The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Lenek (* 1961)

• narodený 3. 10. 1961 v Košiciach

• 1980 začal študovať na vysokej škole

• v rokoch 1987 a 1988 bol obvinený z „nepovoleného podnikania”

• strávil 48 hodín vo väzbe a dostal 2 roky podmienečne a finančný trest

• 1990 založil vytúžený vlastný obchod s hudbou

• toho času žije v Košiciach a prevádzkuje Music Center

Vychovaný láskou k slobode a hudbe

Peter Lenek sa narodil 3. októbra 1961 v Košiciach do stavbárskej rodiny. Jeho matka pracovala ako vedúca reštauračných zariadení. Otec, stavebný inžinier, bol zamestnaný na odbore výstavby krajského národného výboru, kde zastával vedúcu pozíciu. Peter sa od detstva venoval filatelii či zbieraniu modelov autíčok. U Lenekovcov bol doma dennodenne zapnutý magnetofón s hudbou a už v mladosti sa u neho prejavil jeho špeciálny záujem o hudbu, ktorú nevedel nájsť v televízii či rozhlase. Od susedov, známych hokejistov, získavali Lenekovci nedostupné hudobné nahrávky, ktoré sa mladému Petrovi vrývali pod kožu. Za socializmu bolo totiž takmer nemožné dostať sa k zahraničnej hudbe, v našich obchodoch sa zahraniční interpreti nepredávali, a to bol pre Petra veľký problém. Ale ako sa hovorí, „kto chce, cestu si nájde“.

Na vysokej škole

O okupácii Československa sa Lenekovci dozvedeli na dovolenke v Bulharsku. Peter mal necelých sedem rokov. Ležali na pláži Čierneho mora a túto novinu sa dozvedeli z malého prenosného tranzistora. Rýchlo sa zbalili a išli naspať na Slovensko. Cestu od maďarsko-československých hraníc lemovali ruské tanky, vojenské autá a ťažkotonážne transportéry – to bol šok i pre mladú detskú dušu. Sovietske vojská u nás nakoniec ostali vyše dvadsať rokov.

Pre údajný nedostatok miesta maturanta Petra nezobrali na medicínu, V roku 1980 tak na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach začal študovať učiteľský odbor biológia-chémia. Kameňom úrazu boli „politické“ predmety: vedecký komunizmus, marxisticko-leninská filozofia, politická ekonómia a dejiny robotníckeho hnutia. To boli štyri základné povinné politické predmety, ktoré musel absolvovať každý študent na vysokej škole.

Obdobie osemdesiatych rokov na univerzite Peter opisuje nasledovne: „Na prednáškach z marxisticko-leninskej filozofie som bol iba raz za celý rok, našťastie neboli povinné. Cvičenia a semináre boli povinné. Mal som s nimi problémy najmä preto, že som bol veľký hudobný fanúšik. Veľa som cestoval do Maďarska, kde som si kupoval platne, hudbu a tričká, čo sa stalo kameňom úrazu. Mamka mi kúpila v Maďarsku mikinu, na ktorej bola veľká americká vlajka a logo California University Los Angeles. Jedného dňa si ma pozval na „koberček” profesor Vladimír Cirbes, vedúci katedry marxizmu-leninizmu. To bol zlom v mojom živote, pretože sa ma opýtal: ,Prečo propagujete na svojom odeve, súdruh Lenek, západnú, americkú, imperialistickú univerzitu? Prečo nepropagujete našu Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika?´ Ja som bol z toho taký zaskočený, že som nevedel, čo mám odpovedať. Povedal som pravdu, tak ako ma celý život učili: ,Keby ste dali, súdruh profesor, vyrobiť tričká s logom našej univerzity, rád by som ich nosil.´ Aby som to vysvetlil, nič také neexistovalo, nikto nič podobné nevyrábal. Keďže som mu oponoval, zmohol sa len na jedno, skríkol na plné hrdlo: ,Von!´ A letel som z kabinetu. Týmto sa to celé začalo s mojimi problémami.“

V čase, keď boli záverečné skúšky, bol Peter ako jediný chlapec v triede na záverečnom sústredení vojenskej katedry, a skúšky si preto musel odložiť. Napokon musel aj opakovať ročník, s čím boli spojené technické a byrokratické problémy. Za socializmu totiž museli formuláre s povolením o prerušenie štúdia podpísať všetci profesori, ktorí aktuálne vyučovali na fakulte. Ak čo i len jeden odmietol tento formulár podpísať, nemohli ste pokračovať v štúdiu. A presne toto bol aj Petrov prípad.

Polovica autobusu emigrovala počas zahraničného zájazdu

Taktiež s vycestovaním na Západ bolo plno byrokratických problémov. Okrem toho, že si bolo treba našetriť značne veľkú sumu, bolo aj potrebné vyplniť množstvo formulárov, obehať rôzne úrady a byť pripravený na rôznych „agentov provokatérov“ – na agentov štátnej tajnej služby, a nenechať sa nachytať nadávaním na socialistické Československo. Pre väčšinu mladých bol takýto zájazd na Západ aj špeciálnou možnosťou, ako prekročiť hranice a ostať v zahraničí. Veľa mladých ľudí odišlo práve do západného Nemecka. Peter spomína na jeden z takýchto zájazdov:

„Asi dva dni sme boli v Alpách v hoteli so šoférom a sedeli v reštaurácii. Začal nám hovoriť, chcel nás vyprovokovať: ,Viete, čo som teraz počul v rádiu? Československo podpísalo so západným Nemeckom zmluvu o vydávaní emigrantov naspäť do Československa.´ Takú vec si na nás vymyslel, pretože asi vedel, že chceme emigrovať. A ďalej tento „agent provokatér” – šofér autobusu – pokračoval: ,Keď niekto od nás bude chcieť emigrovať, tak ho Nemci neprijmú, vysadia ho na našich hraniciach a u nás bude mať veľké nepríjemnosti a za to ho zavrú.´ Za socializmu to fungovalo takto, keď niekto emigroval, tak automaticky mal vo svojej neprítomnosti v Československu súd, ktorý ho odsúdil za trestný čin ilegálneho opustenia republiky a vymeral mu dva-tri roky nepodmienečne. Samozrejme, že vám automaticky prepadol všetok majetok v prospech štátu. Vieme, ako sa to robilo, ten majetok si potom komunistickí pohlavári medzi sebou rozobrali za pár drobných. Stačilo, že ste mali červenú knižku, a prišli ste k domom za pár korún, do slova a do písmena. Takto to fungovalo a dodnes to veľa ľudí využíva. Keď nám šofér toto povedal, ja som tomu nechcel veriť. Len som vedel, že jeden môj kamarát chce emigrovať, a tak aj bolo. Štyridsiati piati sme išli autobusom a vrátili sme sa asi dvadsiati. Z mladých som sa vrátil len ja a jeden mladomanželský pár, ktorý išiel do Nemecka na svadobnú cestu. Všetci mladí ostali na západe, väčšina nás opustila v Mníchove.“

Obvinený z „nepovoleného podnikania“

Za čias totality bolo takmer nemožné dostať sa ku kvalitnejšej západnej hudbe. Platne boli veľmi drahé a keď mladý Peter brigádoval, všetko prepočítaval na platne. Dostal nápad, že podá inzerát do časopisu Melódie, špecializovaného na hudbu. V inzeráte ponúkal: „Predám nahraté kazety”. „Strašne veľa ľudí mi začalo písať, bol veľký záujem. Nahraté kazety som rýchlo predal. Potom som odpovedal na inzeráty, že nech mi zašlú prázdne kazety a im ich nahrám. Tak som fungoval dva-tri roky. Zarábal som si týmto spôsobom na kupovanie svojej obľúbenej hudby. Oni mi poslali v balíku s kazetami aj peniaze.“ Za tieto peniaze si potom mladý Peter kupoval drahé platne svojich obľúbených interpretov.

Petrove konanie však vzbudilo pozornosť vyšetrovateľov všadeprítomnej Štátnej bezpečnosti. Tí na neho v druhej polovici osemdesiatych rokov zaviedli spis pod krycím označením „TURISTA“, pretože často získaval platne zo zahraničných zdrojov, ktoré vystopovala ŠtB. Jeho spis bol prísne tajný a samotný Peter Lenek bol zaradený medzi takzvanú „voľnú mládež” v Košiciach a taktiež medzi členov nelegálneho FAN CLUBU HEAVY METALU v Ostrave. Dňa 20. augusta 1987 sa Štátna bezpečnosť snažila takzvanou „prevýchovou” zabrániť šíreniu západnej progresívnej hudby návštevou pamätníka. Cieľom tejto návštevy bolo, „aby Peter Lenek upustil od svojho negatívneho konania, ktoré spočíva v získavaní hudobných nahrávok prozápadných hudobných štýlov punk rock a heavy metalu z kapitalistického zahraničia a v ich rozširovaní medzi mládežou v rámci celej republiky,” píše sa v štátnobezpečnostnom spise z archívu ÚPN.

V roku 1987 však prišlo aj obvinenie z „nepovoleného podnikania“: „Až mi jedného dňa v októbri 1987 zaklopali páni policajti. Potrebovali niečo upresniť. Nechali ma najprv dve hodiny čakať pred dverami v čakárni na Moyzesovej ulici v budove Verejnej bezpečnosti. Zistil som si, že to bolo úmyselné, aby som sa znervóznel. Potom si ma zobrali, bol to tvrdý krížový výsluch zo štyroch strán, a nakoniec povedali: ,Keďže máme informácie o vás, ideme na poštu.´ Tam sme prebrali balík, vrátili sme sa naspäť. Otvorili sme balík, boli tam kazety a peniaze. Vzniesli na mňa obvinenie z nedovoleného podnikania. Ďalší paradox bol, že na takéto podnikanie ani žiadne povolenie neexistovalo. Za socializmu tu žiadne slobodné podnikanie fakticky neexistovalo!“

Peripetií so socialistickým zriadením si Peter užil dosť: od nezrovnalostí pri prijímaní na vysokú školu až po problémy s nedokončením štúdia. K ďalším sa pridali domové prehliadky, obvinenie či nakoniec aj súdny proces, keď mu zabavili celú jeho dovtedajšiu zbierku nielen platní, ale aj magnetofónov a techniky, o ktorú sa neskôr súdil. Súd mu vymeral trest odňatia slobody na 6 mesiacov s podmienečným odkladom na 2 roky a peňažný trest vo výške 3000 Kčs, plus prepadnutie platní a audiotechniky v prospech štátu. Voči tomuto rozsudku sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu Peter Lenek odvolal. Súd mu vyhovel vo veci prepadnutia zbierok platní a audiotechniky. Všetok majetok mu bol vrátený. Finančnú pokutu ale musel zaplatiť. Súd prebiehal do konca roku 1988 a až potom mohol svoj majetok prevziať naspäť do svojho vlastníctva.

Nežná revolúcia a nové začiatky v deväťdesiatych rokoch

Peter počas vysokoškolského štúdia stihol absolvovať aj štyri semestre povinnej vojenskej prípravy, ktoré sa mu, žiaľbohu, po neukončení školy nezarátali do povinnej základnej vojenskej služby. Tak ho vojna zastihla dvakrát dlhšie než normálneho smrteľníka. Keď začala Nežná revolúcia, vojaci boli o nej informovaní, ale nemohli opustiť kasárne. Počas tejto vojenskej služby pamätník nečakal, že sa dostane na svetlo sveta ako skutočne slobodná bytosť v novom štátnom demokratickom zriadení. Vďaka Havlovým amnestiám, ktoré boli uvedené do praxe, mohol začať slobodne podnikať i s prechádzajúcimi obvineniami „z nepovoleného podnikania“, ktoré tým boli zrušené. Ihneď začal uvažovať o splnení svojho celoživotného sna, ktorým bolo otvorenie vlastného obchodu s hudbou. Tak sa aj stalo a jeho Music Center dnes sídli na Zvonárskej ulici 12 v Košiciach. Tu môžete Petra Leneka nájsť, ako predáva a šíri k nám českú, slovenskú, ale aj „západnú“, no v prvom rade kvalitnú hudbu vo svojom vlastnom obchode.