„Po prepustení z väzenského tábora v Želiezovciach som nastúpila na vlak a dúfala, že sa mi podarí po takom dlhom čase stretnúť s mojím otcom. Sestra na mňa čakala vo Zvolene a spolu sme prišli do Banskej Štiavnice, kde mal otec byt na prvom poschodí. Moja sestra ani nezapálila svetlo, iba otvorila dvere a vpustila ma dnu. A ja hovorím: ,Ocko, ahoj, už som doma!´ Otec na to nahnevane odvrkol: ,Marta, koľkokrát som ti už povedal, aby si si nerobila srandu.´ So sestrou sme mali totiž tak podobné hlasy, že ani mama nás nevedela podľa nich rozoznať. Potom som zapálila svetlo a oznámila som: ,Ocko, som to ja!´"
„Prišli po mňa dvaja statní muži v kožených kabátoch a povedali, že potrebujú so mnou hovoriť pol hodiny. No a samozrejme, že ma odviedli z rodičovského bytu. Mamu som mala v tom čase už odsúdenú na dvanásť rokov za vlastizradu a špionáž. A keď mi povedali, že ma berú na pol hodiny, tak som otcovi oznámila, že to bude trvať 5 rokov. Môjho otca aj mňa z tej predstavy až zamrazilo, ale, žiaľ, bola to pravda.“
„A tento pán Koštiaľ vo februári 1951 utiekol z väzenia. Nepamätám sa presne, aký deň to bol, ale raz som otvorila dvere a dôstojný pán stál pred nimi. Pri svojom predchádzajúcom pobyte mal u nás ešte nejaké veci, ktoré si zobral a povedal mi, aby som ho odprevadila na Krížnu ulicu. On totiž nebol z Bratislavy, ale zo Spišskej Kapituly. Takže som sa obliekla a odviedla som ho tam. A to bola celá vina, ktorej som sa dopustila.“
Mária Matejčíková sa narodila 26. marca 1931 v Banskej Štiavnici. Strednú školu s maturitou ukončila v roku 1948 a krátko nato začala pracovať na Povereníctve techniky v Bratislave. V roku 1951 Štátna bezpečnosť vzala do väzby jej matku, keďže poskytla úkryt katolíckemu kňazovi, ktorý sa pokúsil emigrovať do zahraničia. Z obáv zo zaistenia sa tak rozhodla opustiť svoje miesto na Povereníctve a našla si prácu v Elektromontážnych závodov. V marci 1952 napokon zobrali do vyšetrovacej väzby aj Máriu, obvinili ju z vlastizrady a odsúdili na 5 rokov väzenia. Na slobodu sa dostala po odpykaní si polovičného trestu. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa vydala za Alexandra Matejčíka, bývalého predsedu mládežníckej organizácie Demokratickej strany a taktiež politického väzňa. V pamätnom roku 1968 a rovnako aj po páde komunistického režimu sa angažovala v rehabilitáciách politických väzňov a iných nespravodlivo stíhaných osôb.
