu budú chcieť zastaviť. Ale to, čo sme videli v tej telke, a že tá telka to tak otvorene podávala, nám vlievalo silu, že nie, toto sa už nedá zvrátiť. Jednoducho sa musí odstrániť vedúca úloha komunistickej strany z ústavy, a to je ten prvý krok k tomu, aby nastala nejaká demokratizácia v spoločnosti. Dva dni pred revolúciou už začali také pohyby, že kamaráti mi volali: počúvaj, ideme namaľovať transparent."

„Bolo nás tam asi desať, možno dvanásť, a mali sme vyjadrenia Občianskeho fóra, Verejnosti proti násiliu, študentského hnutia, ktoré bolo treba prečítať. Len teraz, kto tam pôjde? A toho nebolo, kto tam pôjde. A zrazu mi ten Peter Lebovič povedal: ‚Choď ty, lebo ty si už aj moderoval nejaké akcie v kultúrnom dome a vieš hovoriť na mikrofón.‘ A zrazu som si uvedomil takú vec, že asi tam fakt niekto musí ísť prvý, a videl som, že z nich asi tam nikto nepôjde. Bolo to riziko, lebo oproti bola budova Štátnej a Verejnej bezpečnosti, a tam boli otvorené okná a zo všetkých okien ďalekohľadmi na nás pozerali, dokonca puškami, ktoré zrejme neboli nabité, ale boli na nich ďalekohľady, čiže kto nemal taký ďalekohľad, tak pozeral cez taký. Ale jednoducho som si povedal, hádam sa už nič nemôže stať, veď už desať dní je tento pohyb v celej republike. Aj keď sme v Rimavskej Sobote a v každom takom malom meste sa hovorí, že to je republika v republike. Tak som tam teda išiel prvý. Najprv som sa predstavil, kto som, prečítal som z tých papierov jednotlivé veci, a už keď som tam bol, už sa potom postupne odvážili ďalší."