Anton Laššák

* 1919

  • „Ja som bol na predsunutej pozorovateľni. Jako hen ku tomu domu tam boli, bol nepriateľ. Pod takým brehom. A my sme boli na takom brale hore. Ale ja som nikdy na toho nezamieril, ktorý na mňa nemieril. Nikdy. Ja som strieľal na nepriateľa, keď len som bol v ohrození života. A boli takí, čo si gusli, no. ‚Ja si gusnem na toho!’. Bo bol že blízko, no tak, že gusne. A ja som to nevedel."

  • „A prišlo povstanie. Tak som narukoval a pri Mikuláši rozbili tú jednotku, čo sme boli tam. Tak to všetko sa rozpŕchlo. A ja som išiel tu na Ružomberok po tých kopcoch. Odtiaľ potom nás dali na Žarce. Na tých Žarcach nás dali tam potom tých, čo neutiekli, a ja som zastupoval veliteľa tridsaťdva mužov, čo boli. Mali sme tri guľomety a ostatní len pušky a granáty. No ale tam potom nás prepadli Nemci, obkolesili, a to poutekalo. Zostali v tých kopcoch tam vojaci. A veliteľ, čo mi zveril tých vojakov mi hovorí: ‚No i čo teraz budeme robiť?̓ Zobral žold, čo mal pre nás, a pošiel preč a my sme pošli naholo. Boli takí, neboli na fronte, ešte nevedeli, čo jako sa, tak sa triasli. Pozahadzovali zbrane a ja som to chytil potom a svoje som si nechal. Aj flintu, aj pištoľ, aj granáty. A tak som išiel, až som ich dobehol. A potom som ich viedol z tých Žarcoch na Mokraď a tam som prešiel cez Oravu. Sa báli. Oni neboli na fronte, iba tam za toho povstania. Tak som išiel päťdesiat metrov pred nimi a hovoril im, že oni aby si dávali pozor, keď budú na mňa strieľať. Ja som sa mal s čím brániť ešte, bo som mal aj pištoľ, aj granáty. Ale šťastlivo sme došli."

  • „Keď som prišiel z Kaukazu s tým raneným, ležali tam kone okolo cesty. Tak tí Rusi, zajatci, urezovali to mäso také, čo chrobáky žrali, a ktorýsi aj surové zjedol. A ja som potom chytil komisár z chlebíka a polovicu toho chleba som mu dal jednému tam."

  • „Päť razy som bol mal návrh na povýšenie a zakaždým som, popral som sa s dakým. Keď ma šáhli, tak som vracal, či to bol rotný alebo čatár, lebo to. Aký požičaj, taký vráť. Tri razy som bol za to zrušený na hodnosť. Posledný raz v Kremnici, a ja som hovoril: ‚Počujte, pán plukovník, načo mne je hodnosť teraz? Veď ja idem do civilu. Dajte mi dovolenku na dva dni, čo zájdem domov. Našim je smutno bezo mňa.’ Bo som bol vyhlásený ako tento, živiteľ rodiny. No i pošiel som, dal mi tú tento, tú dovolenku, ale: ‚Neviete si vážiť hodnosť, tak hodnosť zruším!’ A ja: ‚A načo mi je hodnosť, keď ja už pôjdem do civilu? Som len na cvičení tu.’ Ešte ma chcel zatvoriť, že neviem ceniť si ho."

  • Full recordings
  • 1

    Zákamenné, 04.04.2015

    (audio)
    duration: 01:48:39
    media recorded in project Príbehy 20. storočia
Full recordings are available only for logged users.

Život je pes, ktorý nebreše, len hryzie

Anton Laššák, vojak
Anton Laššák, vojak
photo: Anton Laššák

Anton Laššák sa narodil 2. mája 1919 v oravskej obci Zákamenné, vo vtedajšom Československu. Už ako mladý sa vyznačoval intelektom, a preto sa ho rodičia rozhodli poslať na štúdiá. Po prvých prázdninách sa ale do školy aj kvôli úrazu otca a zmeneným rodinným pomerom už nevrátil a nastúpil za krajčírskeho učňa. Napriek učňovskému listu musel kvôli nedostatku práce odísť za zárobkom do Nemecka, odkiaľ sa vrátil na Slovensko po prepadnutí Poľska Nemeckom v roku 1939. Krátko pracoval ako krajčír, keď dostal rozkaz narukovať do Ružomberka, kde sa pripojil k Delostreleckému pluku 2. Po napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom v lete 1941 bol vyslaný na východný front. Počas dvoch rokov na fronte pôsobil ako spojka a zdravotný ošetrovateľ. Kvôli ochoreniam, vrátane malárie a žltačky, bol poslaný späť na Slovensko na zdravotnú dovolenku a na východný front sa už nevrátil. Do bojov sa aktívne zapojil ešte počas Slovenského národného povstania, počas ktorého zastupoval veliteľa jednotky. V posledných mesiacoch vojny bol postupne vyslaný do rôznych oblastí Slovenska, kde sa staral o ochranu obyvateľstva pred rabujúcimi vojakmi. V roku 1947 sa oženil a spolu s manželkou Martou vychovali desať detí. Postupom času sa dostal späť k remeslu, založil si živnosť a stal sa z neho vychýrený krajčír. Po jeho rozhodnutí nevstúpiť do Komunistickej strany Československa mu bola živnosť odobratá a on za prácou musel dochádzať do vzdialenejších častí republiky, aby dokázal uživiť rodinu. Natrvalo sa v Zákamennom usadil, až keď sa zamestnal v odevnom závode Makyta v Námestove, kde pracoval dlhých dvadsaťjeden rokov. Do dôchodku odišiel vo veku šesťdesiatjeden rokov, no naďalej si ešte ďalších desať rokov privyrábal na rôznych brigádach. V súčasnosti (2015) žije Anton s rodinou v obci  Zákamenné,  do ktorej diania sa vždy zapájal, a vo veku deväťdesiatšesť rokov je jej najstarším obyvateľom.