Viktor Magdolen

„Naše oddelenie, produkcia, to bolo tam, cez tie okná. Aj sme boli bez úradu, na chodbách sme pracovali. Ale to prešlo rýchlo, to sa dalo do poriadku. Ja som bol dokonca vtedy, keď bol ten atentát, chorý, ležal som doma. A hovorili mi, že bol atentát a že práve v mojom oddelení. Musel som si to ísť dať do poriadku. Musel som vstať ako nemocný. Stoly boli prekotené alebo poškodené, tak som musel vstať a dať si všetko dohromady a potom som až po chorobe robil. To za týždeň bolo hotové.“

„Ešte Slobodná Európa nebola. A ja som bol tuná cez leto a vtedy sa skočilo to staré vysielanie a urobili si, myslím, tri mesiace takú pauzu. A medzi tými tromi mesiacmi sa rozhodli, že budú zberať [ľudí]. Ja som si hneď urobil tento a napísal som žiadosť o prijatie. Nato som bol potom predvolaný na skúšku, urobil som si skúšku aj všetko a bol som prijatý. Povedali mi: ,Keď začne rádio robiť, tak aby som prišiel.ʻ Takto som sa dostal tam.“

„Mali sme direkciu, bolo päť nejakých direktorov, hlavný a vedľajší a tí to museli prečítať a preštudovať. Zrovna z vysielania z Československa to dostávali každý deň a to si museli tiež preštudovať, aby vedeli čo tam sa hovorí a ako oni musia na to odpovedať. Dostali z Československa všelijaké reakcie, to bolo veľmi živé. A každý deň bola aj konferencia, a síce redakcie, nie nás. My sme mali sem tam nejaké konferencie z produkcie, ale oni mali každý deň. Niekedy aj mňa pozývali na tie konferencie, keď išlo o veci vysielania a tak ďalej.“

„Najprv som vystupoval pod vlastným menom, lebo všetci sme vystupovali pod vlastným menom. Potom povedali: ,To nie je dobré, tí ľudia na Slovensku majú nepríjemnosti, či také alebo také.ʻ Tak sme si každý zobrali krycie meno, museli sme si zobrali. Ja som si zobral Števo Korec. Štefan Korec.“