Ernest Macák

„Tak po primíciách som sa dostal na Miletičovu a to nastali pomery napätia protináboženského zo strany komunistickej strany, a aj napätia politického medzi Demokratickou stranou a medzi Komunistickou stranou. Tieto napätia sa pomaly zostrovali, až to potom vybuchlo v nútený prevrat, kde Komunistická strana vo februári prinútila prezidenta Beneša, aby sa vzdal vlády prezidenta, a aby ešte predtým podpísal vedenie vlády komunistickému ministerskému predsedovi Gottwaldovi aj ostatným ministerstvám. Takže tie najdôležitejšie ministerstvá boli Ministerstvo vnútra, Ministerstvo zahraničia, Ministerstvo školstva a tak ďalej. Také ideologické, tie všetky dostala strana a dostala súčasne väčšinu všetkých ministerstiev, takže sa stala prakticky v tomto predsedníčkou, nie predsedníčkou, ale vládkyňou.“

„Partizáni mali mínomety a začali ostreľovať. Vedeli, že hneď vedľa ústavu, asi tridsať metrov, bola škola, jednotriedka. Tak tam sa usadilo natrvalo tridsať Nemcov. Tridsať Nemcov, jedna jednotka ako výsun tých Nemcov a Beňadičania, niektorí komunisti donášali správy pre partizánov. Tak oni vedeli, že sú tam tí Nemci a chceli ich s tým mínometom ostreľovať. Lenže tá škola bola príliš blízko tej veľkej budovy. Tam bola sýpka päťposchodová, tak keď dali troška vyššie, išlo to do humien, keď dali trocha nižšie, my sme dostávali zásahy. Tri razy denne tí partizáni takto mínometmi ostreľovali. Ráno okolo pol piatej, ešte sme ležali na posteliach, to už míny fičali nad našou hlavou, už strieľali. Okolo desiatej, pol jedenástej druhý raz a okolo piatej poobede tretí raz. Tak sme dostávali mínomety. My sme mali študovňu z tej pohronskej strany a sme sa báli, aby tá mína nestrelila dnu, tak sme vrecami piesku založili okná až do vrchu. Aj kňazi, čo tam bývali, všade si vrecia s pieskom dali a všetko sa akosi zadebnilo.“

„Potom nás zavolali asi o ôsmej alebo o deviatej večer do tej kláštornej jedálne po dvadsiatich, po tridsiatich. Tam nám dali šálku čiernej kávy a krajec chleba, aby sme zjedli a potom nás dali do izby a znovu nás zamkli. Boli sme celú noc zamknutí. Keď si chcel ísť na záchod, musel si poklopať, žandári boli rozostavaní po chodbách, strážili. Ten ťa odviedol na záchod ako vo väzení, a potom ťa priviedol naspäť. Takto sme strávili noc. Keď sme sa ráno zobudili, asi o šiestej nás pustili do kostola. Tam je dosť priestranný kostol a keď sme prišli do kostola, tam sme zbadali, že je plný kostol rehoľníkov a že už len my sme chýbali. Tak všetci rehoľníci, ktorí tam boli, mali dovolené ráno sa zúčastniť jednej svätej omši, ktorú celebroval jeden páter redemptorista, ale keď sme my prišli, už sa spievali piesne na chóre. Myslím, že tam to boli títo verbisti z Nitry, iba sväté prijímanie dali a potom sme išli po skupinách na raňajky. Tie raňajky trvali až do pol jedenástej, po dvadsať. Si predstav, že tristo ľudí, lež sa po dvadsať zondilo a keď sa skončili raňajky, tí čo dostali prví raňajky, už začínali obed. O pol dvanástej sa začal obed a skončil sa o pol tretej. Potom sa začala o štyroch večera a tak ďalej.“

„Pri tom bombardovaní spadla päťkilová bomba na susedný dom. Prenikla až do tretieho poschodia, tam vybuchla a dole až prevalila letecký úkryt. Polovička toho úkrytu spadla na tých ľudí. My sme boli v našom úkryte, tam sa miestami hore tá klenba takto prehybovala, omietka nám padala za krk a tak ďalej, sme sa tam krčili. Kto nestratil ducha, to bol bývalý inšpektor don Válado v Juhoslávii a teraz učil na univerzite v Turíne teológiu a don Taliga, Slovák, ktorý bol riaditeľ tej univerzitnej bibliotéky. Tí vybehli každú chvíľu hore a keď voľačo buchlo, on zakričal: ,Nebojte sa, nebojte sa, ešte sme živí,ʻ tak hlasno kričali, potešovali nás a tak ďalej. Keď sa skončilo bombardovanie, tak čo, budova bola dvojposchodová a všetky klenby popadané. Tam to tam bola naša spálňa, to tam všetko ležalo na našich posteliach, tie tehly aj všetko. Všetky okná boli na prach rozondené, všetky rámy a dvere boli na cimpr-campr rozváľané. Nikomu sa nechcelo spať, tak sme išli do mesta. Tam bolo ešte v tom bombardovaní pustených asi päťdesiattisíc zápalných bômb, takých päťkilových. Tá bomba prerazila civilnú škridlicu, prenikla na povalu, tam vybuchla a tam všetko zapálila. Tak tu sa Turín podobal takej žeravej tejto...“

„Raz, keď sme sa vrátili, vedľa rebríka, na ktorom som ja pracoval bola jama po míne. Celkom vedľa rebríka... Zbledol som, ale streľba už ustala, tak som sa voľky-nevoľky vydriapal zasa a sme tam robili. Ale čo sa nestalo? Beňadičania sa začali skrývať v divadle a v oratóriu, to celé rodiny tam bývali, aj deti. Raz poobede okolo piatej deti sa hrali na dvore a čo sa stalo? Jedna mína prefičala a ktovie, kde spadla. Nahnali ich rýchlo dovnútra, asi za dve minúty naraz spadla mína presne na to miesto, kde bol ten hlúčik tých detí. Keby bola padla skôr, desať detí tam isto zabije.“

„Už posledný rok (1949) sa hovorilo medzi saleziánmi, že nás chceli získať pre politiku komunistickej strany, ale my sme si hájili samostatnosť, pretože sme videli, že by sme na to doplatili. Komunistom sme zavadzali, pretože sme mali mnoho mládeže v ústavoch a mali sme na ňu vplyv, tak nás vyhlásili, medziiným, za nepriateľov číslo jedna Komunistickej strany. Po prevrate, keď sa to vo februári zmenilo, sme čakali, že na to môžeme aj doplácať. Večer toho dňa o šiestej hodine, viem, že don Babulík stál tuto pred kostolom a jedna pani zo Šaštína prišla a povedala: ,Nebojte sa tých vojakov, nič sa vám nemôže stať. To sa všetko deje v rámci manévrov v tomto kraji. Tí vojaci ostali strážiť v lesíku, aby boli pripravení, keď príde vzbura ľudí, aby mohli zasiahnuť.ʻ Vzbura ľudí neprišla. Keď sme mali večerné slovko, don Babulík nám hovoril, aby sme sa ešte pomodlili jeden desiatok za ochranu Božiu, my sme mali zvyk ten rok každý večer po večeri ísť na návštevu do baziliky, a kolenačky sme chodili okolo oltára a modlievali sme sa. To tak robievali vtedy pútnici, aj my sme sa tak modlievali. Ja som išiel spať, ale hore na druhom poschodí spali klerici a spali s nimi aj asistenti. Don Tuna, čo nedávno umrel a druhý, neviem, ktorý to bol, tak tí si neľahli spať, ale otvorili okno na spálni a keď bolo zhasnuté, tak pozorovali záhradu. Tak videli, ako cez ten múr prechádzali žandári. Mali baterky, sem-tam si posvietili, takže ich bolo jasne vidno. Don Tuna prišiel, zabúchal mi na dvere, ja som otvoril a hovorí, že už sme obkolesení. Reku ako? ,No my pozorujeme, už sme obkolesení.ʻ No, ja som mal veľmi zlý pocit, ale som si ešte ľahol, reku, čo budem robiť? To bolo okolo jedenástej alebo pol dvanástej. Vrátil sa ku mne o dvanástej a povedal: ,Už sú tu.ʻ Ja sa pýtam: ,Kde?ʻ On mi od odpovedal, že búchajú na bránu a kričia, aby sme im v mene zákona otvorili. Reku, pán direktor im otvorí? Hovorí, že si myslí, že im otvorí. Čo má robiť, keď hovoria, že prišli robiť prehliadku? Medzitým oni mali železné tyče, odvážili takto dvere, tá brána spadla do predsiene a tade sa vrhlo asi štyridsať žandárov dnu do ústavu, a hneď ho obsadili, kde sa chodby križujú. Obsadili veže a začala naša okupácia tuná, barbarská noc.“

„Raz denne cez vojnu išiel vlak z Bratislavy do Viedne a ten istý sa navečer vrátil. Tak som na ten na vláčik nasadol a prišiel som do Marcheggu. Marchegg, to je pohraničná stanica z Rakúska a Devínska Nová Ves je zo strany slovenskej. Tak prišli sme do Marcheggu a mne kamaráti, čo boli so mnou teológovia, každý napísal list. Lebo listy vtedy prichádzali aj s dvoj, trojmesačným meškaním, všetky prechádzali cez cenzúru. Tajne ich otvárali a čítali. Tak ja som niesol asi šesť alebo osem listov a mal som ich v zimníku takto položené, reku tam nebudú chodiť, pôjdu do kufra. Prišli, pozerali a už všetko si pozreli a odobrali sa preč. Ten jeden sa naraz asi z piatich krokov vrátil a ako naisto išiel odtiaľto a vytiahol odtiaľ listy. Zavolal toho druhého, ten už išiel preč. Hovorí, že ,Es kann auch spionaz sein,ʻ že to môže byť aj špionáž. Hneď ma zobrali, aby som išiel s nimi do Marcheggu do kancelárie. Tak som tam išiel a tam odo mňa žiadali (listy). Ja som povedal, že to kamaráti píšu, spolužiaci Slováci. Že dobre, že poďme sem ku kachliam, vyhodíme tie listy do kachieľ a vy ich podpálite. Ja som tie listy chcel zachrániť a som hovoril, že to sú listy kamarátov, a tak ďalej. Tak oni sa nahnevali a povedali: ,Tak choďte tam, vyložte všetko z kufra.ʻ Všetko to prezreli a medzitým vlak odišiel, oni odišli na obed a ja som ostal s tým kufrom tam.“

„Teraz, načo bola tá kaťuša? Tak prišla tá kaťuša a postavili ju na ceste, akurát my z okna farského úradu sme to videli. Prišla tam vyhnať Nemcov z tých troch domov. Vedeli, že tam je nemecké hniezdo. Tak tam sme videli prvý raz kaťušu, ako sa z toho strieľa. Kaťuša, to bolo nákladné auto a namiesto toho priestoru tam boli pripravené akoby také široké šíny. A bol taký chodníček z vrchu a taký chodníček zdola, kde sa kládli náboje. Tie náboje boli asi také dlhé a tam ich položili, pripevnili a auto silno zhamovali, aby sa nepohlo, a teraz vypočítali asi ako je to ďaleko. Potom ten odpaľovač vošiel do auta do kabíny, tam mal tam odpaľovač a odpálil jednu túto. Najprv vyletel plameň zo zozadu asi poldruha metra dlhý, potom prišiel výbuch, patrón vyletel a oblúkom letel. Potom zapálil ten, čo bol odspodku pripevnený, a naraz mohli vystreliť až štyri rakety. Potom nabili znovu štyri a tak strieľali. Tak tak sme videli tento nový vojenský vynález, ktorý myslím, že Nemci ešte nemali.“

„Tak to aj bolo začiatkom júla, asi o pol dvanástej, už sme sa toho chceli aj vzdať, že nikdy nebol ten vzduch celkom čistý, až naraz to bolo. Ja som skočil k múru, vyškriabal som sa, v tom múre boli polovičky tehál vypadnuté, tak tam som sa s nohami aj s rukami (zachytil). Na tom múre boli už drôty, asi v takejto výške, tie som prekročil, z druhej strany som sa spustil a tam čo? Tam bol domček od tej hradby zondený, dvere otvorené. Bol tam aj hnojček a v tých dverách stála žena, ale obrátená do maštale a nezbadala, že ja som sa spustil z múru. Reku, je komunistka, alebo nie je komunistka? Tak som čakal, že ona odíde, ale ona neodchádzala. Ale okolo múra z druhej strany niekedy prechádzal žandár, hovorím si, že keď ma tu nájde, som hotový. Tak som riskoval a išiel som za ňou a keď som bol dva metre od nej, som ju pozdravil: ,Pochválen Pán Ježiš Kristus!ʻ a ona sa otočila a povedala: ,Naveky, amen.ʻ No reku, ty nie si komunistka. Takto som jej povedal: ,Teta, pozrite, ja som teraz prešiel z tábora a idem nejaké veci vybaviť tu do Podolínca, potom sa druhým smerom vrátim. Ale nehovorte nikomu, že sa to stalo, lebo aj vás budú vyšetrovať. Ona hovorí, že Bože, uchovaj. Ja som vyšiel von a tam bola ulička, a hneď vedľa tiekol Poprad. Tak som tade išiel a na veži boli dvaja bohoslovci, ktorí sledovali ten môj útek a mali so sebou uterák. Keď by mi hrozilo nebezpečenstvo, mali ten uterák takto rozostrieť, to bol pre mňa znak, že ,Utekaj a zachráň sa, ak môžeš!ʻ Tak som sa každých sto, dvesto metrov obrátil a oni si tam pokojne sedeli, kukali a to tak, až som potom zahol do hlavnej ulice. Tam bola železnica, v Podolínci končila. Išiel som na stanicu, kúpil som si lístok do Popradu a neostal som v čakárni, ale išiel som von.“