Vera Meisels

„Po potlačení Povstania sme sa museli ukryť v horách a šli sme do hlbokého lesa. Tam môj otec Zoltán a jeho brat Móritz vykopali takú hlbokú jamu, aby sme v nej mohli ležať. Potom našli nejakú veľkú prikrývku, my sme si pod ňu ľahli a zakryli sa ňou. A tam sme ležali, až kým nám nedošli všetky potraviny.“

„Moja mamička nás so staršou sestrou poslala do Trebišova k starým rodičom. A u nich sme sa mali strašne fajn. V dome mali už po mnohé roky slúžku Marišku, a tá sa s nami stále maznala a hrávala. A vtedy prišli gardisti alebo nemeckí vojaci. Moja babička a dedko už mali pobalené veci, takže o chystanom transporte museli vedieť. Tí vojaci chceli aj nás so sestrou zobrať, ale Mariška nás zachránila a povedala im, že sme tu len na návšteve a nemôžeme byť odvezení z Trebišova. Avšak myslím si, že gardisti našu Marišku poznali a ona im odprisahala, že nás odvezie do Prešova, odkiaľ nastúpime spolu s rodičmi na transport. A takto to bolo ...“