The following text is not a historical study. It is a retelling of the witness’s life story based on the memories recorded in the interview. The story was processed by external collaborators of the Memory of Nations. In some cases, the short biography draws on documents made available by the Security Forces Archives, State District Archives, National Archives, or other institutions. These are used merely to complement the witness’s testimony. The referenced pages of such files are saved in the Documents section.

If you have objections or additions to the text, please contact the chief editor of the Memory of Nations. (michal.smid@ustrcr.cz)

Petra Mendrošová (* 1933)

• narodila sa ako Mária Mendrošová 26. marca 1933 v Lučivnej

• detstvo prežila v poľnohospodársky zameranej rodine

• zažila lokálne udalosti súvisiace s SNP a prechodom frontu

• v roku 1948 vstupuje do rehole Školských sestier sv. Františka v Žiline

• 29. augusta 1950 je v rámci štátnej akcie „R” zadržaná a deportovaná do sústreďovacieho tábora v Kláštore pod Znievom

• tajne zložila rehoľné sľuby a prijala meno Petra

• v októbri 1950 premiestnená na nútené práce pre štátny podnik Moravolen v Šumperku

• v roku 1954 premiestnená do obce Mnichov vo Vrbne pod Pradědem, práca so starými ľuďmi v dôchodcovskom ústave

• v roku 1961 premiestnená do Hlučína, práca s postihnutými deťmi v ústave sociálnej starostlivosti

• od roku 1990 sa ako dôchodkyňa podieľala obnovení Kongregácie školských sestier sv. Františka v Žiline

• žije dodnes rehoľným životom na dôchodku v budove Katolíckeho domu v Žiline

Obdobie komunistickej diktatúry proletariátu v našej krajine zanechalo mnoho škôd. Ľudských, materiálnych i sociálnych. Sila autority vládnucej moci sa snažila usadiť v mysliach a životoch obyčajných ľudí. Slovenský národ však po stáročia uchovával svoje tradície kresťanskej viery, ktorej predstavitelia boli piliermi svojbytnosti a národného uvedomenia v národnooslobodzovacom boji Slovákov. Táto tradícia musela preto zákonite naraziť na odpor nových predstaviteľov ateistickej utópie komunizmu, ktorá sa mala stať jediným spoločenským katechizmom. Nová moc si z katolíckej cirkvi spravila domnelého nepriateľa a s nemilosrdnou odhodlanosťou prenasledovala a prezekvovala mnohých jej členov, ktorý museli po dlhé roky znášať útlak a nálepku triedneho nepriateľa, hoci jediným ich previnením bola túžba slobodne vyznávať svoju vieru. Jednou z mnohých, ktorí pocítili nenávisť budovateľov na vlastnej koži, je aj sr. Petra Mendrošová.

Detstvo v Lučivnej – malá dedinka na okraji vojny

Sr. Petra Mendrošová sa narodila ako Mária Mendrošová dňa 26. marca 1933 rodičom Ondrejovi Mendrošovi a matke Márii Mendrošovej, rod. Bartkovej. Svoje detstvo prežila v idylickom prostredí obce Lučivná v okrese Poprad. Rodičia boli pracovití ľudia, ktorí sa venovali poľnohospodárstvu, čo bola v tom čase najčastejšia forma obživy vidieckeho obyvateľstva. Mária pochádzala z 5 detí a v dome nebola nikdy núdza o veselé príhody, sprevádzajúce bezstarostnosť detských čias. Jedného dňa však hry miestnych detí, užívajúcich si posledné dni leta, prerušila významná udalosť. Obcou práve prechádzali útvary nemeckej armády, ktoré sa blížili k hraniciam Poľska v predvečer začiatku 2. svetovej vojny. Mária v tom čase netušila dôležitosť nadchádzajúcich udalostí a zástupy vojakov videla svojim detským pohľadom: „My ako deti sme sa im rozbehli naproti a pozerali na to množstvo áut, vojenskej techniky a vojakov v nablýskaných uniformách, ktorí odhodlane postupovali vpred. Cestou nám hádzali čokolády a mávali na nás. Tešili sme sa z toho, nechápali sme ešte podstatu vojnových hrôz, ktoré táto invázia započala.“

Mária navštevovala ľudovú školu v Lučivnej, ktorá bola vedená - tak ako väčšina vtedajších škôl - v duchu ideológie Slovenského štátu. Oficiálna doktrína síce nemala natoľko podstatný dosah na deti v Máriinom veku, no napriek tomu sa príležitostne prejavovala prezentáciou dobových časopisov typu „Vĺča“, ktoré boli autorsky silne ovplyvnené myšlienkami vtedajšej Hlinkovej mládeže. Prvé negatívnejšie obrazy vojny sa začali v Lučivnej objavovať s postupným priebehom vojny a inváziou nacistického Nemecka do Sovietskeho zväzu. Mária si pamätá na zástupy vojnových zajatcov z východného frontu, ktorí prechádzali obcou: „Cez dedinu viedli Nemci množstvo zajatých ľudí, bol to žalostný pohľad, boli celí otrhaní a unavení. Zhromaždili ich na jednom mieste, ktoré ohradili plotom, bol tam nedostatok potravy. My ako deti sme im z ľútosti chodili hádzať kôrky z chleba, alebo čokoľvek sme doma našli. Vrhli sa po tom ako hladné zvieratá. Nemeckí vojaci nás ale odtiaľ neskôr odháňali.“

Ako roky ubiehali, nastalo obdobie Slovenského národného povstania, ktoré takisto dramaticky zasiahlo do života obce aj Máriinho života. „V škole sme počas vyučovania mali za úlohu vyrábať obväzy z bielych košieľ, bolo to vraj pre potreby povstalcov.“ Obec zažila aj tragickú udalosť povolania miestnych chlapcov k povstaleckému vojsku: „Jedného dňa prišli do obce povstaleckí vojaci a zobrali mladých chlapcov na pomoc Povstaniu. Bol to vlastne vojenský rozkaz, nemali na výber. Došlo však k nejakým nedorozumeniam v organizácii, a tak chlapcov vrátili. Večer však vtrhli do dediny Nemci a všetkých týchto mladíkov zajali a odviedli pre podozrenie z partizánskej činnosti. Väčšina z nich sa už domov nikdy nevrátila. Mnoho matiek bolo nešťastných a myslím si, že to bolo nezodpovedné aj zo strany povstalcov, keď chlapcov zobrali a následne ich bez ochrany vrátili domov, neuvedomujúc si riziko, ktoré týmto nevinným ľuďom spôsobili.“

S blížiacim sa koncom vojny sa do dediny vrátil aj Máriin brat Ondrej, ktorý bol vojakom Slovenskej armády. Bol uvoľnený zo služby, keďže mal zdravotné problémy s obličkami. Ako skúsený mladík, ktorý poznal situáciu na fronte aj správanie vojakov, dával cenné rady miestnemu obyvateľstvu: „On hlavne radil ľuďom, aby zostávali v obci a nechodili po lesoch, lebo situácia bola napätá a nemeckí vojaci v tom období každý pohyb v lesoch či horách považovali za partizánsku činnosť. Ľudia by sa tak nevedome vystavili nebezpečenstvu.“ V súvislosti s neskorším prechodom frontu v závere vojny sa aj v Lučivnej a domoch miestnych obyvateľov ubytovalo mnoho sovietskych vojakov, ktorí prechádzali obcou: „V našom dome boli ubytovaní jeden sovietsky dôstojník a lekárka. Bol tam z tohto dôvodu relatívny pokoj a nespomínam si, že by sa u nás udiali nejaké incidenty. Bolo treba navariť, postarať sa o nocľah a základné potreby, ale inak boli slušní. V obci sa ale udiali aj kritickejšie udalosti, hlavne zo strany radových vojakov. Dokonca tam zastrelili jedného sovietskeho vojaka pre porušenie vojenskej disciplíny. Ako dieťaťu mi ale nepovedali, čoho presne sa dopustil.“

Ťažké časy pominuli a obec sa mohla opäť na chvíľu slobodne nadýchnuť. Mária stále žila životom mladého dievčaťa. Chodila do školy, pomáhala v domácnosti, trávila čas s ostatnými deťmi. Nič nenasvedčovalo tomu, že by mala už v takomto mladom veku prejsť výraznou zmenou svojho životného smerovania. Prišla však udalosť, ktorá navždy ovplyvnila jej neskorší osud. Bolo to pri návšteve mariánskej púte v Levoči: „V ten deň som zažila silné duchovné precitnutie. Stretla som tam mnoho mníšok a ich prístup, správanie a posolstvo vo mne zanechalo hlboký odkaz. Povedala som si, že svoj život chcem zasvätiť Bohu a prežiť ho v rehoľnej službe.“ Cesta k tomuto rozhodnutiu sa však nerodila ľahko a narazila aj na nesúhlas príbuzných: „Matka mi nebránila, ale otcovi to bolo veľmi ľúto, pretože ma mal rád. Takisto brat Ondrej bol politicky znalý vtedajšej situácie a varoval ma, že rehole sa budú rozpúšťať, že z toho budem mať problémy. Ja som však ostala pevne odhodlaná.“ Po všetkých peripetiách sa Mária skontaktovala so svojou tetou, ktorá bola rehoľnou sestrou v Žiline. Tá jej pomohla s vybavením všetkých potrebných náležitostí, a tak sa dňa 15. septembra 1948 začal jej rehoľný život po patronátom Kongregácie školských sestier sv. Františka z Assisi v Žiline.

Po ceste viery až k násilnej internácii

Mária začala navštevovať rehoľnú meštiansku školu v Katolíckom dome v Žiline. Vnímala miestnu atmosféru a hlboké duchovné odhodlanie školských sestier, v ktorom našla svoj nový zmysel života. Politická situácia v krajine sa však neúprosne menila a nastupujúci diktát komunistickej strany stále viac zasahoval do života reholí. Rehoľná meštianska škola bola postupne zrušená, a tak musela Mária v roku 1950 v príprave na svoje budúce povolanie pokračovať na vtedajšom reálnom gymnáziu v Žiline. Do jeho budovy bol premiestnený aj tzv. Učiteľský ústav, slúžiaci na prípravu rehoľných sestier na budúce pedagogicko-duchovné poslanie. Mária už vtedy absolvovala tzv. novicát, prípravný rok, počas ktorého budúca rehoľníčka rozjíma nad vierou, životom a rozhoduje sa pre trvalý vstup do rehole.

Sestry vnímali silnejúci tlak zo strany štátu, aj perzekúcie, ktoré stihol za ten čas vykonať pri likvidácii mužských reholí na jar roku 1950: „Naša sestra predstavená bola o týchto okolnostiach informovaná, rovnako sa k nám dostali aj správy o blížiacom sa zákroku voči ženským reholiam. V napätí sme očakávali, kedy to prepukne.“ Štátna moc udrela 29. augusta 1950. Tento dátum vošiel do histórie pod neslávne známym názvom Akcia „R” (likvidácia ženských reholí). V ranných hodinách dorazili zložky SNB (Sbor národní bezpečnosti) aj do budovy Katolíckeho domu v Žiline: „My sme vtedy absolvovali ranné modlitby, následne sme však boli obkolesené milicionármi a bolo nám prikázané narýchlo sa pobaliť. Niektoré sme dokonca očakávali, že nás zrejme deportujú niekam na Sibír. Okamžite sa začali zháňať po novickách, medzi ktorými som bola aj ja. Tie by boli prednostne zadržané a ich rehoľná služba zrušená. Predvídavé staršie sestry však našu totožnosť zatajili a vydávali nás za klasické rádové rehoľníčky. Následne nás v rozostupoch a sprievode ozbrojencov vyprevadili k pristaveným autobusom, v ktorých nás celý čas strážili muži so samopalmi.“

Najbližšia zastávka sestier na ich strastiplnej ceste bola v sústreďovacom tábore v Kláštore pod Znievom. V priestoroch, ktoré slúžili ako bývalý sirotinec, museli fungovať v provizórnych podmienkach: „Boli tam len holé steny, na izbe nebol dostatok postelí, a aj tie, čo tam boli, mali detskú veľkosť, keďže tam bol sirotinec. Denný režim spočíval hlavne v práci. My, mladšie sestry, sme pripravovali jedlo a starali sa ako-tak o chod budovy, staršie sestry boli odvážané na poľnohospodárske práce v neďalekých obciach.“ Mária bola spolu s ostatnými sestrami účelovo držaná mimo pohľadov bežného obyvateľstva, v ktorom mohli prepuknúť protištátne nálady. Predsa len, na vtedajšom slovenskom vidieku bola silná kresťanská tradícia. Okrem cesty za prácou boli neustále držané v priestoroch kláštora. Dohliadať na ne mala politicky angažovaná zmocnenkyňa, ktorá vykonávala neustály dozor nad ich prítomnosťou a disciplínou v kláštore: „Bola to pridelená strážkyňa, ale neskutočne nám komplikovala život. Vykonávala kontroly a zasahovala do nášho súkromia s odhodlanosťou až na hranici šikany. Bola to presvedčená komunistka, ale zároveň čiastočne mentálne postihnutá žena. Keď neskôr kompetentní videli, čo sa deje, sami ju na naše opakované sťažnosti odvolali.“

Napriek strachu z budúcnosti sestry spájala vzájomná blízkosť a silná kresťanská viera. Utrpenie brali ako súčasť svojej cesty, preto sa v kláštore nikdy nevyskytli žiadne incidenty alebo nepokoje. Našiel sa čas aj na modlitbu a duchovné aktivity, dokonca sa podarilo zorganizovať tajné zloženie rehoľných sľubov pre novicky, ktoré doteraz vydávali za rádové sestry. Jednou z nich bola aj Mária, ktorá prijala nové rehoľné meno Petra. Z Kláštora pod Znievom sr. Petra odišla na sklonku októbra 1950. Pre sestry bolo po skončení obdobia zberov a žatvy treba nájsť nové pracovné zaradenie. Ďalšou zastávkou v týchto pohnutých časoch sa pre sr. Petru stalo mestečko Šumperk v Čechách.

Obdobie v Šumperku – z rehoľníčok k „úderníčkam“

V októbri roku 1950 prichádza sr. Petra do mestečka Šumperk. Hneď pri ubytovaní na ňu čakalo nemilé precitnutie. Sestry boli ubytované v bývalom nemeckom tábore pre vojnových zajatcov: „Atmosféra toho miesta bola hrozivá. Drevené baraky podobné tým, ktoré som neskôr videla v Osvienčime. Bola v nich zima, tma, nedostatok vody a prostriedkov základnej hygieny.“ Sestry tu boli izolované od okolitého sveta. Jediným kontaktom so životom mimo tábora bola cesta do práce v pripravených autobusoch. Boli pridelené na prácu v štátnom podniku Moravolen, čo bola znárodnená historická fabrika podniku Ignác Seidl na spracovanie ľanu a bavlny v neďalekom Sudkove. Ako nábožensky a politicky nežiadúce osoby tu dostávali len tú najnáročnejšiu prácu: „Ja som pracovala pri praní a spracovávaní ľanu, obsluhovala a čistila som stroje a mechanizmy a asistovala miestnym civilným pracovníčkam, tzv. „úderníčkam“, keď niečo potrebovali. Vychádzali sme s nimi relatívne dobre, pretože sme si držali svoj odstup a vedeli sme, že sme kontrolované nadriadenými pracovníkmi, ktorí o našej prípadnej náboženskej propagande mali okamžite informovať kompetentné orgány. Aj priamo medzi pracovníkmi boli nastrčení informátori tajnej služby, tých sme však vždy rýchlo prekukli a dávali si pozor na to, čo kde povieme.“

Sestry síce zachovávali svoju občiansku poslušnosť, v otázkach viery však nemohli ustúpiť zo svojich zásad, a preto sa napriek svojej pokornej povahe čoskoro dostali do stretu so štátnou mocou: „8. decembra bol kresťanský sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, so sestrami sme teda žiadali dovolenku, ktorá nám bola zamietnutá, hoci sme vopred deklarovali, že do práce nenastúpime. Nakoniec sme naozaj neprišli. Rovnaká situácia sa opakovala 6. januára na sviatok Troch kráľov. Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Ozbrojení príslušníci SNB v nočných hodinách obsadili náš tábor a začali sa rozsiahle razie a pátranie po protištátnej činnosti a dokumentoch. Obávali sme sa toho, pretože doba bola taká, že akokoľvek ste boli obozretní, mohli vám niečo nastrčiť. A keď vás obvinili, nič vám už nepomohlo. Niektoré sestry nakoniec skutočne zatkli. Hlavne spomedzi sestier predstavených, ktoré považovali za iniciátorky údajnej rebélie.“

Počas prestávok v zamestnaní bola sr. Petra spolu s ostatnými denne konfrontovaná aj s miestnymi agitátormi, ktorí sa prostredníctvom ideologických školení snažili presvedčiť sestry, aby vystúpili z rehole. Za odmenu im sľubovali lepšiu prácu a rozsiahle občianske výhody. Niektoré sestry podľahli lákaniu slobody, ktorú im táto skratka poskytovala. Prevažná väčšina vrátane sr. Petry však zostala verná svojmu presvedčeniu, veriac v duchovný význam prežívaných strastí aj utrpenia. Sestry si v priestoroch tábora dokonca vybudovali kaplnku, vďaka ktorej sa mohli aspoň čiastočne venovať svojej duchovnej činnosti. Dozorcovia zodpovední za chod tábora túto skutočnosť naoko prehliadali, vedeli totiž, že je to možnosť držať sestry a ich duchovný život v priestoroch tábora, mimo pohľadov verejnosti. Postupom času a uvoľňovaním pomerov v celom východnom bloku, predovšetkým v dôsledku smrti Stalina aj Gottwalda, prišiel závan nových časov aj do mestečka Šumperk. Zhoršila sa tiež situácia v závode Moravolen, ktorého výroba už nebola efektívna a materiálu na spracovanie bolo kvôli chýbajúcim dodávkam stále menej. Rehoľné sestry sa teda stali nadbytočnou silou a vzhľadom k ich zameraniu sociálnym smerom bolo rozhodnuté, že budú premiestnené na prácu v ústavoch sociálnej starostlivosti, avšak naďalej v Čechách, Stále totiž platil ideologický zákaz ich návratu na kresťansky silnejšie orientované Slovensko.

Starostlivosť o starých a umierajúcich – naspäť na ceste lásky

Napriek tomu, že rehoľným poslaním Kongregácie školských sestier sv. Františka bolo prednostne pedagogické a výchovné usmerňovanie dospievajúcich a mládeže, sr. Petra s radosťou prijala správu o tom, že bude spolu s ďalšími sestrami premiestnená na prácu pri starostlivosti o starých a umierajúcich ľudí. Jej kroky v roku 1954 viedli do obce Mnichov v okrese Vrbno pod Pradědem, kde sa nachádzal dôchodcovský ústav. Práca bola zodpovedná a náročná, mnoho pacientov bolo imobilných alebo ťažko chorých. Sestry však túto prácu pojali v zmysle svojho náboženského presvedčenia ako ďalšiu skúšku ich viery. Sr. Petra sa starala o týchto ľudí po zdravotnej i duchovnej stránke najlepšie ako vedela a snažila sa im aspoň čiastočne spríjemniť šedý ústavný stereotyp, v ktorom sa ocitli na sklonku života: „Tá práca bola zodpovedná, ale krásna. Mnoho tých starých ľudí, ktorí už nikoho nemali, si nás obľúbilo a hovorievali hlavne nám mladším, že nás vnímajú ako svoje dcéry. My sme sa snažili okrem bežnej dennej rutiny zabezpečiť im aj duchovné povznesenie, modlitbu či kultúrny program v podobe rôznych improvizovaných predstavení, ktoré sme organizovali. Tou náročnejšou stránkou našej práce bola duchovná príprava umierajúcich na odchod z tohto sveta. Boli sme pri nich, keď naposledy vydýchli.“

V priestoroch ústavu pracovali aj rehoľníčky z Kongregácie milosrdných sestier sv. Karla Boromejského. Tie mali byť pôvodne izolované od školských sestier, ku ktorým patrila sr. Petra. Žiaden zákaz však nevydrží večne a napriek snahe si sestry postupne tajne našli k sebe cestu. Zdieľali pracovnú aj duchovnú časť dňa a snažili sa dodrživať zásady a princípy rehoľného života, ku ktorému sa napriek nepriaznivej dobe hrdo a statočne hlásili.

S príchodom roku 1961 a ďalšou vlnou spoločenského uvoľňovania pomerov z 50. rokov prišla požiadavka, podľa ktorej mali byť školské sestry umiestňované prednostne na prácu s deťmi. Na Petru teda čakalo ďalšie pôsobisko.

Sociálny ústav Hlučín – svetom nechcené deti 

Sr. Petra bola premiestnená do mestečka Hlučín v Moravskosliezskom kraji, kde mala pracovať v novozriadenom ústave pre zdravotne a mentálne postihnuté deti, ktorý sa budoval v priestoroch historického objektu bývalého Liečebného domu Fontána. Sestry museli priestory prispôsobiť a prichystať ešte pred príchodom prvých detí. Sr. Petre prešlo rukami za tie roky množstvo detí, s ktorými mala veľa ťažkých i zábavnejších príhod: „Tie deti boli mnohokrát ťažko mentálne postihnuté, všeličo možné vyviedli, kadečo pojedli a veľakrát sa musela privolávať sanitka. Napriek tomu však mali v sebe niečo milé, úprimné a svojské. Detskú nepoškvrnenú čistotu tej jednoduchej duše, cez ktorú som videla taktiež kúsok Boha. Medzi najťažšie zážitky patrili ťažko postihnuté umierajúce deti, z ktorých mi za tie roky mnohé umreli doslova v náručí.“

V Hlučíne sr. Petra prežívala aj krízové udalosti roku 1968 a príchodu intervenčných vojsk: „Okolo nášho ústavu prechádzali kolóny vozidiel a vojenskej techniky, zľakli sme sa, čo sa to deje. Keď sme sa z rádia dozvedeli, že nás obsadili, pohlo to nielen nami, ale aj niektorými presvedčenými komunistami z radov personálu ústavu. Dokonca naša riaditeľka, ktorá bola silnou komunistkou, stále opakovala: ,Čo to má znamenať? Kto sú? Tu je mier, načo sem prišli?´ Myslím, že vtedy sa režim ukázal opäť v tom pravom svetle a práve tento deň pohol myslením mnohých ľudí a prispel k jeho neskoršiemu pádu.“ Nasledovali roky sprísnených pomerov a nástupu normalizačnej vlny 70. rokov. Sr. Petra so sestrami to pociťovali nepriamo občasnými vyzvedačmi a kontrolórmi zo strany Štátnej bezpečnosti, ktorí ale už tradične vystupovali inkognito a po informácie z prvej ruky si chodili k civilnému personálu v ústave. Sr. Petru najviac mrzela skutočnosť, že okrem príležitostných návštev sa nemohla vrátiť k rehoľnej a náboženskej službe domov na Slovensko. Bola stále tak ako ostatné sestry izolovaná v Čechách, kde síce našla svoje uplatnenie, ale nikdy ju to neprestalo ťahať k domovine. Situácia sa ešte zhoršila s okolnosťami, ktoré priniesli neskoršie roky.

Akcia „Vír“ a následné roky – františkánky pod drobnohľadom

Františkánska rehoľa, ktorej členkou bola aj sr. Petra, mala napriek rokom neslobody vďaka iniciatíve a odhodlanosti mnohých odvážnych ľudí vybudovanú dobrú podzemnú organizáciu svojho náboženského života. Poučili sa okolnosťami doby a informácie o duchovnom a organizačnom dianí rehole si posúvali väčšinou ústnym osobným kontaktom pri príležitostných cestách v rámci republiky. Naďalej sa tajne vysväcovali noví členovia kongregácie, vydávali sa náboženské samizdaty, vysluhovali sa sviatosti a organizovali duchovné aktivity. Pri svojich občasných návštevách Slovenska, ktoré nikdy nesmeli trvať príliš dlho, preniesla pár takýchto tajných správ aj samotná sr. Petra: „Mali sme zásadu netelefonovať ani nepísať listy, robiť všetko spôsobom, aby nezostávali dôkazy. Väčšinou, keď som išla na Slovensko, mnohokrát pod falošnou identitou, dostala som nejaké informácie o dianí u nás doma, o našich predstavených a fungovaní rehole, ktoré som mala posunúť ostatným sestrám v Čechách. Prípadne som občas priniesla nejaké osobné informácie určené konkrétnej sestre, ktoré by k nej inak nedorazili.“

Situácia však začínala mať čoraz nebezpečnejší spád a štátne orgány, ktorým sa podarilo v radoch františkánov umiestniť svojich informátorov, sa rozhodli tvrdo zakročiť. Dňa 27. marca 1983, na Kvetnú nedeľu, vykonala Štátna bezpečnosť niekoľko domových prehliadok u františkánov po celej republike. Zabavila množstvo samizdatových materiálov a liturgických predmetov, zatkla vyše 20 osôb, ktorým chcela prisúdiť protištátnu organizovaú činnosť a marenie štátneho dozoru nad cirkvami. Napriek absurdnosti obvinení boli niektorí členovia väznení až niekoľko mesiacov. Po ich prepustení iniciovanom hlavne všeobecným tlakom verejnosti a zahraničia však zostali františkáni pod silným drobnohľadom štátnej moci.

Sr. Petra sa nedostala medzi osoby, ktoré boli v súvislosti s akciou Vír zatknuté, sledovanie svojej osoby zo strany príslušníkov v civile však pocítila viackrát na vlastnej koži: „Bolo to napríklad počas mojej návštevy Ružomberka. Mala som tam navštíviť aj pár sestier, ale vedela som, že musím byť obozretná. Hneď, ako som prišla do mesta, videla som pána, ktorý sa za mnou presúval, kamkoľvek som išla. Cítil sa asi nenápadne, ale ja som už tieto veci intuitívne prekukla. Zamierila som na trh, niečo nakúpila, potom viackrát zmenila smer, aby som ho zmiatla. Párkrát som sa na neho pozrela, aby sa necítil tak nenápadne. Časom som sa ho striasla a mohla pokračovať vo svojich povinnostiach.“ Bolo niekedy až absurdné, s akým odhodlaním dokázal režim trestať a prenasledovať členov cirkví, hoci v zmysle ich mierumilovného postoja k životu sa nikdy nesnažili byť rozvracačmi svetských režimov. Chceli vždy len slobodne vyznávať svoju vieru, byť súčasťou duchovného života bežných ľudí a pomáhať v zmysle svojej kresťanskej povinnosti tam, kde je to potrebné.

Pozvoľná cesta ku slobode – naspäť k počiatkom

Sr. Petra spolu s ostatnými sestrami nadšene privítala zmenu režimu v roku 1989: „Sledovali sme udalosti na námestiach v televízii. Bola som šťastná, že táto bezbožná ideológia končí, ale snáď ešte šťastnejšia, že to prebehlo nekrvavou cestou. Všetko to  mohlo skončiť omnoho horšie a beriem ako dôkaz Božej milosti, že sme sa vyhli krvavejšiemu priebehu revolúcie.“ Sr. Petra dosiahla v roku 1990 dôchodkový vek a zo svojho osudového pôsobiska pri deťoch v Hlučíne, kde strávila ťažkých aj krásnych 29 rokov, sa vrátila tam, kde pred rokmi jej cesta začínala. Do budovy Katolíckeho domu v Žiline, ktorý sa opäť stával sídlom Kongregácie školských sestier. Bolo tu mnoho práce, minulý režim zasiahol do náboženskej tváre budovy, ktorú bolo treba opätovne pretvoriť na dom viery, nádeje a modlitby. Zo strany mesta Žilina prišla dokonca požiadavka na vytvorenie cirkevného gymnázia sv. Františka z Assisi, ktoré by mali rehoľné sestry organizačne aj pedagogicky zastrešovať. Bola to náročná úloha, ktorej sa sr. Petra ako správkyňa chopila s radosťou a odhodlaním. Už v roku 1991 sa podarilo otvoriť prvé tri ročníky gymnázia, neskôr dobudovať priestory rehoľného internátu či jedálne. Vo všetkých týchto úspechoch zohrala Petra významnú úlohu, keď sa napriek pokročilému veku naplno venovala organizačnej činnosti, plná radosti z budovania nového náboženského povedomia na mieste, z ktorého ju pred mnohými rokmi násilne odtrhli. Rozdelenie Československa, ktoré nasledovalo, vnímala sr. Petra ako nevyhnutný krok k samostatnosti a svojbytnosti Slovákov. Následné zložité roky budovania demokracie ako daň za slobodnejší a dôstojnejší život, ktorému sa tento národ musel po rokoch útlaku a neslobody naučiť.

Stále aktívna a nápomocná, hoci už mimo aktívnej správcovskej činnosti, žije sr. Petra Mendrošová v priestoroch Katolíckeho domu v Žiline. Prežíva symbolicky rehoľnú jeseň svojho života na mieste, kde sa jej duchovný život pred rokmi začal. Kde sa jej osud zlomil a priviedol ju na zložitú cestu svojvôle režimu, ktorému sa stala nevedomým nepriateľom. Sr. Petra necíti trpkosť ani krivdu za útrapy, ktoré jej spolu so sestrami spôsobili roky neslobody: „Bola to Božia vôľa, Boh to tak chcel; ak mi vybral túto cestu, ja ju s láskou absolvujem a zoberiem to ako skúšku svojej viery. Skúšku mojej trpezlivosti a milosrdnosti. Tento život som si zvolila a budem ho žiť tak, ako to odo  mňa Pán žiada. Vo viere, pokore a láske až do posledného dňa, dúfajúc vo večný život!“ Pre budúce generácie a slovenský národ má Petra len jeden odkaz: „Chcela by som tomuto národu popriať pevnú vieru. Aby si uchoval svoju vieru. Tú vieru, ktorá ho previedla všetkými osudovými skúškami minulosti a tvorila pilier jeho hrdosti a svojbytnosti. Lebo národ, to je viera, a bez viery žiaden národ trvalo neprežije.”