„No napríklad v Pardubiciach sme boli na izbe po štyri alebo po šesť. Nepamätám si presne už. Ale v Želiezovciach sme bývali v maštali, kde boli ovečky. A tam neboli žiadne pokrovce, ani drevené dlážky, len čistá zem. Kúrilo sa v jedných kachliach a bolo nás tridsať na dvojposteliach. Dali nám jedno vedro uhlia, zakúriť a dosť. A keď bola zima, čo je to jedno vedro?"
„Zomrel v sobotu alebo nedeľu. Vo štvrtok mal byť pohreb. Tak aby sme sa skontaktovali s ŠtB-ákmi, či nám dovolia odísť na pohreb. Tak ja som tam išla a žiadala som, aby sme na ten pohreb mohli ísť. Povedali, že dobre. Zaplatíme nejaký poplatok a potom prídem v pondelok, že mi povedia. A v pondelok mi povedali, že ma nemôžu pustiť, pretože som bola zatvorená. Tak som povedala, hlavná vec, že zobrali poplatok. A teraz rodičov, ani súrodencov nechcú pustiť na pohreb. Či sa obávajú, že im ublíži ešte aj ako mŕtvy. Oni na to, že nie je isté, že je mŕtvy. Povedala som, že bodaj by mali pravdu, ale žiaľbohu je mŕtvy. Takže na pohreb nás nepustili."
„Mne dali sedem rokov, za to, že som bola v styku s mojím bratom. A za to, že som bola v Nevoľníctve, že sme robili protištátnu činnosť. Za to som dostala sedem rokov. To bolo v Nitre, ale v Bratislave, vlastne v Prahe na Najvyššom súde som dostala o dva roky menej, päť rokov. Ale zatvorili aj môjho otca, tiež za to, že bol v písomnom styku so svojím synom. On dostal myslím jeden a pol roka. Ale mne zobrali v Prahe na Najvyššom súde tie dva roky a dali ich môjmu otcovi. Tak on potom mal tri roky, a ja som dostala päť. Mama nedostala nič, len podmienku a príkaz, že sa nesmie stýkať so synom."
Marta Lihotská, rod. Kobelová, sa narodila 4. júla 1933, detstvo prežila v Prievidzi. Pochádza z kresťansky orientovanej rodiny. Brat Rudolf Kobela v roku 1950 emigroval do zahraničia a stal sa kňazom. Po skončení ľudovej a meštianskej školy v Prievidzi Marta absolvovala dvojročnú Obchodnú školu v Prievidzi. Neskôr sa stala členkou tajnej náboženskej skupiny „Nevoľníčky Matky Božej”. Po odhalení skupiny, ako aj písomného styku s bratom bola zatknutá a odsúdená za velezradu na 7 rokov nepodmienečne. Počas odvolacieho procesu na Najvyššom súde v Prahe jej trest znížili na 5 rokov nepodmienečne. Jej otec Jozef Kobela bol zatknutý na 3 a pol roka nepodmienečne. Väčšinu väzby strávila v ženskom pracovnom tábore v Želiezovciach, kde vládli neľudské pracovné i životné podmienky. Po amnestii politických väzňov v roku 1960 bola prepustená na slobodu. V roku 1965 sa vydala sa Stanislava Lihotského, bývalého politického väzňa, s ktorým mali tri deti. Väčšinu pracovného života strávila ako administratívna pracovníčka Bytového družstva v Prievidzi. Od roku 1989 žije na dôchodku v Bojniciach.
