Karol Maník

„Ja som zavolal: ,Otec! Otec!‘ To si neviete predstaviť. Ten pocit, toto stretnutie. A on, až slzy mi išli plačom, a on... Len toľko: ,Otec, prepáčte mi, odpusťte mi.‘ ,Synu, odpúšťam. Nič, neboj sa nič. Bili ťa? Trápili ťa? Toto sebe nerobme nič, lebo keby som nebol teraz zatvorený, bol by som druhý raz zatvorený, ako kulak. Aj tak by ma boli zatvorili. A teraz viem, že čo som robil, že som dobre robil. Synu, neboj, toto pusti z hlavy.‘“

„Tak som si povedal: ,Pustím sa do toho s tým Palkovičom.‘ No tak on potom prišiel na odpust, povedal, že zistil, že aj keď išiel zmeniť vysielanie na Cemjatej a vysielal z Cemjaty, zistil, že ho sledujú, že vedia, že tam je niekde vysielačka. Lenže nemohli presne, lebo vysielal len pár minút a potom zas inde, zase na Cemjate a to už od Cemjaty bolo ďaleko, zas sa im to stratilo, nevedeli. No a on potom hovorí: ,Karolko, už sme boli spojení, ja by som na baterku chcel vysielať z tej dediny.‘ No a on, ako sme tam vtedy boli, to bolo v auguste, takže bolo pekné počasie a deň bol ešte dlhší, tak pochodil po záhrade, záhrada je dosť veľká. No a potom, tak ako sme išli, tak si všimol, že sú tam dvere do pivnice, tak dolu sa išlo. Povedal som mu: ,Tam je pivnica.‘ ,Môžeme sa tam pozrieť?‘ ,Nech sa páči.‘ No a potom sa pozreli, no a hovorí: ,Karolko, tu odtiaľ by bol krásne vysielanie. Na baterku. A nás by hneď nemohli doraziť.‘“

„Čo ma k tomu tak najviac viedlo, že som s tým súhlasil, neviem, v ktorom roku to bolo - po fronte, v štyridsiatom šiestom, alebo v piatom už... Lebo tam boli debaty, jak teraz kňazov ,odonačiť‘. Farskú faru, kňaza, bola tam debata, že založiť družstvo, cirkevné majetky, cirkevné role, farské role, toto všetko znárodniť a ako by všetko malo vypadať. Budúcnosť. To boli komunisti. No a toto mi prišlo, ako keby bol ten čas, že by ja som proti komunistom tým začal. ,Choď mladý, ale odmlada!‘ Lebo nemôžem s tým súhlasiť.“