The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

profesor Dr. Ivan Lefkovits (* 1937)

• narozen 21. ledna 1937 v Prešově

• po ustanovení Slovenského státu i s rodinou perzekuován pro svůj „židovský“ původ

• vězněn v koncentračních táborech Ravensbrück a Bergen-Belsen

• otec a bratr zavražděni nacisty

• absolvoval chemickou průmyslovou školu a Vysokou školu chemicko-technologickou

• v létech 1964 až 1966 působil jako stážista v Laboratorio Internazionale di Genetica e Biofisica v Miláně

• v roce 1967 emigroval s rodinou do Spolkové republiky Německo

• kariéru imunologa zahájil v Paul-Ehrlich Institutu ve Frankfurtu

• s Nielsem Kajem Jernem zakládal Basel Institute for Immunology

• působil v laboratořích Universitätsspital Basel

• profesorem na Philipps-Universität Marburg

• přednášel v Sir William Dunn School of Pathology v Oxfordu a v řadě dalších institucí

• je nositelem řady ocenění a členem Učené společnosti České republiky

Detstvo, vzťahy, arizácia, útek...

Ivan Lefkovits sa narodil ako druhé dieťa v pomerne úspešnej a obľúbenej rodine zubného lekára. Jeho mama bola lekárnička. Ako malý chlapček často s otcom chodieval do práce a pozoroval zaujímavú prácu v laboratóriu. Aj napriek tomu, že im ako hospodársky dôležitým Židombola udelená výnimka odloženia transportu do koncentračných táborov, táto forma záchrany bola len dočasná. Možno by dokonca bolo lepšie, keby ju nemali:„Tá šanca zachrániť sa by bola väčšia, keby sme toto nemali a keby sme sa včas snažili utiecť. Lebo takto bol náš útek okamžite viditeľný.“ Nepomohol ani krst. Jedného dňa mal odrazu zakázané chodiť do laboratória. Jeho brat Paľko začal chodiť zo školy veľmi nešťastný, pretože sa mu vysmievali nielen žiaci, ale i sám učiteľ. Onedlho otcovi zobrali ordináciu a prevelili ho. Mama si stále myslela, že to všetko nejako prečkajú. No keď sa situácia vždy len zhoršovala, rozhodli sa pod falošnou legitimáciou prejsť do Budapešti. Na hraniciach sa sedemročný Ivan detsky nevinne prezradil: „...som povedal: ,No viete, ja som po hranice dievča a po hraniciach budem zase chlapec.‘ A ten colník  povedal: ,Keby ja som bol zlý, tak teraz by si sa vrátil naspäť.‘“ Za hranice sa však podarilo prejsť len Ivanovi a jeho otcovi. Plán ostatných príbuzných bol pretrhnutý. Ivan ešte naposledy navštívil otca v nemocnici, ktorý hneď na to záhadne zmizol.

Ústav pre hluchonemých a pobyt v sirotincoch

Príbuzní z Budapešti zariadili, aby sa Ivan dostal do ústavu pre hluchonemé deti, kde mal väčšiu šancu prežiť hrôzy holokaustu. Nielenže bol prvý raz úplne sám preč z domova, ale celková situácia v ústave bola taká strašná, že sa čuduje, že nemá výraznejšie psychické následky.Pri vchode mu povedali: „Ivanko, teraz budeš tuná a keď prejdeš túto bránu, nesmieš otvoriť ústa, nesmieš povedať už nič. Tí všetci ostatní sú hluchonemí, ty nie si, budeš počuť rôzne veci, no musíš sa tváriť, že ich nepočuješ.“ Jedinou možnosťou na bezpečný úkryt po návrate z Maďarska bol sirotinec v Kremnici. Ivan tieto zmeny vnímal celkom pozitívne, no jeho brat si všetko uvedomoval a strašne ho to ničilo. Jedného dňa naviedol Ivana, aby spolu utiekli. „A to bola chyba, veľká chyba, pretože tam sme boli v bezpečí.“ Matka, ktorá bola sama vo veľmi nebezpečnej situácii a musela sa už dlhšiu dobu skrývať, vymyslela náhradný plán a dala ich do ďalšieho sirotinca v Prešove. Ten bol však onedlho zbombardovaný a všetci museli byť evakuovaní.

Pohľad smrti do očí...

 Jedného dňa, ešte keď pani Lefkovitsová mohla pracovať, prišla do lekárne jej známa a pýtala si Aspirín. Bola to manželka lekára a preto bolo zvláštne, že si práve ona pýta lieky. Bola to však iba zámienka na to, aby ju mohla varovať: „,Pani Lefkovitsová, okamžite zmiznite, okamžite zmiznite, gestapo príde o niekoľko minút.‘ Nato moja mamička išla dozadu, zavesila biely plášť a povedala: ,O chvíľku prídem.‘ A vo v dverách stretla gestapo, ktoré práve vchádzalo do miestnosti. A ona vyšla von a ešte počula: ,Hľadáme magistru Lefkovitsovú‘ a chceli ju zatknúť.“

Po evakuácii sirotinca sa musela postarať nielen o seba, ale i o deti. Najprv ich poslala k známemu do Lipovca, kde ich susedia skoro spoznali a museli okamžite utiecť. Nejakú dobu sa schovávali v rodinnom dome pani Elizy, ktorá okrem nich pomáhala ďalším siedmim Židom. Tam sa kľučkovanie skončilo, pretože boli  gestapom odhalení, zatknutí a v poslednom transporte poslaní na smrť.

Osvienčim, Ravensbrück, Zelle a Bergen-Belsen

V Osvienčime ich pre nedostatok miesta odmietli prijať, a tak ich poslali do Ravensbrücku. Po vyčerpávajúcom, dlhom, neúnosnom prevoze nastalo selektovanie. Brata Pavla vtedy Ivan videl naposledy, pretože ten bol podľa pravidiel lágra považovaný za muža a dostal sa do iného tábora. V Ravensbrücku zažili tvrdý režim, matka pracovala dvojnásobne, aby mohla dostať dvojitý prídel polievky pre svojho malého syna. Nebol to však likvidačný tábor, nikoho nevideli zomrieť. Odtiaľ boli zdĺhavým spôsobom prevezení do Zelle a odtiaľ hnaní v pochode smrti do Bergen-Belsenu. Tam zažili rozklad v najhoršom slova zmysle. Neboli apely, ľudia boli na seba veľmi zlí, bolo nebezpečné vychádzať von z budovy. „...keď sme vyšli von, tak sme zistili, že vonku už sú mŕtvoly, a som prvý raz videl mŕtvoly a to, čo sme videli, že je veľa mŕtvol, to nebolo nič. To každý deň bolo viacej a viacej. A oni to čiastočne odpratávali, potom už ani to nie, to už ležalo všade. Boli najprv miesta, kde dávali dnu tie mŕtvoly. Tí, čo odpratávali tie mŕtvoly, tí sa dopúšťali kanibalizmu. Ožierali tých ľudí, lebo aspoň niečo to bolo, pritom nič to nebolo, lebo to bolo už vyschnuté mäso, už nie mäso to bolo, proste hrozné. Všade boli rozsiate mŕtvoly. Keď chcete nejakú predstavu mať, tak bolo to ako nejaká pláž pri mori, kde bolo veľa ľudí, lenže boli mŕtvi; jeden vedľa druhého, ale tiež krížom cez seba. Tak to bol ten láger.“

Posledné dni v Bergen-Belsene

Keď vedeniu tábora bolo jasné, že o niekoľko dní bude koniec, vyhodili prívod vody do vzduchu a odišli. „A my sme tam zostali bez vody, bez jedla, bez ničoho - niekoľko desaťtisíc ľudí. Väčšina už bola mŕtvych, ale tí, čo boli živí, tak tam boli a zostali bez vody.“ Po čase prišli na to, že láger nie je strážený a nefunguje ani elektrické oplotenie. Tí smelší sa pobrali hľadať nejaké jedlo. Priniesli zmrznuté zemiaky: „...väčšina ľudí ich jedla olúpané. Ale my, mamička a ja, sme boli takí slabí, že v tom boji o tie zemiaky to neprichádzalo do úvahy, že by sme vôbec niečo pre nás mohli získať. Ale sme zostali o hlade, nebolo nič, voda nebola, nebolo nič a jediné, čo potom bolo, je to, že sme mali len tie šupky od tých zemiakov, z toho sme mohli aspoň vycucať tú vodu alebo tú tekutinu. A to bolo všetko.“

Oslobodenie

Keď Angličania prišli oslobodiť zajatých Židov z koncentračného tábora v Bergen-Belsene, nevedeli, čo ich tam čaká. Prvou základnou potrebou bolo zadovážiť dostatok vody pre všetkých. „Keď ten prvý džíp s Angličanmi prešiel cez tú bránu, tak oni keď toto videli, tak oni nemali tušenie, čo ich čaká. Oni tak na to boli nepripravení tam vidieť tú situáciu, že jednoducho oni museli zohnať cisternové auto, oni museli zohnať nejaké tie hadice, s ktorými by to napojili. Voda bola, ale muselo sa to nejako tam doviezť a než oni to napojili, tak to práve trvalo štyridsaťosem hodín. A keď to napojili, tých prvých dvadsať minút, len dvadsať minút, ale tých prvých dvadsať minút bolo hrozné, lebo to bolo bitky o tú vodu. Potom ľudia si uvedomili, že je dosť vody, že to nemá cenu, ale tej bitky musím s sa priznať, sa zúčastnila aj moja matka, lebo ona chcela pre mňa ten pohár vody dostať.

Dlhú dobu sme s mamičkou slávili iný deň oslobodenia než pätnásteho, slávili sme sedemnásteho apríla, a to preto sme sa tak rozhodli, lebo to bol deň, keď sme prvý raz dostali vodu. A je to možno pre dnešných ľudí nepochopiteľné, ale pre nás to nebolo nepochopiteľné...“

Po oslobodení sa s matkou vrátili naspäť na Slovensko a s hrôzou zistili, že sú takmer jediní žijúci z ich rodiny... 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala: Antónia Filípková