The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Peter Lipa (* 1943)

• narodil sa 30. mája 1943 v Prešove

• jeho otec Mikuláš Löwy bol Žid, keď mal Peter rok, otca väznili na komandatúre gestapa, neskôr bol deportovaný do Osvienčimu, ako 40-ročný okolo Vianoc roku 1944 zahynul

• so sestrou Katarínou sa skrývali v Kláštore pod Znievom, kde ich rádové sestričky prijali ako siroty

• v roku 1949 nastúpil do školy Santa Maria v Prešove

• po strednej škole študoval na priemyslovke v Košicach odbor zememeračstvo a geodézia

• keď mu v 19-tich hrozila vojna, pokračoval v štúdiách v odbore Ekonomika a organizácia stavebnej výroby v Bratislave, kde sa naplno začal venovať hudbe

• počas socializmu hrával v zahraničí cez Slovkoncert (Nórsko, Chorvátsko, Nemecko, Španielsko, Alžír...)

• prvý samostatný album vydal, až keď mal 40 rokov

• bol redaktorom Slovenského rozhlasu pre publicistiku vo vede a technike v rokoch 1968 – 70 a 1972 – 77

• člen skupiny Struny, Istropolitana, Blues fives, HEY, Revival Jazz Band, Kombo Petra Lipu, Lipa Andršt-Bluesband

• organizátor Bratislavských jazzových dní, zakladateľ 1. jazzovej školy na Slovensku

• od roku 1976 je hudobníkom na voľnej nohe

Peter Lipa sa narodil 30. mája 1943 v Prešove. Otec Mikuláš Löwy, narodený v Budapešti (r. 1903), pracoval v prešovskom kníhkupectve „U Stanovského“. Mama Jolana Lipová (r. 1909) narodená v Rumunsku viedla malé rodinné papiernictvo. Obaja rodičia ešte pred vojnou dlhodobo žili v Prešove: „Otec si myslel, že mu ako Židovi nič nehrozí, keďže bol v tzv. zmiešanom manželstve, ženatý s kresťankou a mal dve kresťanske deti.“

No keď mal Peter rok, otca vzali „na komandatúru“, ktorá bola na križovatke oproti domu, kde bývali. Tam otca väznili a potom ho transportovali do Auschwitzu. Jeho zdravotný stav však nebol najlepší: „Nedožil sa slobody. Mama sa zľakla, že pôjdu aj po nás, deťoch. Zavrela obchod a zmizli sme z Prešova. Na chvíľu nás oddelila. Išla s dcérou, mojou sestrou Katkou, do Tatier. Katka si tam našla kamarátky a mama sa bála, že nás prezradia. Tak sme išli všetci do Kláštora pod Znievom a tam nás prijali rádové sestričky ako siroty. A mama sa so svojou mamou ubytovala niekde na dedine. Tak sme prečkali, kým vojna skončila.“

Dlho po vojne žili v domnienke, že jedného dňa sa jeho otec možno vráti, vo vojne bolo všetko možné: „Mama ma vychovávala ako kresťanské dieťa, krst, birmovka a asi som aj miništroval. Až keď som mal okolo 11-12 rokov, vedel som, že sa otec nevráti. Po návrate z koncentračného tábora ho pred svedkami vyhlásili za mŕtveho. Asi pätnástich rokoch som bol v rámci školského zájazdu v Osvienčime a na vlastné oči som videl tú hrôzu, ale  pochopiť sa to nedalo.“

Petrova mama sa už nikdy nevydala, nenašla si ani žiadneho partnera a deti vychovávala sama: „Myslím si, že mama to zvládala veľmi ťažko, ale nikdy som si to neuvedomoval, mama o tom nerozprávala. Nešírila paniku v domácnosti, že niečo nemáme a nemôžeme. Jednoducho sme boli spokojní s tým, čo máme, a naučili sme sa žiť skromne.“

Keď prišiel február 1948, rodina musela zavrieť obchod. Mama nastúpila ako predavačka do textilu a odvtedy celý život robila v obchode, neskôr ako vedúca oddelenia v Priore. Bývali na rohu Slovenskej a Metodovej ulice v podnájme, kúrilo sa drevom v pieckach, bol tam jeden vodovod a kuchynská pec, kde sa varilo. Neskôr, už počas Petrových štúdií, sa rodina z bytu vysťahovala, aj keď jemu sa z bytu nechcelo: „Moje srdce ostalo stále tam. Keď idem okolo, vždy sa tam zastavím. Teraz je tam kebab, v našej bývalej obývačke!“

Postavili ma na stôl, kde som musel spievať

Už ako mladý chlapec mal Peter hudobný talent: „Prejavoval som známky, že som muzikálny, keď som mal 4 roky, čo občas ľudia využívali. Postavili ma na stôl, kde som musel spievať, a tak som si to znechutil, až som s tým prestal. Nechal som si to iba ako svoju schopnosť, ktorú som nikomu neukazoval.“ Postupom času mal k hudbe blízko najmä ako poslucháč. Prichádzala nová vlna hudby a hviezdou sa stal Elvis. Medzičasom sa gitara stala symbolom doby a každý, kto mal k hudbe trochu blízko, vedel zahrať aspoň jeden akord.

Peter začal hrať, keď mal 16 rokov. Končil strednú školu a rozhodol sa ísť študovať na  priemyslovku do Košíc odbor zememeračstvo a geodézia. Ako 18-ročný dostal od mamy gitaru, ktorú má dodnes. Bol v dramatickom krúžku, kde hrali hry. Recitoval a chodil do prešovského PKO, robil kabaret a v miestnom prešovskom rozhlase uvádzali s kamarátom mládežnícku reláciu. Chvíľu premýšľal aj nad tým, že by si dal prihlášku na VŠMU, ale nikdy to neurobil: „Nikdy by mi ani nenapadlo, že by som mohol byť spevákom a živiť sa tým. Ja som bol iba pouličným spevákom,” hovorí.

Hudba nám otvorila srdcia

Začiatkom šesťdesiatych rokov nové trendy prichádzali aj do Československa a čoraz viac ľudí začalo cestovať do zahraničia. Letci, námorníci a diplomati donášali svojim deťom dovtedy „ideologicky závadnú” západnú hudbu: „Počúvali sme Hlas Ameriky – Music USA, to ma pripútalo k rádiu, a tak sme sa naučili počúvať džez a populárnu hudbu. Hudobne to vrelo aj v Poľsku a Maďarsku. V Maďarsku bola predajňa gramoplatní, kde sa dali pozháňať aj mladé kapely, ktoré hrali inú hudbu začiatkom tých 60-tych rokov. Navyše tam bol človek, ktorý mi vedel vypáliť piesne, aké som chcel. A vyrobil mi dlhohrajúcu platňu s pesničkami.“

Peter plánoval ďalej študovať, lebo ho to zachraňovalo od nástupu na povinnú vojenskú službu. Keď mal 19 rokov a vojna mu opäť hrozila, vybral sa na ďalšiu školu: Ekonomiku a organizáciu stavebnej výroby (ľudovo sa tomu hovorilo „riaditeľský smer“) na Stavebnej fakultu SVŠT. V roku 1962 prišiel do Bratislavy a dostával sa k hudbe naplno: „Bratislava bola geograficky bližšie k západu a bolo tu viac ľudí, ktorí cestovali. Viac diplomatov, viac skupín, vytvárali sa kontakty s ľuďmi, ktorých zaujímalo to isté. Boli tu väčšie možnosti zháňania hudby ako v Prešove.“

Na stavebnej fakulte bolo vtedy plno mladých hudobníkov. Petrovi kamaráti Bruno Beisetzer a Daniel Vinter sa rozhodli, že vytvoria skupinu a vyhliadli si ho ako speváka. Tak vznikla kapely Struny, ktorá pôsobila v internáte na „Bernoláčke“. Petrova škola boli okolití gitaristi: v detstve kamarát Milan Ország z Prešova a na internáte Košičania Milan Juhász a Laco Kvočák, od ktorých Peter „odkukával”. „Niektorí muzikanti chodili do ZUŠ-iek na gitaru, ale vtedy málokto učil. Učilo sme sa odovzdávacou technikou.“

60. roky – hudobný boom v Bratislave bol úžasný

V roku 1964 spievali v Bratislave „Beatmeni“ na koncertoch po anglicky a bola to celomestská sláva. Angličtina bola vtedy „in“ a ešte bola v poriadku. Až počas normalizácie sa dostala „na index”.

Popri nových mladých kapelách sa však organizovala aj Bratislavská lýra: „To bola sféra, ktorá nás vôbec nezaujímala. To bolo čosi staré – anachromizmus, ktorý nemal so životom nič spoločné. Lýra nás zaujímala vlastne len preto, že mala vďaka svojmu postaveniu možnosť pozývať hostí. V 1968 sme tam videli Julie Driscoll a Brian Auger & Trinity, ktorí vtedy vyhrávali s Dylanovou pesničkou Wheels on fire top hitparádu. Predtým také niečo zažila Bratislava, keď tu bol Manfred Mann a Beatmen mu hrali predkapelu. To bola tiež veľká udalosť.“

Zažili sme celosvetovú eufóriu

V roku 1966 vznikol v Bratislave V-Klub a netrvalo dlho, kým sa stal absolútnym top miestom pre živú hudbu. Hrať vo „Véčku” bolo najvyššou priečkou, aká sa dala dosiahnuť. Keď sa Struny rozpadli, Peter chvíľu pôsobil v skupine Istropolitana, no tá sa časom tiež rozpadla. Popri nej už zakladali ďalšiu, Blues five, s ktorou v roku 1968 získali cenu Objav roka na beatovom festivale v Prahe: „Naša túžba však bola dostať sa do Véčka. Aj sa nám to podarilo a v 1968-om sme v ňom hrali každú sobotu a nedeľu.“

Véčko bolo miesto, ktoré bolo alfou a omegou všetkých aktivít v Bratislave. Peter si na tie časy spomína: „Strávil som tam 10 rokov, nielen keď som hral, ja som tam chodil každý deň. Dnešné Véčko je nezaujímavé. To, čo bolo, sa nedá vrátiť. To boli šesťdesiate roky! Zažili sme svetovú eufóriu! Potom ešte krátko plnilo svoju funkciu, prišli ďalšie generácie a všetko sa tam dialo bez toho, aby sme mali pocit, že nás niekto pozoruje, hoci tam istotne bolo kopec ľudí, ktorí udávali. Ale to sme si možno uvedomovali až po normalizácii. 60. roky, to bola ,Flower power’. My sme sa cítili súčasťou svetového hnutia a hrali sme tu takú hudbu ako v San Franciscu. Veľa sa cestovalo a informácie prichádzali. Mali sme pocit spolupatričnosti, boli sme súčasťou celého sveta a boli sme slobodní.“

Tragédia pre celú generáciu

„Dňa 21. augusta 1968 sme hrali Véčku, bola zábava. Potom neskôr v noci som bol na Bernoláčke, kde sa veselo žúrovalo, a v jednom momente prišiel nejaký Angličan a začal kričať: ,Tanks, tanks, tanks!‘ Nerozumel som, lebo dovtedy som to slovo nemusel poznať. Vyšli sme na ulicu a videli sme tanky, čo bol veľký strih a smútok. Na druhý deň sme vstávali, utekali do ulíc a netušili, čo sa bude diať. Chlapci sedeli na tankoch a nerozprávali sa s nami.“

Pri otázke, či neuvažoval v tej dobe o emigrácii, hovorí: „Každý normálny človek uvažoval, že berie nohy na plecia a ide preč, ale my sme dobre hrali a mali z toho dobrý pocit. Ja som ešte nemal diplom, keďže som opakoval ročník. V decembri 1968 som mal končiť školu. Bolo treba dokončiť diplomovku, obhájiť a v decembri promovať. Kapela bola pre mňa silnejšia motivácia. To, že sme hrali, ma najviac držalo nad vodou, a nie to, čo bude. Bol som naivný, to je jasné, ale taký som bol a hudobnícka eufória mi učarila. Myslel som, že budem robiť hudbu a nejaké zamestnanie si nájdem. Ale všetko bolo inak.“

Stratil som pôdu pod nohami

V decembri Peter dostal diplom, no prišiel rok 1969 a s ním aj sklamanie. Kapela dobre nefungovala. Vtedy odišiel z Prúdov Marián Varga, založil Collegium musicum a zobral so sebou aj dvoch dôležitých členov Petrovej kapely – Dušana Hájka a gitaristu Rasťa Vacha: „My traja sme boli spolu najvernejší a naraz som stratil pôdu pod nohami.“

Neskôr si Peter našiel zamestnanie a stal sa redaktorom Slovenského rozhlasu pre publicistiku vo vede a technike. Ako absolvent vysokej školy technického smeru mal k tomu blízko. Cítil sa však smutný a bezradný, chýbala mu hudba.

„Hygienicky“ sa ma zbavili výpoveďou

Získal miesto v Slovkoncerte, skupine profesionálnych hudobníkov hrajúcich v reštauráciách, kabaretoch. Gustav Offermann bol etablovaný hudobník so zahraničnými zmluvami a mohol oficiálne cestovať na západ. Z rozhlasu si Peter zobral neplatené voľno a v decembri 1969 nastúpil k Offermannovi. Prvé dva mesiace hrali každý deň v hoteli Devín. Na Silvestra už začínal v Zürichu vo Švajčiarsku, kde vydržal rok a pol. Z rozhlasu mu však dali medzitým výpoveď: „Báli sa, že chcem emigrovať a už sa nikdy nevrátim, tak sa ma »hygienicky“ zbavili výpoveďou a už by som emigroval ako zamestnanec Slovkoncertu. Aby nemali z toho opletačky, bolo to logické.“

Tento spôsob robenia hudby však nebolo to, čo si Peter vysníval: „Uvedomoval som si, že ak je pojem byť muzikantom toto, potom nechcem byť hudobník, radšej chcem byť doma a amatérsky si občas s niekým zahrať.“ Neskôr ho vzali naspäť do rozhlasu, ostal doma a začal rozmýšľať nad tým, čo bude robiť ako muzikant. Tak sa pridružil k skupine Revival Jazz Band a ostal tam až do 90. rokov.

V rozhlase ho, tak ako ostatných, nútili chodiť na večernú školu marxizmu-leninizmu (VUML), ale Peter mal kapelu a potreboval cvičiť. Ponúkli mu, že si môže urobiť namiesto toho ďalšiu vysokú školu, tak si zvolil žurnalistiku. Keď dozrela doba, odišiel v roku 1976 zo zamestnania a keďže ho v Slovkoncerte poznali, dali mu pečiatku, že môže byť umelcom na voľnej nohe: „A odvtedy som na voľnej nohe. Ako „voľnonohár“ som mal tú výhodu, že som nebol vedený v ROH ani v SZM, čo bolo úžasné!“

Po troch rokoch nastala výrazná kríza. Aj keď už Peter organizoval Bratislavské jazzové dni či televízny program a v rozhlase ako externista vlastnú reláciu Jazz pre všetkých, nevedel sa uživiť a nevlastnil ani byt. Pridal sa do skupiny HEY a šli hrať do Nórska a Juhoslávie: „Vždy boli problémy s cestovaním. Všetci sme sa snažili byť čistí, aby sme mohli cestovať. Mali sme služobné pasy cez ministerstvo vnútra, ministerstvo kultúry a 40 percent platov sme museli odviesť Slovkoncertu. Boli sme pod drobnohľadom ŠtB a hrozilo, že by sme mohli byť špiónmi, keďže sme boli ľudia, ktorí cestujú.“ Peter si spomína na udalosť, kedy sa vracal z Nórska cez NDR a v kufri mal magnetofónové pásy, ktoré mu poslal kamarát  Bruno z Ameriky do Nórska: „Tu sa nedali zohnať a boli drahé. Aby neposielal prázdne pásy, lebo to by musel on platiť clo, nahral na ne americké rádio, tým pádom som prenášal americké vysielanie komerčného rádia, nič podstatné. Ešte tomu prisolil, na krabicu napísal: ,Nech žije sovietska populárna hudba! Emigrant Beisetzcer.´“

Peter predpokladá, že colník, ktorý mal vtedy službu, si zbalil tie pásy domov: „Colníci boli podplatiteľní, skorumpovateľní, lebo to sú ľudia, ktorí tiež niečo potrebujú. Vtedy som sa veľmi bál, ale podarilo sa to a išiel som späť do Nórska.“

Ministerstvo kultúry nechce, aby Lipa nahrával!

Až do svojich štyridsiatich rokov Peter nenahral žiadny album. Sám o tom hovorí: „Čo sa týka repertoáru, jeho výpovednej hodnoty, tak som, sebakriticky poviem, nemal nič také, čo by bolo vhodné vydať. K vlastnej platni som sa dostal až začiatkom 80. rokov. Po návrate z Nórska som začal hrávať s Ľubošom Andrštom, založili sme Blues Band. V Prahe bola úplne iná atmosféra, čo znamenalo, že takáto skupina musí mať platňu. V Prahe som mohol nahrávať, ale v Bratislave nie.“

Keď skupina Revival Jazz Band vydávala prvý album, Petra z neho škrtli a nevysvetlili prečo: „Riaditeľ a zakladateľ Opusu Stanislav Ivan ma zrejme nemal rád. Nechcel, aby som tam spieval, a nemohol som ani nahrávať. Bol som von z hry. Tento moment vrazil klin medzi našu spoluprácu s Revival Jazz Bandom, trochu som očakával, že bezo mňa nebudú nahrávať. Ale dnes vidím, že by to bola blbosť. Nenahrali by ani oni, ani ja. Opusu to bolo jedno, či by mal Revival platňu, čiže dobre, že ju nahrali. “

Peter si zistil, že Stanislav Ivan na niektorej z porád povedal, že Lipa nemôže nahrávať, pretože ministerstvo kultúry nechce, aby nahrával. Vtedy išiel osobne za štátnym tajomníkom Pavlom Koyšom, ktorý ale o ničom nevedel. Po platni v Prahe dostal Peter povolenie nahrávať aj u nás doma. Nahral prvú platňu Neúprosné ráno s anglickou verziou Moanin. Tak teda začala jeho profesionálna nahrávacia kariéra.

Mám pocit, že som zažil zázrak!

V čase Nežnej revolúcie sa Peter nachádzal v Španielsku: „Počúvali sme Slobodnú Európu a čudovali sa, že nejakí východní Nemci sú v Prahe a idú do Budapešti vlakmi, nevedeli sme, čo sa to deje.“ Domov prišiel 27. novembra 1989: „Pre mňa to je do dnešného dňa zázrak. Myslel som si, že sme odsúdení na železnú oponu. Že my žijeme tu, oni tam. A tak, keď môžeme, spolupracujeme, robíme, čo je v našich silách. Máme deti, hráme futbal, hráme muziku, jednoducho žijeme tu. Neemigroval som, lebo som mal život, ktorý som dokázal žiť tu, hlavne kvôli hudbe. Mám pocit, že som zažil zázrak. Naraz to padlo a naraz sme si mohli písať a mohli sme sa rozprávať, boli sme slobodní. Ostal som ďalej sám sebou a staral som sa o muziku.“

Stratil sa sociálny moment hudby

„Dnes je na svete veľa talentovyných hudobníkov, lenže ich je toľko, že už nemôže jeden z nich náhle zažiariť. Stále sa hrajú Beatles, chodí po svete McCartney. A ďalší, čo medzičasom niečo dosiahli, sú na tej istej úrovni a takých je veľa. Dnes by sme napočítali dobrých umelcov stovky, vtedy neboli toľkí. Ani vo svete, ani tu. Svet sa zmenil. Hudba už nie je zďaleka to, čo bola kedysi. Stratil sa jej silný sociálny aj psychologický efekt, príchuť  niečoho nového, dnes už nikto nemusí počúvať hudbu tajne, je prístupná všade a je jej strašne veľa. Oveľa ťažšie je dnes preraziť. Prerazia projekty, ktoré sú mimoriadne dobré, ale to nestačí, dôležité je promo. To sme my kedysi nepoznali. Bolo tu tak prázdno, že keď zrazu zaznel niekto v rádiu alebo v telke, celý národ to vedel. Zmenili sa všetky podmienky,“ zhodnotil Peter Lipa, hudobník, ktorému sa podarilo vyniknúť.