"V sedemdesiatom druhom, čiže o mesiac skôr ho pustili z Ilavy. Boli sme aj so švagrom poňho v Ilave. Prišli sme domov, tu sme sedeli do nočných hodín, sme sa rozprávali. A ráno prišli bezpečáci pre mňa a zobrali ma. Tak sme vôbec nechápali, čo sa deje v tejto súvislosti. Vôbec som nerozmýšľala o inom. Zobrali ma na februárku, tam som si sadla a naraz sa ma začali vypytovať na Kalinovcov. To sú naši priatelia veľmi dobrí. Ladislav Ján Kalina a Agneša a Julka. A len na Kalinovcov sa ma vyzvedali a začali mať také antisemitské reči všelijaké, bola som veľmi pohoršená. Zobrali na výsluch aj moju sestru, ktorú nevyslúchali ani s súvislosti s mojim mužom. A tiež sa jej vypytovali na Kalinovcov. A tak sme sa dozvedeli, bola som tam doobeda, na všetko som im vravela nie, tak boli dosť otrávení, nemala som čo podpísať. Tak okolo obeda ma pustili domov a som sa dozvedela, že Kalinovcov tú noc zavreli. Potom ma ešte raz ťahali za Kalinovcov, keď z nejakého odpočúvacieho zariadenia sa im zdalo, že je to môj hlas, ale nebol to môj hlas, a bola o nejakých pasoch reč. Môj muž mal ešte dva roky podmienku, to znamená, že vždy mu boli v pätách, sme sa ani nehceli s nikým tak veľmi stýkať, aj s ohľadom na ľudí ďalších a vôbec prišiel stade taký dosť utiahnutý, v zlom fyzickom stave, veľmi kašľal, zlé to bolo."
"Keďže sme mali známosti na Zväze spisovateľov v Moskve, môj muž aj ja, ale Solženicynovu adresu nevedel nikto. Osobne sa s ním nikto nestretol. Tu vyšiel Jeden deň Ivana Denisoviča a Matrionina chalupa v Tatrane. A teraz - bolo by sa treba spojiť so Solženicynom, ale ako ? Slovenka mala vtedy výročie. Sa pamätám, že som robila pre nich externe, tak mi vraveli - napíš nejakým autorom, aby sme tam mali aj nejakých nových. Nevedeli sme Solžovu adresu. Potom som vypátrala cez jednu pracovníčku na ich Zväze spisovateľov, že by som potrebovala príspevok pre Slovenku, aj žien by sa mohol týkať, nevieš jeho adresu ? Tak tá mi povedala a mala som adresu : Projezd Jabločkova, Rjazaň. Tri myslím. Mám to niekde v notese, minule som ho našla. Túto adresu som mala. Skutočne som mu napísala a skutočne nám aj poslal prvý úryvok z Rakoviny. Ten uverejnila Pravda na (Nedeľu) Víkend. Jožko Ruttkay uverejnil. Napísali sme Solženicynovi ďakovný list a takto sa nadviazal kontakt. Môj muž išiel na ten zájazd krátko na to z Kultúrneho života s Rudom Olšinským. Mali jeho adresu, tak sa tam dobrodružne dostali. On nám písal obidvom vždy, Paľovi a mne."
Prvého septembra sedemdesiat prišla sem o ôsmej hodine ráno, zacengali tu traja páni, prišli s takým glejtom, príkazom prokurátora na domovú prehliadku. Boli sme doma, to oni mali vysledované, že sme doma. Takže sme si museli pekne sadnúť a oni nám prehádzali celý dom. pobrali korešpondenciu, rukopisy, čo sme tu mali všelijaké, aj ruské, to je veliká škoda, že to pošlo. A to nikdy nevrátili. Mali sme tu profesora Kosterina, ktorému nikdy tu nevyšlo, písal veľkú knihu k Krymských Tatároch, o tom, ako ich vtedy vysídlili, čo s nimi spáchali. Sám mal ženu Tatárku. K tomuto sa Paľo dostal ešte v 69-tom.
Prekladateľka Marta Ličková sa narodila v roku 1926 v obci Badaň na strednom Slovensku. V čase druhej svetovej vojny vyštudovala Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici, kde spoznala aj svojho budúceho manžela Pavla Lička, ktorý sa aktívne zapojil do SNP. Po vojne sa presťahovala do Bratislavy a spolu s manželom Pavlom vstúpili do komunistickej strany. Marta začala pracovať ako prekladateľka z ruského jazyka, ktorý sa perfektne naučila ešte počas stredoškolských štúdií. V uvoľnených šesťdesiatych rokoch sa jej podarilo získať kontakt na zakázaného ruského spisovateľa Alexandra I. Solženicyna, ktorý jej manželovi poskytol rukopis románu Rakovina a ten následne v roku 1968 vyšiel v anglickom jazyku. V tom istom roku Marta otvorene vyjadrila nesúhlas s inváziou sovietskych vojsk do Československa a vystúpila aj s Pavlom z KSČ. Počas následnej normalizácie bola niekoľkokrát vypočúvaná ŠtB a v ich byte boli pravidelne vykonávané domové prehliadky. Až do Novembra 1989 nemohla oficiálne prekladať. Napokon sa zamestnala ako referentka na obchodnom oddelení v Datasystéme, závode výpočtovej techniky, kde ostala až do dôchodku. Marta prekladá dodnes a na konte má niekoľko desiatok kníh.
