Marian Lacko

* 1962

  • „Tie prvé dni na námestí boli také, že tam vyšlo veľa ľudí, ktorí prezliekli z noci do rána kabát, a zrazu sa z tvrdých komunistov stali revolucionári. Najhoršie bolo to, že my sme vôbec nemali ani čas, ani priestor, ani sme vôbec nevedeli, ako lustrovať tých ľudí. Až potom vystúpil tam niekto a prišiel povedať – počúvajte, veď to je tvrdý komunista, to je hajzlík, ten v 1968. udával. Ale keď mi tam niekto lezie na tú tribúnu a pýta si slovo, a ja chcem demokraticky pôsobiť pred tými ľuďmi, tak jednoducho mu to slovo dám. A toto bolo najhoršie, že my sme nemali na to mechanizmus, ako to odčítať, kto tam patrí a kto tam nepatrí. Takže, žiaľ, stalo sa vtedy, že tam vyšli aj takí ľudia, ktorí tam nepatrili."

  • „Z hodiny na hodinu a zo dňa na deň sme zisťovali, že tu sa niečo začalo, čo už len tak hocikto nezastaví. A navyše, už sme vedeli, že aj v tej televízii – však televízia je plná umelcov – sa pridávajú na stranu revolúcie, a to nám dodávalo odvahu a takú silu. Navyše sme videli, že v Bratislave na vrchole študentského hnutia bola naša rimavskosobotská bývalá gymnazistka Heňa Hrinková, ktorá bola veľmi často na obrazovke, a boli sme na to aj hrdí. A tak sme vedeli, že jednoducho ten generálny štrajk, ktorý bol vyhlásený na 27. novembra, bude. Akurát sme nevedeli, kto ho zorganizuje, ako to všetko bude, či aj v takom meste, ako je Rimavská Sobota, sa náhodou nenájdu eštébáci, policajti, teda žandári, ktorí nejakým spôsobom to tu budú chcieť zastaviť. Ale to, čo sme videli v tej telke, a že tá telka to tak otvorene podávala, nám vlievalo silu, že nie, toto sa už nedá zvrátiť. Jednoducho sa musí odstrániť vedúca úloha komunistickej strany z ústavy, a to je ten prvý krok k tomu, aby nastala nejaká demokratizácia v spoločnosti. Dva dni pred revolúciou už začali také pohyby, že kamaráti mi volali: počúvaj, ideme namaľovať transparent."

  • „Bolo nás tam asi desať, možno dvanásť, a mali sme vyjadrenia Občianskeho fóra, Verejnosti proti násiliu, študentského hnutia, ktoré bolo treba prečítať. Len teraz, kto tam pôjde? A toho nebolo, kto tam pôjde. A zrazu mi ten Peter Lebovič povedal: ‚Choď ty, lebo ty si už aj moderoval nejaké akcie v kultúrnom dome a vieš hovoriť na mikrofón.‘ A zrazu som si uvedomil takú vec, že asi tam fakt niekto musí ísť prvý, a videl som, že z nich asi tam nikto nepôjde. Bolo to riziko, lebo oproti bola budova Štátnej a Verejnej bezpečnosti, a tam boli otvorené okná a zo všetkých okien ďalekohľadmi na nás pozerali, dokonca puškami, ktoré zrejme neboli nabité, ale boli na nich ďalekohľady, čiže kto nemal taký ďalekohľad, tak pozeral cez taký. Ale jednoducho som si povedal, hádam sa už nič nemôže stať, veď už desať dní je tento pohyb v celej republike. Aj keď sme v Rimavskej Sobote a v každom takom malom meste sa hovorí, že to je republika v republike. Tak som tam teda išiel prvý. Najprv som sa predstavil, kto som, prečítal som z tých papierov jednotlivé veci, a už keď som tam bol, už sa potom postupne odvážili ďalší."

  • Full recordings
  • 1

    27.07.2019

    (audio)
    duration: 02:45:21
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Tým, že nás komunisti naučili kolektivizmu, ani nevedeli, že nás naučili kolektívne proti niečomu bojovať

Marian Lacko sa narodil 1. apríla 1962 v Rimavskej Sobote. Pochádza zo štyroch detí. Marianova mama pochádza z Uhorského (dnes okres Poltár) a pracovala ako zapisovateľka na súde. Otec je z dedinky Vyšná Pokoradz, ktorá sa neskôr stala súčasťou Rimavskej Soboty a bol učiteľom na strednej škole. Marian v Rimavskej Sobote vychodil základnú školu (1968 – 1977) aj gymnázium (1977 – 1981). Na gymnáziu hral štyri roky v Divadle poézie. V rokoch 1981 – 1986 študoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s výtvarnou výchovou na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Popri škole začal účinkovať v študentskom divadle Knap (Klub nádejných amatérov pedagógov) pri Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici. Po vysokej škole začal pracovať v Mestskom kultúrnom stredisku (MSKS) ako samostatný odborný referent. Do Nežnej revolúcie sa zapojil počas generálneho štrajku, dňa 27. novembra 1989. Následne sa stal jedným z troch hlavných členov koordinačného centra VPN v okrese Rimavská Sobota. V roku 2004 je riaditeľom na Základnej umeleckej škole v Rimavskej Sobote. Dodnes učí a organizuje medzinárodné umelecké workshopy Letavy.