Marcel Miček

"Ako by ste porovnali mládež, ktorá bola pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi a teraz? Možno to porovnať s prípravou? Ako sa to zmenilo?"- "Deti nechcú teraz trénovať. Byť zaťažené nejakým spôsobom. Zápasenie je veľmi ťažký šport. A dneska tým, že je veľa športov bojového umenia ako je karate, čo sú teraz najmodernejšie, kde si dávajú do nosa. Každý chce byť len toto. Máme malé deti. Okolo päťdesiat detí a či dospeje do toho veku, kde by mal súťažiť, máloktorý ostane. Ťažký šport je to. Ďalšia vec je, že dostať sa do reprezentácie seniorskej, lebo motivácia by mala byť chcieť byť reprezentant, tak je slabá motivácia. My máme teraz veľa, nielen my, máme veľa zahraničných pretekárov v reprezentácii. Máme teraz na Majstrovstvách Európy a sveta štyroch Rusov. Náš je najlepší na Slovensku, nie je najlepší, pardon, Sýkora Jakub. Cez toho čo je v tej váhe, Gulajev sa volá, Majster Európy, chlapec za Slovensko, cez neho sa nedostane, jedine na nejaké turnaje. Študuje teraz Fakultu telesnej výchovy v Bratislave. Už je bakalár, tak počítame s ním perspektívne, že by robil trénera. Lenže druhá vec, koho bude trénovať? Za prvé, keď chceme trénera, musíme ho aj finančne ohodnotiť. Dneska za šesťsto eur, sedemsto eur, nikto robiť nebude. Nemáme platených trénerov. Predtým štát platil trénerov. Teraz sponzor nech zaplatí? Sponzori idú do iných športov, do futbalu, do hokeja, kde vidí hneď aj firmu. V tom zápasení je to slabé. Máme deti, ale zas telesná výchova na školách, neviem ako teraz, nebola. My učíme, keby ste prišla pozrieť, my ich učíme základnú telesnú výchovu, jak sa kotúľ robí. Toto nevedia deti. Takže takto to je."

"Ráno... býval som ako je spoločenský pavilón. Tam som býval. Ráno, púšťam si rádio, do práce som šiel do železiarní a tam: Napadli nás okupačné vojská. Teraz? Toto? Hovorím ešte nie je SNP a oni už oslavujú SNP-čko. Tak som odišiel do železiarní. V železiarňach: "Ty nevieš, že nás Rusi napadli? "Neviem. Počul som, že okupačné vojská. Neviem. Tak potom sme išli domov z roboty. Na valcovni hádzali do nich repu a čo je viem čo. Ja som mal majstra, Lev Tarasov sa volal. To bol z Moskvy, inžinier, ale robil u nás na valcovni. Sadli sme do električky a ako je teraz kruhový objazd na Moldavskej, tak tam sme vystupovali. Ani nešla ďalej, lebo tam stál tank, ktorý blokoval koľajnice, bol otočený smerom na terasu. Ľudí plno, stáli, kamene hádzali po nich. Vystúpil tam jeden z toho tanku. Kapitán to bol a takto na nás namieril pištoľ. Všetci sme ležali. A potom sme išli na tréning. Prišli sme na Lokomotívu a pri Lokomotíve aj teraz tam stojí tá krčma. Neviem ako sa volá. Drevená. To bolo Lokomotívy a tam stál tank. Do Čermeľa sa nikto nedostal. Nikoho oni nepustili. Vojaci boli v montérkach. Oni nevedeli, kde sú. To boli Ukrajinci. Z poľa ich stiahli. Aj sme im jesť kúpili všetko a priniesli. Išli sme cez mesto pešo, tak sme sa zastavili partia v Mestskej vinárni. Neviem, či viete kde bola? Tam kde je stará radnica. Tam sme boli na vínečko a potom sme išli domov. Neviem koľko hodín bolo a jak Dargov stojí, tam bola Sporiteľňa. A Hotel Slovan bol vo výstavbe. A hádzali... Rozoberali plot, z tehál Slovanu a hádzali po nich. Tam sanitka horela. Takí mladí. A ja s kamarátom, Turóci sa volal a jeho manželka robila na propagácii v železiarňach. Tak my sme chodili lepiť po meste plagáty proti Rusom. Nikto nám nič neurobil vtedy. Potom večer, hovorím kamarátovi, volal sa Kormoš Peťo a on slúžil tri roky v ruskej armáde. A ja vravím: "Peťo, poďme preč, lebo budú strieľať." "Ja som slúžil tri roky v sovietskej armáde..." Ani nedokončil- streľba. A títo ľudia- aj my- utekali sme do tej Sporiteľni, do vchodu tam. Jeden aj s bicyklom a my ponad ten bicykel. Plno zranených bolo. Odrazí tie guľky. Tá vysoká budova, na rohu jak na Pribinovu ide, celá bola ostrieľaná. A odtiaľ som utekal hore okolo zimného štadiónu na ubytovňu a tam tiež bolo podpálené auto."

„Takto: v Kanade, keď sme pristáli, tak tam hneď, ako sme išli v letištnej hale, tam bola jedna miestnosť, kde bolo nad ňou napísané: Emigration. Tam bolo treba vstúpiť a dovidenia. Ani jedného nás to nenapadlo, ani jedného. Aj v Grécku, my sme boli v Aténach rok po, v roku 1969, a v Grécku tiež bol vtedy rok predtým bol prevrat, kráľa Konštantína zhodili. Tam bolo stanné právo, keď sme boli. My keď sme zápasili, plný štadión, samí vojaci, lebo stanné právo bolo. Tam sme vtedy boli na olympijskom štadióne, kde boli prvé olympijské hry, tam blízko sme zápasili. Neťahalo nás, neťahalo nás na to. Aj vo Viedni, keď sme boli, v tom '69., z Grécka sme sa vracali, tam nás priamo už na stanici, nechoďte domov, lebo v Brne je 600 mŕtvych atď., ten Kuriér alebo aké tam mali noviny, a takúto propagandu robili, aby sme nešli domov, že 600 mŕtvych. To bola len kačica, všetko, takže my sme vlastne, asi sme boli také zloženie, že nikto nechcel. A ja som dosť rodinný typ. Ja som mohol utiecť, aj keď som bol na hranici vojak, ja som mal od všetkých podchodov do Rakúska na 15-kilometrovom úseku kľúče. Ja som mohol ísť...“

„S výsledkami som bol druhý najúspešnejší zápasník v Československu podľa kritérií. Na olympiádu som bol (nedoniesol som, nechal som doma ten papier, od Samarancha, on bol šéf olympijského výboru na svete), príprava na olympiádu: Ja som po majstrovstvách Európy v Katoviciach mal ísť do olympiády na pol roka na mimoriadne vojenské cvičenie do Prahy. Ja som chcel ísť, len môj tréner Attila Boris povedal – nie, lebo doma budeš mať sparingov atď., budú trénovať. Lenže výsledok bol... Tak som ostal (ako) malé decko doma, hej, tak som ostal doma, čo som urobil chybu. Ešte zo Sniny bol Búrik, ktorý na olympiádu mal ísť, ten sa dokonca zúčastnil toho sústredenia. No a ja doma vlastne som nebol pripravený, ani na Európu už som nebol pripravený, nemal som s kým trénovať. Títo moji sparingovia nechodili.“ „To boli Katovice 1972, to bola tá Európa, a po nej ste mali ísť na olympiádu? Čiže vy ste už neboli ani na tie Katovice dobre pripravený?“ „Nie, už na Katovice som nebol pripravený. No a v podstate po tých Katoviciach de facto, keď som nešiel na sústredenie, som povedal – stačí. Aj problémy som mal s tým zhadzovaním."

„V tých rokoch, ako som začal, 1959 – 1960, som prehrával, bili ma na súťažiach, ale v roku 1961 prišli moje prvé úspechy, kedy som začal všetko vyhrávať. V novembri 1961 som sa stal majstrom Československa v Plzni do 50 kg, v grécko-rímskom zápase. Potom, v roku 1962, som sa stal za Iskru Svit majstrom Československa do 21 rokov, v 1963 za Duklu Mikulov, už ako vojak, majstrom Československa do 21 rokov. V podstate to už som bol bez tréningu, pretože som sa nedostal do Dukly Hodonín, takže som slúžil na hranici, ale napriek tomu som zápasil za Rudú hvězdu Brno, ktorá bola v 1. lige. Lenže v roku 1962, v '62. roku som rukoval, v '63. roku rušili Rudé hvězdy v Československu, nechali si len jednu Rudú hvězdu, a tá bola v Prahe. Takže som sa do Prahy nedostal, pretože nebolo voľné okienko, tam bol už ako pretekár borec z Dunajplavby Bratislava. A ja som potom... vlastne kamarát Timko, ktorý bol potom reprezentačný tréner a vychoval v podstate Lohyňu, majstra sveta, tak on ma zverboval do Dukly Mikulov, kde sme 2. ligu zápasili a vlastne sme boli víťazi 2. ligy v rokoch 1963 – 64.“