The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marian Lacko (* 1962)

• narodený 1. apríla 1962 v Rimavskej Sobote

• pôsobil v Divadle poézie a v divadle Knap

• založil medzinárodné umelecké workshopy Letavy

• do nežnej revolúcie sa zapojil počas Generálnom štrajku (27.11.1989)

• člen koordinačného centra VPN v okrese Rimavská Sobota

• riaditeľ Základnej umeleckej školy v Rimavskej Sobote (od roku 2004)

Už roky pred Nežnou revolúciou vystupoval na divadelných doskách v inscenáciách so zašifrovanou spoločenskou kritikou. I keď sa Marian Lacko, jeden z hlavných aktérov Novembra 1989 v Rimavskej Sobote, dostal k divadlu v podstate náhodou, ovplyvnilo mu celý život. A dalo mu niečo, čo bolo v čase totality veľmi vzácne  – slobodu vo vyjadrovaní a možnosť poukazovať na chyby režimu, o ktorých sa otvorene hovoriť nesmelo.

Stretnutie s okupačnými vojskami

Marian Lacko sa narodil 1. apríla 1962 ako tretie zo štyroch detí. Pochádza  z Rimavskej Soboty. Tam vyrástol, vychodil základnú školu aj gymnázium. Počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 mal iba šesť rokov, nikdy však nezabudol, ako dvakrát v strachu utekal pred tankmi. Prvýkrát, keď sa posádka tanku z kolóny prechádzajúcej cez mesto chcela pomstiť obyvateľom za to, že ich predtým zámerne zle navigovali. Tank sa začal pred nimi točiť na mieste, až z ulice dláždenej mačacími hlavami vyletovali kocky priamo do ľudí. O pár dní na Gottwaldovom námestí (dnes Hlavné) pri oficiálne nariadenom vítaní sovietskej armády namieril iný tank hlavňou na stojaci dav. Posádka tak urobila po tom, ako sa niekomu z davu podarilo trafiť niečím do priehľadu vodiča tanku. V oboch prípadoch sa Marian aj s ostatnými v panike rozutekali.

Otec doma prízvukoval, aby proti okupácii nikde nič nehovorili. Každý večer v napätí sledovali správy. Nikto netušil, ako to celé skončí: „Či to boli komunisti, či to neboli komunisti, každý mal strach. A bolo to len o tom, kto sa ako zachová.“ Marian toto obdobie spätne prirovnáva k obdobiu Slovenského štátu: „Tam tiež nevedeli, kto je udavač a budúci možný arizátor, kto z toho bude mať nejaký prospech a kto môže skončiť vo väzení.“ Neskôr skutočne vysvitlo, že organizátori demonštrácií a odporcovia okupácie boli prenasledovaní a trestaní. Režim sa mstil aj ich deťom a príbuzným. Patrila k nim aj Marianova spolužiačka na gymnáziu, vynikajúca žiačka, ktorá chcela byť lekárkou. No keďže sa jej otec v roku 1968 vyjadril proti vstupu cudzích vojsk, rovno jej povedali, aby si prihlášku na medicínu ani nepodávala.

Totalita vyháňala svojich občanov z krajiny

Mnohí kvôli totalite z krajiny emigrovali. Príležitosť mali aj Marianovi rodičia, keď raz dostali pozvanie navštíviť maminu tetu v Spojených štátoch. Vycestovať však mohli iba pod podmienkou, že všetky deti ostanú doma. Súdruhovia na okresnom výbore strany otca vybavili inštrukciami, o čom nesmie v zahraničí hovoriť, a dôrazne ho upozornili, aby sa o nič nepokúšal, lebo majú všade agentov. Príbuzní v Amerike rodičom ponúkli, že ich prichýlia a cez Červený kríž vybavia, aby za nimi priviezli deti. Otec mal však v Československu dve sestry a nechcel im spôsobiť problémy. Ponuku preto odmietli.

Marian ako dieťa zo silne veriacej rodiny začal ako prvák na základnej škole v roku 1968 chodiť na náboženstvo. O rok neskôr už ale musel skladať iskričkovský sľub, potom pioniersky a ako deviatak sľub ideám marxizmu-leninizmu. Sám na tieto nútené zmeny nespomína v dobrom: „To otočenie celej spoločnosti, lebo súdruhovia to tak chceli, bolo strašné. V podstate dobrovoľne-nasilu.“ Z pionierov sa na stredných školách automaticky stávali „zväzáci“ v Socialistickom zväze mládeže. Kto odmietol, riskoval neprijatie na vysokú školu. Marian až spätne pochopil, že režim nepotreboval žiadne individuality, ale jeden dav,  z ktorého nebude nikto vytŕčať. A keď sa kričalo „Nech žije KSČ!“, tak kričali všetci. „Stále nás viedli k úcte v niečo, alebo k tomu, že my sme len veľký dav, niekto je nad nami a tam my nemáme ani vidieť, ani sa do toho starať. Lebo niekto zhora sa o nás postará. No áno, postará, len už je jedno, či si vynikajúci, alebo nie. A to sme potom zistili v práci.“  

Marian naráža na fakt, že či už bol človek ako zamestnanec odborník, alebo fluktuant, ktorý nerobil skoro nič, rozdiely v platoch boli minimálne. V niektorých podnikoch maximálne pár desiatok korún. Na druhej strane takýto spôsob fungovania prinášal komunitné priateľstvá, ľudia viac spolupracovali a vedeli sa zomknúť. „Tým, že nás komunisti naučili kolektivizmu, ani nevedeli, že nás naučili kolektívne proti niečomu bojovať.“

Divadelné roky plné vzdoru

Marian sa odmalička túžil stať maliarom. Nakoniec mu ale učarovalo divadlo, hoci ho spočiatku nebral príliš vážne. Po gymnáziu, počas ktorého štyri roky pôsobil v Divadle poézie, chcel s hraním skončiť. Keď v roku 1981 začal navštevovať Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici (dnešná Univerzita Mateja Bela), mal v pláne zdokonaľovať sa v maľbe. Jeho spolužiačka ho ale tajne prihlásila do univerzitného divadla KNAP (Klub nádejných amatérov pedagógov). A tam prišiel k poznaniu, že divadlo a vôbec umenie je obrovským nástrojom na sebavyjadrenie, cez ktorý môže prezentovať svoje názory na dianie v krajine a kritizovať (aj keď nepriamo) komunizmus. Paralely so situáciou v Československu vedeli v KNAP-e nájsť asi v každej hre, trebárs aj v Alici v krajine zázrakov od Lewisa Carrolla. A aj keď bola tá kritika režimu niekedy veľmi skrytá, vždy z toho, že ju môžu vysloviť, cítili nesmiernu radosť.

Marianovým prvým otvoreným protestom proti režimu bola jeho diplomová práca „Divadlo života“ (1986), ktorá rozoberala fakt, že sa ako ľudia celý život maskujeme – vždy podľa toho, s kým, kde a za akých okolností sa stretávame. Samozrejme, narážal na komunizmus, v ktorom bolo maskovanie dôležitejšie – človek musel pred režimom pôsobiť dôveryhodne. V závere práce upozornil, že ju môžu hodnotiť iba ľudia bez masiek. Predsedníčka strany na katedre výtvarnej výchovy navrhla prácu vôbec neprijať. Predseda komisie, profesor Ivan Plintovič, však po obhajobe, keď ostatní členovia komisie ostali mlčky sedieť, vstal a prehlásil: „Porozmýšľajme, či tento mladý človek nemá pravdu,“ a začal Mariana obhajovať. Nakoniec odišiel z obhajoby s jednotkou.

Po vysokej škole Marian dúfal v prácu súvisiacu s umením. Na úrade mu ale pridelili miesto učiteľa slovenčiny v odľahlej prihraničnej dedinke. To rázne odmietol, aj keď nezamestnaním sa riskoval status príživníka, za ktorý hrozilo väzenie. Preto si hneď začal hľadať prácu sám. V auguste 1986 nastúpil ako samostatný odborný referent pre kultúrno-umeleckú činnosť v Mestskom kultúrnom stredisku (MsKS) v Rimavskej Sobote. Do MsKS sa vrátil aj po ročnej základnej vojenskej službe v Žiline. Zároveň nadviazal spoluprácu s miestnym ochotníckym súborom dospelých a začal rozvíjať svoje divadelné aktivity. V roku 1988 založil úspešné študentské divadlo Pictus. Vďaka inscenáciám tohto divadla odštartoval v meste divadelný boom.

Krízu v režime ukončila revolúcia

Počas 80. rokov sa zdalo, že Sovietsky zväz melie z posledného. Keď sa v roku 1985 stal generálnym tajomníkom ÚV KSSZ Michail Gorbačov, ktorý sa čoraz častejšie stretával so západnými politickými činiteľmi, začalo sa hovoriť o prestavbe spoločenského systému. Mladí ľudia zrazu pocítili, podobne ako ich otcovia v roku 1968, že prichádza uvoľnenie. V celkový pád režimu nedúfali, skôr v jeho demokratizáciu. Podobné pohyby vtedy prebiehali v komunistických krajinách po celej strednej Európe – v Poľsku, Maďarsku či východnom Nemecku. Aj na Slovensku, napriek silnej propagande, bolo už po Sviečkovej demonštrácii v marci 1988 cítiť, že sa k niečomu schyľuje. Situácia nakoniec eskalovala 17. novembra 1989.  

Vypuknutie demonštrácií sledoval Marian v správach, kde situáciu sprvu veľmi zľahčovali. Až postupne ľudia zisťovali viac. V Bratislave na čele študentského hnutia na FF UK stála bývalá rimavskosobotská gymnazistka Henrieta Hrinková. Od nej v Rimavskej Sobote vedeli, že celoštátny generálny štrajk, ohlásený na 27. novembra, určite prebehne. Akurát netušili, kto a ako ho zorganizuje a či ho nebudú chcieť prekaziť „eštebáci“. Marian sa do príprav na štrajk zapojil tiež. S kamarátmi v Dome kultúry tajne namaľovali transparent s výzvou na odstránenie vedúcej úlohy KSČ v štáte. Kamarát Juraj Kepka vytvoril plagáty, ktorými pozýval na účasť. Večer, keď ich spolu lepili po meste, si všimli, ako za nimi chodia žandári. „Nič nám neurobili. Počkali, kým vyvesíme plagáty a odídeme. Potom prišli a strhli ich.“ Dodnes existuje aj kronika, ktorú priniesol ďalší kamarát Ján Galdík, a niektorí aktéri z tribúny sa do nej podpísali. Pracovníkov MsKS nadriadení upozorňovali, že si vedenie mesta ich účasť na akcii neželá. Vtedy bol riaditeľom MsKS Štefan Baláž a predsedom mestského národného výboru Pavel Brndiar, neskorší primátor Rimavskej Soboty. Zhodou náhod sa ale štrajk konal na dnešnom Trhovom námestí (vtedy Námestie februárového víťazstva), kam chodieval Marian s kolegami na obed. Počkali na vhodný čas a išli sa  pozrieť, čo sa vonku deje. Mysleli si, že príde dvesto, najviac tristo ľudí, ale davy prúdili a oni zrazu hľadeli na päťtisícový dav.

Marian medzi organizátormi, ktorých bolo spolu desať, možno dvanásť, uvidel kamarátov Jána Galdíka, Petra Leboviča (vedúci štátneho okresného archívu) a iných, a tak ich išiel pozdraviť. Sám sa do štrajku priamo zapojiť neplánoval. Organizátori držali v rukách vyjadrenia Občianskeho fóra, Verejnosti proti násiliu a študentského hnutia, ktoré bolo treba prečítať na provizórnom pódiu. Nikto však nevedel nabrať odvahu. Peter Lebovič sa náhle otočil na Mariana, aby šiel on, keďže mal skúsenosti s moderovaním a rozprávaním na mikrofón. „A zrazu som si uvedomil, že tam fakt niekto musí ísť prvý, a videl som, že z nich asi nikto nepôjde. Bolo to riziko, lebo z budovy Verejnej bezpečnosti oproti na nás zo všetkých okien pozerali. Dokonca puškami, ktoré asi neboli nabité, ale boli na nich ďalekohľady.“ Marian sa teda odhodlal, vystúpil na tribúnu, predstavil sa a začal čítať odkazy. „Jednoducho som si povedal – hádam sa nič nemôže stať, veď je už desať dní tento pohyb v celej republike.“

Po Marianovi vyšiel na tribúnu kamarát Miroslav Kéry, Štefan Glezgo z okresného úradu a ďalší. Mariana, pretože vystúpil prvý, začali ľudia automaticky vnímať ako vodcu revolúcie v meste. Po demonštráciách v ďalších dňoch sa niektorí presunuli do veľkej divadelnej sály v MsKS, kde viedli diskusie na rôzne témy. Po dvoch dňoch im riaditeľ Baláž sám ponúkol klubovňu v Dome kultúry a neskôr dostali kanceláriu a miestnosť s tlačiarňou v budove mestského úradu. Traja najhlavnejší, ktorí tvorili koordinačné vedenie centra VPN v okrese, boli Daniel Brezina, ktorý sa vyznal v politickej problematike, Marian a mozgom skupiny bol Peter Lebovič. Z Bratislavy im aktuálne informácie neustále posúvala Henrieta Hrinková. Organizátori až spätne zistili, že na demonštráciách v prvé dni vystúpilo veľa takých, ktorí z noci do rána „prezliekli kabát“. Nemali žiadny mechanizmus, čas a ani priestor na to, aby ľudí kontrolovali, lustrovali. Napríklad jeden stredoškolský učiteľ, ktorý na škole pôsobil ako tvrdý komunista, zrazu vystúpil ako revolucionár. Na druhý deň ho jeho študenti za odmenu vítali v kabátoch pretočených naruby. Žiaľ, takých, čo využili situáciu, bolo oveľa viac. A nielen v Rimavskej Sobote.

Porevolučné sklamanie

Po revolúcii sa mnohí z bývalých komunistov dostali do vysokých štruktúr. Keď to Marian zistil a z hnutia začala vznikať politická strana, z VPN odišiel. Cítil, že sa demokratické sily rozbíjajú. Vo februári 1990 zmenil zamestnanie, z MsKS prešiel na Základnú umeleckú školu (ZUŠ) a bol rád, že konečne učí výtvarnú výchovu. Chvíľu pôsobil aj ako predseda okresného výboru Matice slovenskej. Zvolili si ho na základe jeho aktivít  v Novembri ´89. Keď ale niektorí členovia protestovali proti jeho snahe nadviazať kultúrnu spoluprácu s Csemadokom (Maďarský spoločenský a kultúrny zväz na Slovensku), z postu po troch mesiacoch odstúpil. Nechápal, prečo by tieto dve kultúrne organizácie nemohli rozvíjať spoluprácu. Za celý život nemal s Maďarmi problémy. Hovorí, že aj počas revolúcie stáli na našej strane.

Marian dodnes pôsobí na ZUŠ-ke, od roku 2004 ako riaditeľ, stále však učí. Keby komunizmus v roku 1989 nepadol, tak by ako nestraník iste vo vyššej funkcii pracovať nemohol. Do KSČ sa ho snažili nalákať trikrát. Počas vojenskej služby mu dokonca ponúkali byt, trojnásobne vyšší plat, prácu pre manželku a miesto v škôlke pre syna. Chceli, aby mal na starosti politicko-výchovné aktivity na útvare. Vstup do strany sa mu však bridil. Vedel, že by prišiel o slobodu v živote a vyjadrovaní. A tú si cenil omnoho viac. Súdruhovia jeho prácu napriek tomu akceptovali, lebo zistili, že ju robí dobre. Domnieva sa ale, že bol sledovaný. Aspoň v čase, keď počas štúdia v roku 1985 založil s kamarátom Jánom Husárom umelecké workshopy Letavy – dnes už veľké medzinárodné podujatie, ktoré každý rok priláka stovky umelcov naprieč celým spektrom, z rôznych krajín Európy. Takýto veľký projekt bol režimu určite podozrivý. On sa o to ale vôbec nezaujímal. Chcel iba robiť umenie.

Samotnú Nežnú revolúciu a udalosti zo začiatku roku 1990 Marian vníma ako politicko-občiansku výchovu, akú mladí v škole nikdy nezažijú. Reči o riadenej revolúcii nepripúšťa. „Keby sme boli pripravení, tak máme systém, ako lustrovať; máme systém, ako získavať informácie. To boli všetko veci, ktoré sa menili z hodiny na hodinu, a prichádzali nové.“ Utkveli mu v pamäti slová Daniela Brezinu, ktorý na margo revolučných udalostí podotkol: „Teraz moc v tomto štáte leží na zemi a bude záležať iba na tom, kto ju zodvihne.“ Smutne konštatuje: „Žiaľ, zodvihli ju súdruhovia prezlečení do kabátov HZDS a im podobní, ktorí si sprivatizovali tento štát, ako chceli.“ Následný akt rozdelenia republiky považuje za obyčajné delenie majetku, o ktorom rozhodli politici Václav Klaus s Vladimírom Mečiarom.

Divoké 90. roky, keď bola slovenská vláda úzko prepojená s mafiou, mu pripomenula minuloročná poprava novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. „Vlastne zisťujeme, že hoci sme tridsať rokov po revolúcii, je to skoro to isté ako za Mečiara. Tak vlastne, kde sme sa dostali?“ Nejaké pozitívum z tej hroznej udalosti predsa len reflektuje – a tým je založenie hnutia „Za slušné Slovensko“ a zmobilizovanie Slovákov. Opäť sme sa raz zomkli, vyšli na námestia a ukázali najvyšším politickým špičkám, že toto už si dovoliť nemali.