Príbeh pamätníka

Karol Maník (1928)

 

„Môj rozum dirigoval zhora Pán Boh, ktorý mi pomáhal doteraz a pomáha aj naďalej.“

 

 

• narodený 2. marca 1928 v dedine Hradisko, okr. Prešov
• vyštudoval osem ľudových tried
• 1948 - oženil sa s Máriou, rod. Olejárovou a nastúpil v Prešove do zamestnania ako šofér
• 1948 - začiatky „protištátnej činnosti“
• stal sa spolupracovníkom americkej CIC pod krycím menom Orol
• nastúpil do vojenskej služby
• nasledovalo odhalenie agenta Palkoviča a jeho spolupracovníkov, medzi ktorých patril aj Maník
• 1950 odsúdený na doživotie, pobyt najskôr v Leopoldove, potom v Jáchymovskej väznici
• vo väzbe mu silu dodávala viera v Boha
• po čase sa zistilo, že agentom nebol
• 10.5.1960 ho omilostili
• vrátil sa do Prešova a nastúpil do zamestnania ako murár
• 1965 - po sedemnástich rokoch manželstva narodenie prvého dieťaťa, do dvoch rokov ďalšie dve
• najmladší syn tajne vyštudoval za kňaza

 

 

Detstvo a mladosť

 

Karol Maník sa narodil 2. marca 1928 Anne, rod. Pribulovej a Mikulášovi Maníkovi v dedine Hradisko, okres Prešov. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny pravoslávneho vyznania. Vyštudoval osem tried ľudovej základnej školy. V roku 1948 sa na žiadosť rodičov oženil so svojou spolužiačkou Máriou, rod. Olejárovou. „Ja som bol mladý a som tak ešte mal času, ale ja som bol taký, že som neodporoval, neodpovedal, ale som sa snažil splniť, čo oni hovorili a čo si prajú.“ Po svadbe si spravil šoférsky kurz a zamestnal sa ako šofér v Prešove, kde sa spolu s manželkou presťahovali do prenájmu. Rovnako sa v Prešove ako vedúca potravín zamestnala aj jeho manželka. Práve v tomto období po prvýkrát prišiel do kontaktu s agentom CIC Ing. V. Palkovičom, s ktorým neskôr začal spolupracovať. Bolo mu pridelené krycie meno Orol. Postupne požiadal o spoluprácu aj svojho otca a neskôr aj staršieho brata Júliusa Maníka.

 

Spolupráca s Palkovičom

 

Karol Maník spočiatku agentovi CIC Palkovičovi, podľa ktorého bol neskôr pomenovaný aj súdny proces, prisľúbil, že bude spolupracovať ako sprostredkovateľ. Neskôr mu poskytol aj priestory a naučil sa vysielať a prijímať správy podľa kľúčov. „Čo ma k tomu tak najviac viedlo, že som s tým súhlasil, neviem, v ktorom roku to bolo - po fronte, v štyridsiatom šiestom, alebo v piatom už... Lebo tam boli debaty, jak teraz kňazov ,odonačiť‘. Farskú faru, kňaza, bola tam debata, že založiť družstvo, cirkevné majetky, cirkevné role, farské role, toto všetko znárodniť a ako by všetko malo vypadať. Budúcnosť. To boli  komunisti. No a toto mi prišlo, ako keby bol ten čas, že by ja som proti komunistom tým začal. ,Choď mladý, ale odmlada!‘ Lebo nemôžem s tým súhlasiť.“

 Od tohto momentu sa K. Maník rozhodol spolupracovať s Palkovičom naplno až do chvíle, keď bol povolaný narukovať. Dňa 1. 10. 1949 nastúpil na základný vojenský výcvik v Prešove a z kasární sprostredkovával informácie vojensko-politicko-komunikačného charakteru Palkovičovi. Otec Mikuláš Maník odmietol vstúpiť do družstva a začali ho prenasledovať. Karola Maníka preto, že nebol členom ČSM (Československého zväzu mládeže), po skončení vojenského výcviku preložili ako vojaka brigádnika do kamenouhoľnej bane v Karvinej, čo prerušilo kontakt a spoluprácu s Palkovičom. Na základe podozrenia Maníka zaistili, previezli do Prešova a uväznili.

 

Zatknutie a odsúdenie

 

V roku 1950 bol na základe obvinenia zo špionáže a spolupráce s imperialistami odsúdený na doživotie. Na základe dĺžky trestu ponúkli jeho manželke možnosť rozviesť sa s ním, na čo ona odpovedala: „Poznám jedného muža a viacej v živote nechcem poznať“. To Karolovi dodalo „duševné povzbudenie“. Spočiatku ho väznili v Prešove, neskôr ho odsúdili, previezli do Leopoldova a odtiaľ spolu s 500 ďalšími väzňami do Jáchymova, kde sa mu podarilo stretnúť s bratom Júliusom, ktorý bol rovnako odsúdený za špionáž. Rovnako sa ešte raz vo väzbe stretol s V. Palkovičom, ktorý sa cítil za celú situáciu zodpovedný a poprosil ho o prepáčenie. Ako väzeň odsúdený na doživotie pracoval v rozličných lágroch a baniach. Pracoval aj ako lámač kameňa, kde pri rekonštrukcii šachty utŕžil zranenie hlavy. V inej bani sa zas spolu s ostatnými väzňami skoro zadusili, z čoho sa liečili niekoľko dní. Hoci medzi väzňami bola aj družba, našli sa medzi nimi aj udavači. Preto bolo potrebné byť obozretný. Ako politický väzeň strávil Karol Maník 10 rokov svojho života, počas ktorých ťažko pracoval. Vyslobodenie prišlo až po amnestii v roku 1960.

 

Amnestia

 

Po amnestii 10. 5. 1960 Karola Maníka omilostili a dňa 12. 5. 1960 sa vrátil do Prešova, kde sa zamestnal ako murár. ŠtB vo vyšetrovacom spise z roku 1961 uviedla: „Menovaný bol ako nepriateľ nášho zriadenia získaný ku špionáži a podával správy o vojenských jednotkách, výzbroji a podobne. Za túto trestnú činnosť bol odsúdený a trest si odpykal. Vzhľadom na jeho nepriateľský postoj k nášmu zriadeniu, menovaný je veľmi nebezpečný pre naše socialistické zriadenie.“

 

Návrat do života

 

 Po sedemnástich rokoch nenaplneného manželstva sa manželom v roku 1965 narodila prvá dcéra, o rok na to syn a ďalší rok najmladší syn, ktorý neskôr tajne vyštudoval za farára. „A pre nás to bola veľká potecha a nielen potecha, ale aj milosť, že Pán Boh za toto naše utrpenie, za tieto naše prosby, za tieto naše modlitby, nám dal aj kňaza. To ja si tak vysvetľujem, ale aj spolu s manželkou, že to sme dostali milosť za toto prenasledovanie, za všetkých, ktorí proti nim bojovali, proti komunistom, ktorí chceli zničiť cirkev, náboženstvo. No Ježiš povedal, že ona je nedobytná, že ona je naveky, večná, a preto sa oplatí sa modliť, prosiť o milosť.“

 

Odkaz Karola Maníka mladším

 

„A chcel by som pripomenúť, najmä mladým, ja som bol mladý, nikto ma neučil jak mám žiť, či mám prenasledovať, či mám nenávidieť, ja sám od seba, už som aj spomenul ako šestnásťročný som to nenávidel, lebo to už mal som toto v sebe, už mi Pán Boh dal takú silu, že komunizmus chce zničiť náboženstvo, chce zničiť Boha, ale keď je cirkev večná, to sa nepodarí. A skutočne aj tomu režimu komunistickému sa to nepodarilo za pomaly štyridsaťpäť rokov sa im to nepodarilo. A všetky zbrane, všetko mali svoje, mučili ľudí a najmä kňazov, kláštory zrušili, sestričky prenasledovali, preto by som ešte chcel odkázať tým mladým ľuďom, ktorí takto berú život na ľahkú váhu, že by to nebrali tak. Teraz nech vidia to, čo sme ťažko znášali, ten režim. Ale sa nám to vyplatilo, bolo to dobre, bolo to správne a že máme aj výsledky. A radosť máme i z detí aj z toho, že môžeme naďalej oslavovať, do kostola chodiť a modliť sa a milosť zas sa nám dostáva aj teraz.“

 

 

 

 

 

 

Spracovala: Mária Košková