Emil Melioris

„Na Slovenský štát si spomínam dobre. Mama chodila do Popradu skoro každý týždeň. Mali sme kravu a robili sme maslo, keď sa dačo zvýšilo, tak ho zobrala mama a išli raz do týždňa na trh. No a v tých týždňoch, jak Židov brali z Popradu, ta doniesla domov možno 5-6 tých hrnčekov dajakých. Keď to priniesla domov a otec prišiel z roboty, taký cirkus zrobil doma, že skoro porozbíjal všetky tie hrnčeky: 'Vecej to nechcem ani vidzet! Ta ty še zlakomíš na to, čo Židov tam pokántrili! A ty ešte še zlakomíš na také haraburdy po nich.' To len na dokreslenie, že jakého zmýšľania bol aj otec. Mama dostali vtedy takú výčitku, také kázanie, že plakali. Náš otec to bol podobný typ, možno zmýšľanie, jak mám ja."

„Narodil som sa 25. apríla 1931. V šiestom roku som nastúpil do prvej triedy. V škole sa mi dosť dobre darilo. Bol som jeden z dobrých žiakov, a tak ma rodičia v piatom ročníku dali študovať na gymnázium. Na moje nešťastie som sa dostal potom veľmi rýchlo v šiestej triede gymnázia do skupiny protištátnej, ktorú organizovali moji spolužiaci v Spišskej Novej Vsi. No tak, je mi niekedy aj do smiechu, aj do plaču, že akí sme boli naivní. Mysleli sme si, že takí jednoduchí študenti a takými činmi naraz prispejú k zvrhnutiu režimu. Doslova sa tam jednalo aj o ozbrojené povstanie. A nakoniec samotný ten vedúci tak sa pohádal s profesorom, ktorý mu chcel dať zlú známku, tak sa mu začal vyhrážať pištoľou a takými vecami. A tak to prasklo. Zavreli najprv vedúceho. Ja som to hneď od začiatku kritizoval, že vyhodili koľaj pri Markušovciach dynamitom, ktorý ukradli. No tak už som celkom stratil záujem na takej spolupráci, pretože to bolo jasné, že sa to takto robiť nedá a ani nemôže. Tak som sa dostal do väzenia do Košíc, kde sme boli asi tri týždne som bol na ŠTB v samotke, a keď som bol celý deň hladný, že mi v ušoch pišťalo, tak toto bol vlastne najhorší trest. Už ma napadali myšlienky, že buchnúť hlavou do múra a skončiť s tým. Horšie bolo to, že som bol zo školy vylúčený. Postavil som sa ku tomu tak, že idem robiť. Vyskytla sa mi robota. U nás bola baňa, ktorá prijímala s vďakou, tak som zostal na bani. V bani som pracoval 15 rokov. Na železnici som pracoval 13 rokov. Na družstve som pracoval rok. To bolo družstvo tak mizerné, v takom stave, že keď som to tak už pozrel na toto všetko, tak som zistil, že to ďalej tak ísť nemôže. A som povedal: za žiadne peniaze ja toto robiť nebudem. Toto družstvo nemá šancu. Keď sme chceli výplatu, tak som musel zobrať predsedu na okresný výbor. No a tam sme zrejme tiež nič nevybavili. Tak potom sme išli na okresný výbor strany. Takže tam nám potom vypísali taký šek. To som doniesol do banky, ale už toto nesmela banka použiť na nič iné, len na našu výplatu. Že to bolo žobranie z mesiaca na mesiac, tak som to nechal a išiel som znovu do bani, do Rudňan."