Petra Mendrošová

„Nás chceli zo Slovenska dať preč, pretože sme boli ,nekvalitný personál‛. Tak nás odviezli do fabriky v Šumperku. A vedľa bol bývalý tábor alebo nemecký koncentrák. Bolo to v poli a ohradené drôtmi. A budovy také ako v Osvienčime, dlhé baraky."

„Vyriešili to tak, že medzitým nás obsadili. V noci nás prepadli. Zase prišla polícia dookola. Akurát prišli sestry z fabriky domov pred polnocou. Zrazu jedna sestrička zazvonila na zvonec pri bráne. Rýchlo sme sa prebrali zo spánku, že sme obsadené. Začalo búchanie a výzvy otvoriť. V neobývaných barakoch už boli medzitým rozmiestnení príslušníci SNB zo všetkých strán, takže nás videli, ako sa v panike obliekame. Vtrhli k nám a chceli tu chodiť. Či nemáme zbrane, letáky alebo protištátne materiály. Sestričky však povedali, že ich nepustia samých chodiť po izbách. Tak chodili s nimi, aby nám niečo nepodstrčili. Pretože tak to robili, že niečo podstrčili a potom mali príčinu. Vtedy aj zatvorili niekoľko sestier."

„Ešte pred frontom, než začalo Povstanie, prechádzali cez našu dedinu zajatci. Nemci ich hnali. Pamätám si, ako ich nahnali na jeden dvor, kde bola veľká kopa hnoja. Ako deti sme videli, hoci nás odháňali všetkých, tých ľudí skutočne otrhaných, polonahých v drevákoch, ako boli na tom hnojisku, z ktorého išlo aspoň trochu tepla."

„Boli tajní všade. Ja som išla do Ružomberka a videla som, že ma sledujú, kam idem." (MR: „Boli takí priehľadní?") „Áno, to už bolo vidieť. Tak som vošla do jedného obchodu. Zaparkovala som auto na parkovisku a videla som, že ma sleduje. Tak som šla, kúpila som si tam nite a niesla som ich. Pozrela som sa na neho, aby vedel, že ho dobre vidím. Lebo v Ružomberku sme mali tiež sestry, ktoré boli tajne vysvätené."