Otis Laubert

„Žili sme v podstate na uliciach, v tom čase to bolo veľmi módne, také to bítnické hnutie…A Vlado sa oženil, s Oľgou Urminskou a keď čakali dieťa, tak sa Vladovi rodičia uľútostili a požičali mu tehlovú chatu v Lamači, kde im umožnili, keď čakajú bábätko, že by tam mohli žiť. A mňa samozrejme zobrali so sebou, však kde budem spať, keď trávim celé dni s Vladom Weiserom na ulici. Tak ja som bol súčasť toho bývania. Ja som spával vzadu v takom prístrešku pre náradie. No a žili sme tam veľmi slobodne, v tom čase na naše kritériá veľmi šťastne. To bolo šesťdesiat osem. A oni mali v šesťdesiatom deviatom sedemtýždňové dieťa. A žili sme tam asi rok v tej chate spolu, a ja som išiel s kamarátmi niekde na stredné Slovensko na nejaký výlet. Vrátil som sa a Oľga, Vlado a malý Oleg neboli doma. To bol pre mňa dosť silný šok. Jednak to, že taký blízky kamarát bez mihnutia odíde na západ, ujde, to znamená, že ja ho už nikdy neuvidím. A druhá vec, ostal som v cudzej chate, to som pochopil, že zajtra musím niekde inde odísť. A to bol pre mňa veľmi silný okamih trpkého poznania, ako ovocie okupácie.”

„Keďže som neskončil akadémiu, skončil som ŠUPku, tak som nemal záujem, neviem ani či sa to dalo, vstúpiť do Zväzu. Situácia bola taká, pokiaľ viem od kamarátov, že každý absolvent akadémie sa automaticky stal členom Zväzu toho najnižšieho stupňa. A tí už mali nárok, ako člen, to sa volalo Zväz slovenských výtvarných umelcov, alebo tak nejako, tí už mali nárok zažiadať si o výstavu, či sólo alebo zúčastniť sa kolektívnej. Keďže ja som nemal ani ambíciu ani ten papier, tak som vlastne ani nerozmýšľal, že by som sa chcel zúčastniť výstavy. A už tie programy boli dosť často tematické, dosť často spoločenské zadania alebo politické, tak to som vonkoncom nemal záujem. Pretože ja som sa tým nikdy nezaoberal a vnútorne nestotožnil. To znamená, že nebol dôvod, prečo by som sa ja uchádzal o výstavu, neviem, 50 rokov prvého zjazdu KSČ alebo Víťazný február alebo takéto skvelé tematické zadania. Takže až po revolúcii, po páde režimu sa aj mne otvorila slobodná možnosť, tak ako ostatným kamarátom kolegom, ktorí mali možnosť vystavovať. Samozrejme, nie všetci chceli, väčšina z nich sa nechcela zúčastňovať tých tematických zadaní prorežimovského charakteru. Tak ja som vlastne až potom dostal tú možnosť. V podstate ja som bol pre verejnosť neznámy človek, pretože ma bežná verejnosť neregistrovala ako výtvarníka, ako umelca.”